Na Graualm

Na Hohe Weichsel (Hochweichsel) som vyšiel na snežniciach v roku 2016 a bola to túra na hranici mojich možností. Výstup sa mi podaril až na druhý pokus, keď som vyrážal aj končil za tmy. Kopec mi dal zabrať a chvíľu som nechcel o ňom ani počuť. Lenže časom spomienky blednú a v pamäti zostáva skôr to dobré. Už som takmer zabudol, ako som sa zasekal v kosodrevine a musel som sa vracať. A tak som dostal chuť vybehnúť na kopec trasou pána Paulisa. Keďže viem, že chodí po horách rýchlejšie ako ja, musím si na túru nechať dostatočne dlhý čas. A tak som zo sedla Seeberg Sattel vyrážal o 6-tej.

Bolo nádherné slnečné ráno a na dané ročné obdobie veľmi teplo. Kúsok som zbehol a stúpal som po zvážnici. Po značke som si skrátil serpentíny a ocitol som sa na traverze, ktorý bol v zime celkom zahladený snehom. Bola tu hladká biela strecha, hoci cesta má na šírku takmer 4 metre. Na svahu nad zvážnicou kvitli vstavačovce zelené. Túto rastlinku som už videl. Jednu pred dvomi rokmi v Dolomitoch a jednu vlani v Gesäuse. Lenže tu tvorili zárast a na svahu ich bolo asi dvadsať!

Vyšiel som na Graualm. Ešte stále som išiel po značke, ale červeno-bielo-červených pásov tu veľa nie je. Chodník občas vidno celkom dobre, občas sa stráca. Nuž a z tohto chodníka som na hornom okraji lúky odbočil. Išiel som podľa mapy v smartfóne, kde je čiarkovane vyznačený chodník, avšak v teréne ho niet. Trasa sa z času na čas používa, pretože kosodrevina je na krajoch prerezaná.

Starou trasou pod Hohe Weichsel (Hochweichsel)

Spočiatku sa ide peknou skalnou dolinkou uprostred kosodreviny. Nato zahnete doľava a prídete do riedkeho lesíka. Kde-tu sa dajú zbadať náznaky chodníka, keď tu na strome vidím veľkú okrúhlu značku. Takéto značenie sa v Štajersku používalo pred tým, než zaviedli pásové značenie. Obďaleč bola ďalšia kruhová značka a tým značená časť skončila. Okrem dvoch značiek som videl zopár skalných mužíkov, ale veľa ich na trase nie je.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišiel som na lúčku, na ktorej je vodný rezervoár. Aby sa voda z priehlbne nestrácala, dno je pokryté nepriepustnou fóliou. Zrejme tu z času na čas pasú kravy. Na lúčke bola v smartfóne trasa prerušená, pokračovala na jej kraji. Prišiel som ku kosodrevine a zjavila sa cesta. Samozrejme, nie asfaltka. Bola to stará štrková cesta, ktorou v minulosti vyháňali kravy na horské pasienky.

Cesta bola robená veľmi dôkladne. Každú chvíľu ju pretínali drevené žľaby, ktoré sa časom trochu zosunuli, a na odvrátenej strane bola spravená výdreva. Aby sa drevo po šotoline nezosúvalo, bolo zviazané oceľovými lanami, ktoré boli naťahané po svahu. S cestou mali kopec práce, pritom teraz ju používajú iba kamzíky a sem-tam osamotený turista.

Cestou sa zostupuje okolo skalných veží do ľadovcového kotla. V ňom je opäť riedky lesík. Prekrižoval som kotol a prišiel som k chatke postavenej zo skál. Nakukol som dnu. Búrka by sa tu prečkať dala, ale spať by som v chatke nechcel.

Hohe Weichsel (Hochweichsel)

Nad chatkou som začal prudšie stúpať. Lúčkou som vyšiel na hrebeň Hohe Weichsel (Hochweichsel) a zahol som do kosodreviny. Je v nej vysekaný vcelku pohodlný chodník. Ráno bolo nádherne, teraz sa zatiahlo. Kdesi západne prší a zdvihol sa silný vietor. Trochu som pridal, no kým neleje, robím si prestávky. Zrazu pozerám, vo vrecku nemám smartfón. Uff. Pozeral som sa doň pri poslednej pauze a zrejme som ho nechal na tráve. Kde som to ležal? Voľakde na hornej hrane kosodreviny. Asi 40 výškových metrov som sa vrátil a smartfón som našiel. To bolo o chlp. Mám ho iba čosi viac ako rok, predošlý som vytrúsil kdesi pri Štúrove.

Na poludnie som vyšiel na vrchol Hohe Weichsel (Hochweichsel, 2006 m). Medzitým nebo stmavlo ešte viac, takže som hore iba práskol zo dva obrázky a uháňal som ďalej. Kúsok poniže som stretol dve turistky. Chceli ísť ďalej, ale v nečase si povedali, že vybehnú na Hohe Weichsel (Hochweichsel) a potom sa vrátia.

Zostup

Zbehol som na planinu pod kopcom. Hrozí, že zmoknem, lenže na planine kvitla jedna alpínka vedľa druhej. Neodolal som a všetky som fotil. Ale keď som prišiel na hrebeňovku, foťák som odložil a trielil som kade ľahšie.

Chodník ide lúkami a občas priamo hrebeňom. Vietor fúkal v takých silných nárazoch, že som po hrebeni ísť nemohol. Prefúklo by ma cezeň na strminy na južnej strane. Šliapal som po tráve asi 3 metre pod chodníčkom. Stačilo zísť 3 metre pod hrebeň a vietor bol o poznanie slabší.

Po čase som sa obzrel za seba a len som oči vypleštil. Vietor fúka stále, no oblaky sa stratili. Kam sa podeli sivé mračná, ktoré pokrývali celú oblohu? Zahol som na svah a po chvíli sa stratil aj vietor. Opäť bolo slnečno a dusno ako ráno. Výstup okľukou cez Graualm mi trval šesť hodín, zostup s vetrom v chrbte iba tri hodiny. Takže o 15-tej som bol na parkovisku a išiel som domov.

Záver

V dobe pred online mapami by som si na takúto trasu asi netrúfol. Avšak so zapnutým smartfónom je orientácia brnkačka. Počas výstupu som samozrejme nestretol jediného turistu. Lenže zostup som išiel po klasickej trase, na ktorej som stretol štyri turistky. Dôvodom bolo horšie počasie, pretože na hrebeni Hochschwabu býva turistov veľa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek