Z viacerých možností to vyhrala trasa Ludrovskou dolinou (ktorou som doteraz nešiel) cez Salatín. Keďže času som mal dosť, aj do Ludrovej som sa rozhodol prejsť pešo.

Trasa

Ružomberok – Ludrová – Ludrovská dolina, pamätník SNP – Hučiaky, ústie – Salatín – Ráztocké sedlo – Železnô

Do Ludrovej

Pred ôsmou vystupujem v Ružomberku z rýchlika a preplietam sa ulicami a pomedzi domy sídliska, aby som trafil na hradskú, vedúcu na Liptovskú Štiavnicu a Ludrovú. Premávka je tu riedka, takže v pohode prichádzam na zákrutu pri kostole Všetkých svätých v lokalite Kút. V tomto období nie je prístupný, tak si ho poobzerám len spoza múru, opúšťam asfaltku a poľnou cestou smerujem priamo k Ludrovej. Plochý hrebeň poskytuje celkom pekné výhľady na nízkotatranský hrebeň predo mnou, časť Veľkej Fatry s dominantným Sidorovom napravo či spätne na Ružomberok s Čebraťom a Veľkým Chočom v pozadí.

Menšia komplikácia nastáva v mieste, kde poľná cesta vchádza uzamknutou bránou do areálu družstva. Popri plote prechádzam striedavo chrapačou a okrajom osiateho lánu k cintorínu, kde sa napájam na miestnu komunikáciu. Na malom námestí míňam obecný úrad Ludrovej a držím sa viac vľavo, aby som sa dostal k miestnej kyselke. Pod dreveným prístreškom si naberám do oboch fliaš a okrajom pasienka sa dostávam k ihrisku a posledným domom pri hlavnej ceste. Tu je umiestnený aj turistický smerovník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ludrovskou dolinou

Dolinou vedie viac či menej rozbitá asfaltová cesta, z ktorej sa zakrátko pri salaši odpája doľava zelená, smerujúca cez Bohúňovo tiež na Salatín. Ja zas o chvíľu prichádzam k smerovníku pri pamätníku SNP, odkiaľ sa dá vystúpať žltou do sedla Teplice na hrebeň Brankova. Povyše vo svahu sa nachádza drevený prístrešok a o kúsok ďalej na nive potoka je ďalší.

Po krátkom oddychu pokračujem hore dolinou. Míňam prameň so zaujímavo riešenou strieškou v tvare veľkého dubáka aj ďalší prístrešok so stolom a lavicami. Asfalt sa zmenil na kamenistú cestu, ktorá sa vinie pomedzi kopce s pomerne zachovalými lesmi striedanými lúkami. Fúka pomerne silný severák a podchvíľou sa z lesov vznášajú oblaky peľu, až to pripomína dym zo začínajúceho sa požiaru. Na rozšírenej poľane Priehaliny sa nachádzajú dve uzamknuté zrubové stavby a pomník dvom chlapom.

Hučiaky

Po pol kilometri som pri jednoduchom prístrešku v ústí Hučiakov. Je to tiesňava zarezaná do úzkeho priestoru medzi rázsochy spadajúce z masívu Salatína. Už okolo chaty Skalnô, ktorá je hneď povyše, vidno nahrnuté kopy kamenia rozryté korytami tokov. Značenie v tomto teréne nejestvuje a treba si hľadať vyšliapaný chodníček. Momentálne tu žiaden potok netečie, ale vidno, že v prípade prudkého dažďa tu steká z kopcov masa vody, ktorá dokáže narobiť paseku.

Pri hranici NPR Salatín je vytvorené rozsiahle kamenné more nesúce polámané konáre, kmene a vyvrátené korene. Ďalej dolina nadobúda kaňonovitý charakter, strmé steny sa miestami približujú na pár metrov, dno je pokryté väčšinou hrubým štrkom a veľkými skalami. Stále bez vody, ktorá zrejme tečie podzemím krasovej oblasti.

Značka sa stále sleduje ťažko, ale nie je príliš kam uhnúť. Na konci tiesňavy sa objavuje potok a chodník sa prepletá lesom a miestami obchádza vodou strhnuté brehy. Toto nie je príliš vľúdny úsek. Občas hlasno zatlieskam. Konečne sa dostávam z vlhkej dolinky do príjemného lesa. Z neveľkej lúky sa konečne otvára výhľad, konkrétne na sever, na Bohúňovo a Úplazy.

Salatín

Vyliezam na bočný hrebeň Salatína a na lúke Žliebky si dávam obednú prestávku. Odplávali aj posledné zvyšky predpoludňajšej oblačnosti. Kosodrevina príliš veľa tieňa neposkytuje, stúpam najprudším úsekom a nestačím si utierať pot. Fotenie bohatej kveteny na vápencovom podklade dáva príčiny na vydýchanie. Prvosienky holé a horce Clusiove sú v plnej nádhere, poniklece sú väčšinou odkvitnuté. Ani výhľady spomedzi skaliek nie sú na zahodenie.

Konečne som pri smerovníku Salatín, kde sa pripája zelená. Hoci na tabuľke je uvedená nadmorská výška 1630 m, na samotný vrchol treba vystúpať po zelenej. Malá vrcholová plošinka je obkolesená hustou kosodrevinou a za výhľadmi sa občas treba stavať na špičky. Vraciam sa k smerovníku a na chvíľu sa vyvalím do trávy.

Nasleduje zostup do Ráztockého sedla. Je rovnako strmý, ako bol výstup. Rozdiel je jedine v tom, že teraz klesám o 400 m na 1,5 kilometri, takže kolená dostávajú zabrať. Postupne vchádzam do pásma lesa, kde ma v bučine príjemne prekvapí neveľký porast cesnaku medvedieho. Voda sa mi už minula, takže oceňujem aspoň šťavnaté osvieženie. Terén sa zvoľňuje a konečne som v lúčnatom sedle. Pohľad špatia akurát vyholené svahy protiľahlých kopcov.

Do Železného

Lúčim sa s červenou značkou, ktorá schádza do Liptovskej Lúžnej a chvíľu hľadám, kade pokračuje zelená. Cez rúbanisko poskytujúce pekný spätný pohľad na Salatín a malé návršie sa prehupnem do doliny Tlstého potoka. Pri prvej príležitosti naberám z horného toku vodu a hasím smäd. Nasledovné tri kilometre po zvážnici nie sú ničím zaujímavé, tobôž záverečných 700 metrov hore asfaltkou od sútoku s potokom Veľké Železné.

Vľavo od prvých budov areálu Železnô idem preskúmať drevený altánok. Minerálny prameň Hviezdoslav ledva tečie a okolie je celkovo zanedbané, čo je škoda. Na záver sa stretávam s priateľmi a túru zakončujem oroseným mokom.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek