V dobe, keď ortuť teplomera atakuje hranicu 30 °C, sa mi ani veľmi nechce chodiť na náročné túry. V tomto čase dávam prednosť viacdňovým nenáročným pochodom, počas ktorých si naplno vychutnávam pobyt v prírode. Tak tomu bolo aj v polovici minulého leta, keď som z pohodlnosti odignoroval kamarátov prechod Západných Tatier a vyrazil na trojdňový vander do okolia Banskej Bystrice.

Trasa

Banská Bystrica, Tulská ulica – Suchý vrch, rekr. stredisko – Trávny Ždiar – Chata nad Králikami – Chata nad Tajovom – Kordíky – Pod Holým vŕškom – Dedkovo – Riečanské sedlo – Ravasky – Banská Bystrica, Hámor – Banská Bystrica, mesto – Kozlinec – Mičinské lúky – Hrabová – Lukavica – Sampor – Sliačska dolina – Zvolen

Prvý deň – Kordíckou brázdou

Na môj vkus začínam pomerne neskoro, lebo je takmer hodinu predpoludním, keď vystupujem z trolejbusu v Banskej Bystrici na Tulskej ulici. Ako na potvoru, hneď vedľa zastávky je krčma Kucbel. Hovorím si, dôležité je dodržiavať pitný režim, a tak onedlho sedím pred oroseným pohárom piva. V teple ich zvládam niekoľko. Nakoniec si ešte od krčmára nechám naplniť fľašu vodou a konečne vyrážam. Postupujem hore miernym svahom cez lúky, z ktorých pekne vidieť Banskú Bystricu aj s okolitými horami.

Za hrobom neznámeho vojaka sa vnáram do lesa. V jeho tieni zdolávam prvé strmšie stúpanie. Z prameňa pri rázcestí Želiarec si dopĺňam vodu. Postupujúc asfaltkou stretávam prvých ľudí, ale aj autá, ktorým sa musím vyhýbať. Všetci smerujeme do rekreačného strediska Suchý vrch. Miesto mi pripomína bratislavskú Kolibu alebo košický Bankov. Aj tu je centrom reštaurácia a niekoľko atrakcií pre deti. Ako tak pozerám, väčšinu návštevníkov tvoria „automobiloví turisti“, ktorí sa sem vyvezú, najedia, spravia si „selfíčko“, ukážu deťom ovečku, pohojdajú ich na hojdačke… a s dobrým pocitom, že sme boli v prírode, sa odvezú domov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zastavujem sa len na jedno rýchle pivo. Po jeho vypití sa presúvam k bývalej tur. chate na Suchom vrchu. Matne si ju pamätám z detstva, keď sme tu boli na výlete. Dnes chátra a nechce sa mi veriť, že ešte niekedy môže slúžiť turistom. Škoda. Odtiaľto idem strmo hore na vyhliadku Trávny Ždiar. Z nej je vidieť hlavne Veľkú Fatru a blízke okolie. Asi sa mi ale viac páčila výstupová cesta, ktorá je zaistená viacerými rebríkmi, ako samotný výhľad. Je to tu "Malý Slovenský raj". Zostupujem späť k opustenej chate. Značka pokračuje nenáročným terénom, kde sa striedajú úseky lesa s lúkami. Cestu mi spestrujú pohľady na hrebeň Kremnických vrchov s nezameniteľným vysielačom na Suchej hore (Skalka).

O necelú polhodinu stojím na brehu rybníka Mútnô. Obchádzam ho, pričom na južnom brehu nájdem dobré miesto na táborenie. Na menšej lúčke je ohnisko a rovinka, ktorá sa priam núka na postavenie stanu. Za jazerom sa začína dlhšie stúpanie. Značka prechádza cez lúky, na ktorých poriadne cítim sálajúce slnečné lúče. Okraj lesa je ako fatamorgána, nie a nie ho dosiahnuť. Vlečiem sa z nohy na nohu. No nakoniec sa vnáram do jeho spásonosného tieňa. Akoby ma pokropilo živou vodou. Znovu rezko vyrážam, a tak sa onedlho dostávam do chatovej oblasti pri lyžiarskom stredisku Ski Králiky. Niekoľko chát tu ponúka občerstvenie. Ja mu nateraz odolám a ako tank sa valím hore zjazdovkou. Udychčaný sa zastavujem až vo dverách Chaty nad Králikami. Pohodlne sa usádzam a veľkými dúškami pijem pivo, čo mi ihneď načapoval chatár. Pôvodne som sa tu ani nechcel zdržať, ale omamná vôňa grilovaných klobás ma presvedčila, že práve tu si musím dlhšie oddýchnuť!

Najedený a dobre oddýchnutý sa pomalým krokom posúvam vpred. Neskôr sa moja rýchlosť dostáva do normálneho turistického tempa. Postupujem po zvážnici prevažne hustým lesom. Mierne klesanie sa strieda s miernym stúpaním. Križujem niekoľko potokov, ktorých voda ma vždy príjemne osvieži. V pohodovej nálade znenazdajky prichádzam na križovatku značiek Tichá. Moju zelenú tu križuje žltá smerujúca na hrebeň Kremnických vrchov. Pokračujem okrajom lesa, pričom sa mi páčia lúky v okolí Zlatého kopca. Niekoľko solitérnych smrekov pekne dotvára krajinu. Pri spätnom pohľade znovu obdivujem Skalku s vysielačom.

Za postupne zarastajúcim rúbaniskom sa dostávam do oblasti nad Tajovom. Značka sa tu stáča juhovýchodným smerom a klesá k Chate nad Tajovom. Ja si ale cestu skracujem, pokračujem severným smerom k okraju Kordík, kde sa na ňu napájam. Turistom, ktorí majú rešpekt pred búrkou určite urobia radosť dva prístrešky. Prvý stojí pri TIM Tichá, druhý asi 300 metrov pred Kordíkmi.

Kúsok pred dedinou je výhľad severným smerom. Milo ma prekvapuje, že okrem okolitých vrchov vidím nízkotatranskú Prašivú s Malou a Veľkou Chochuľou. V centre Kordík sa zastavujem v krčme. V dobrej nálade si sadám k pivu. Do večera je času dosť, tak spomínam na vander z októbra 2004, keď som tu zažil úžasné inverzné ráno. Ako začne šero sadať na krajinu, vstávam a vyrážam na lúky ležiace pod rozložitou Fintovou. Postavím si tábor a potom len tak sediac v tráve pozorujem, ako tma postupne zahaľuje krajinu.

Druhý deň – Nad Banskou Bystricou

Ráno vstávam na úsvite. Znovu si sadám do trávy a sledujem zrod nového dňa. Keď slnečný kotúč vykukne spoza neďalekého kopca, jeho lúče začínajú postupne osvetľovať okolitú krajinu. Dnes sa nemám kam ponáhľať, tak sa k stanu vraciam, až keď je slnko vysoko na oblohe. Pomaly zbalím tábor a vyrážam vpred. Cesta mierne klesá k rázcestiu Pod Holým vŕškom, ktoré sa nachádza nad záverom doliny Cenovo. Práve tu som prvýkrát videl medveďa.

Bolo dávno, pred takmer tridsiatimi rokmi, keď ešte chodili osobné vlaky po trati SNP (trať číslo 170, Ban. Bystrica – Diviaky). Vystúpil som v Harmanci a odtiaľ som išiel ešte za tmy hore dolinou Cenovo. Tesne pred rázcestím som v šere zbadal motajúce sa tmavé klbko. V okamihu som ho osvietil čelovkou a aha, medveď. Pozrel na mňa, okamžite sa vrhol do húštiny a zmizol. Dodnes neviem, či som mal vtedy väčší strach ja alebo on. Dnes po trati SNP osobné vlaky nechodia, prefrčia tadiaľto bez zastavenia len expresy. A je to veru škoda…

Za rázcestím Pod Holým vŕškom začínam pomaly stúpať hore hustým lesom. Ten má v týchto miestach takmer charakter pralesa. Staré a mohutné kmene stromov tu vytvorili viaceré tajomné zákutia. Hora sa naraz roztvorí a dostávam sa do oblasti horských lúk pod Dedkovom. Porastené sú samostatne stojacimi skupinkami stromov a je z nich vidieť hlavne južným smerom. Znovu sa vnáram do lesa a o polhodinku som v Riečanskom sedle. Hneď vedľa smerovníka stojí menší prístrešok. Usádzam sa tu a pobolievajúcim kolenám doprajem dlhší oddych.

V úseku, až po rázcestie Ravasky ide turistická značka v súbehu s cykloznačkou (výstupový singletrail Koreňovka). Úzky chodník je upravený skôr pre cyklistov ako pre peších. Osobne nie som priateľom takýchto súbehov, hlavne pokiaľ ide o úzke chodníky. Zato príroda je tu prekrásna. Cestu mi spestrujú viaceré pohľady na majestátnu Krížnu vo Veľkej Fatre. Za Ravaskami sa začína pozvoľné klesanie, ktoré sa končí pri vysielači na vrchu Laskomer. Počas SNP sa odtiaľto šírilo vysielanie Slobodného slovenského vysielača. Z lúk, cez ktoré idem, vidieť Horehronie aj Banskú Bystricu. Pod vysielačom sa nakrátko napojím na asfaltovú cestu, aby som asi po 200 m znovu odbočil na chodník vedúci krížom dole lúkou. Míňam hospodárske stavby a okrajom záhradkárskej kolónie prichádzam do štvrte nových rodinných domov (Slnečné stráne). Tentokrát asfaltke neutečiem. Odteraz ma bude sprevádzať až takmer do konca dnešnej túry.

Cesta sa esíčkovito krúti a privádza ma popod obchvat mesta R1 k TIM Banská Bystrica, Hámor, kde sa značka končí. V neďalekej krčme si pri správne vychladenom pive upresňujem plán na zvyšok dňa. Je poludnie, tak bude asi najrozumnejšie, ak sa presuniem na Námestie SNP a tu strávim „turistickú“ siestu. Ako som vyhútal, tak som aj spravil. Sediac na terase pri dobrom jedle a ešte lepšom pive, očumujúc okoloidúce baby, zdržím sa tu takmer štyri hodiny.

Keď sa na displeji hodiniek zobrazí číslovka sedemnásť, sám uznám, že prišiel čas vyraziť. Vyrovnávam útratu a pomalým krokom smerujem na železničnú zastávku Banská Bystrica-mesto. Ochotná železničiarka mi naplní fľaše s vodou, a tak mi neostáva nič iné, len sa vybrať hore serpentínami ku kalvárii nad mestom. Po jej prehliadke pokračujem okrajom lesa k južnému cípu rozsiahlej lúky. Tu niekde plánujem táboriť. Hneď mi padne do oka menší hájik, kde by som bol ukrytý pred zvedavými očami. Po jeho prieskume viem, že toto je miesto, kde sa dnes položím táborom. Po jeho vybudovaní ležím v tieni stromov a sledujem, ako sa deň pomaly mení v noc.

Tretí deň – Ponad Zvolenskú kotlinu

Ráno vstávam tradične na svitaní. Po raňajkách sledujem v telefóne predpoveď počasia. Na rozdiel od predošlých dní, keď bolo jasno, na dnes hlásia oblohu zatiahnutú oblačnosťou s rizikom prehánok alebo búrok. Preto sa rýchlo pobalím a vyrážam. Vrchol Urpínu obchádzam. Nejdem ani na vyhliadku, ktorá sa nachádza poniže. Bol som na nej už niekoľkokrát, ale tým, čo tam ešte neboli, ju odporúčam navštíviť. Vidieť z nej hrebeň Kremnických vrchov a banskobystrické sídliská Radvaň s Fončordou.

Svižne stúpam lesom na vrchol Vartovky, kde sa v stavbe hvezdárne ukrýva strážna veža zo 16. stor. Veža bola podľa výskumov veľmi podobná vartovke nad Krupinou. Za Vartovkou sa stúpanie zmierni. Postupujem lesnou cestou pod vrchol Kozlinca. Odtiaľ mi stačí len zbehnúť dole kopcom ku križovatke trás na Mičinských lúkach. Tu sa charakter krajiny zásadne zmení. Doposiaľ som išiel lesom, ale odteraz pôjdem z väčšej časti lúkami s pohľadmi na západné Podpoľanie, vlastnú Poľanu a ďalšie jej charakteristické vrcholy ako Hrb či Ľubietovský Vepor.

Po krátkom oddychu si znovu dávam na chrbát batoh a krok za krokom postupujem vpred. Na rozsiahlom pasienku stretávam baču so stádom oviec. Prehodíme pár viet - ako, odkiaľ a kam idem a podobne. Ponúka ma pálenkou, ale ja sa mu nemám ako revanšovať. Tak dám aspoň psom kus slaniny. Hneď sme sa skamarátili, čo dávali najavo tým, že ma poriadne pooblizovali. Za traverzom Ostrého vrchu prichádzam ku Géciovskému majeru - Hrabová. Naraz sa predo mnou objaví elektrický ohradník, ktorý sebavedome križuje poľnú cestu. Pri jeho prekonávaní musím byť opatrný. Nechcem dopadnúť ako farár Otík v komédii Slunce, seno a pár facek, ktorý pri jeho preliezaní pocítil ako funguje. Nakoniec prekážku zdolávam bez „ujmy na zdraví“.

Za rázcestím Kamenná (zaniknutý Telekiovský majer) sa dostávam na plochý lúčny chrbát. Je porastený niekoľkými samostatne stojacimi stromami, ktoré tu vytvárajú pekné scenérie. Putovanie mi spríjemňujú výhľady, tak v dobrej nálade vchádzam do obce Lukavica. Teším sa na krčmu, kde si chcem oddýchnuť. Je ale zatvorená, tak si aspoň v obchode kúpim pivo. Ako tak sedím na lavičke, naraz si spomeniem, že tu istý čas žila spisovateľka Hana Ponická. Jej tvorbu si pamätám najmä z čítania samizdatovej edície Petlice.

Medzi Lukavicou a Samporom vedie značka po asfaltovej ceste. Takéto úseky nemám rád. Aj teraz sa ho snažím zdolať čo najrýchlejšie. Zastavujem sa len pri prameni Lukavickej minerálky (Medokýš), potom až na cintoríne v Sampore. Krátku zachádzku z trasy značky majú na svedomí ruiny kostola sv. Michala, ktoré sa tu nachádzajú. Po ich prehliadke pokračujem hore dedinou. Z lúky nad poľnohospodárskym areálom vidieť kláštor Premenenia Pána. Neviem prečo, ale čakal som zaujímavú architektúru s určitým „geniom loci“, ale tunajšia stavba moje očakávanie nesplnila.

Pokračujem ďalej do oblasti pri vrchu Biela studňa (Vrch hrabiny). Veľmi sa mi tu páči. Škoda, že je silný opar, inak by som krásne videl Nízke Tatry. Takto ledva vidieť ich kontúru na severnom obzore. Idúc krížom cez lúku upúta moju pozornosť salaš Hrabiny. Motá sa tu bača, ale tento nie je zhovorčivý ako pastier na Mičinských lúkach. Len sa pozdravíme a nerušene pokračujem ďalej. Z lúk nad Sliačom vidím na všetky svetové strany. Stretávam zopár kúpeľných hostí, ktorí sa vybrali na prechádzku do okolia.

Zakrátko prichádzam na rázcestie Sliačska dolina. V podstate som na konci môjho putovania. Zostáva mi prejsť len krížom cez les na lúky nad Zvolenom. Tu sa mi otvorí pohľad na mesto s jeho charakteristickými dominantami ako Pustý hrad, Zvolenský zámok či veže kostolov sv. Alžbety a sv. Trojice. Potom je to len šliapanie asfaltu ulicami mesta. Ledva čakám až sa skončí a zasadnem si k zaslúženému pivu v malej krčmičke neďaleko železničnej zastávky Zvolen-mesto. Prvé veru vypijem na jeden dúšok. Až pri ďalších si v duchu premietam spomienky na predošlé dni putovania. Napriek tomu, že bolo veľmi teplo a posledný deň priam dusno, som rád, že som trasu zvládol podľa plánu a spoznal miesta, kde som ešte nebol.

Jednoducho, celý vander bol výborný!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek