Trasa

Čičmany – sedlo Samostrel – Pod Hrádkom – Červíková, chata – sedlo pod Strážovom – Lúka pod Strážovom – Strážov – Lúka pod Strážovom – sedlo pod Strážovom – Zliechov, vyše dediny – Červíková, chata – Pod Hrádkom – Priedhorie, rázc. – Pružina – Briestenné – Hrubá Kačka – sedlo Samostrel – Čičmany

Nečakaná lesná pohoda a chladná tiesňava

Po popoludňajšom príchode do Čičmian vyrážam z dediny asfaltovou cestou a smerujem k ústiu Šiandorovej doliny. Tam prechádzam riečkou Rajčanka a krátko sa osviežujem vo vode. Postupujem peknou zalesnenou dolinkou a občasnými menšími lúčkami. Všímam si zelenohnedú chatku, ktorá pravdepodobne patrí miestnym poľovníkom. Za pár minút sa dostávam k odbočke do Čiernej doliny. Tá vyzerá oveľa vábnejšie ako lesík, ktorým mám postupovať do sedla Samostrel. Lákadlám odolávam a pokračujem po žltej turistickej trase.

Čoskoro som v sedle, kde si v krátkosti obzerám miestny prístrešok. Je to fajn miesto na nocľah a snáď ho niekedy využijem. Prichádza ku mne cyklista, ktorý vyzerá slušne unavený. Páči sa mi, že je na klasickom bicykli.

O pár minút obaja klesáme dolinkou k lokalite Hrádok. Po stranách si všímam bralá, ktoré sú využívané aj na lezenie. Zaujímavo pôsobí mohutná červená skala, podobná inej známejšej na Horehroní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za okamih sa vynáram pri TIM Pod Hrádkom. Všímam si, že z tmavo pôsobiacej dolinky vychádzajú aj nejakí ľudia. Za moment, keď vnikám do úzkej, chladnej tiesňavy, mi dochádza prečo. Je to skutočne lákavá minitiesňava s ďalšou lezeckou skalou, pod ktorou oddychujú lezci v malom altánku. V horúčave dňa je tu priam rajská klíma a najradšej by som tu asi ostal. Urobím si zopár záberov a mne neznáme miesto opúšťam.

Strmo na lúky a bralo Strážova

Strážovskou dolinou stúpam znovu sám. Všímam si v diaľke vytŕčajúce bralo Medvedia skala a vysoko sa dvíhajúci Strážov. „Fúúú, ešte mám čo robiť“, hovorím si. Čoskoro som pri chate Červíková schovanej v kružine. Odtiaľ ma čaká kratší úsek dolinkou a potom strmý výstup k Medvedej skale. Ide sa mi celkom fajn a výškové metre pekne pribúdajú. Uznávam, že Strážovské pohorie je pekne strmé a výrazne rozdielne ako pred dvoma týždňami navštívené Levočské vrchy, kde prevládal mierny terén.

Ufučaný sa dostávam k búde na Medvedej skale. Na mňa príjemne pôsobiaca búda umiestnená na malej rovinatej plošinke blízko vyhliadkového brala si ma získala svojou atmosférou okamžite. Zhadzujem batoh a vydávam sa na pár metrov vzdialenú vyhliadku z Medvedej skaly. Podo mnou vidieť zelenú Strážovskú dolinu a severnú časť Strážovských vrchov. Bohatý zelený koberec vrcholov ako Čierny vrch, Jamy a Sokolie je prerušovaný bledými bralami vytŕčajúcimi z prevažne listnatých lesov. Za nimi vytŕčajú vzdialenejšie Javorníky.

Po desiatich minútach sa odoberám prezrieť si búdu. Vo vnútri síce nie je v najlepšom stave, ale svoj účel bohato splní. Každopádne jej výzor a umiestnenie mi vysoko imponuje. Nevynechám ani krátku zastávku pri 50 metrov vzdialenom Hornom Strážovskom vodopáde, ktorý však vidieť len zhora a pre dôkladnejšie návštevu by bolo potrebné klesanie, na ktoré nemám chuť.

Vydávam sa teda opäť stúpať k „vyšších cieľom“. Stúpanie neustáva ani nad sedlom pod Strážovom, akurát sa mení charakter chodníka a okolia. Postupujem serpentínami medzi výrazné brala, pomedzi ktoré badať staré, hnijúce mohutné stromy. Prostredie nadobúda podobu pralesových zvyškov. V zaujímavom prostredí to ide ako po masle a nečakane sa vynáram na Lúke pod Strážovom. Krátko sa rozhliadam, vidím zanechaný veľký batoh a o pár minút stúpam vyššie na ďalšiu lúku. Cestou ma zdraví vracajúci sa turista, ktorému asi patrí pohodený batoh.

Druhá horská lúka sa mi páči oveľa viac a fotím si pár pekných solitérnych smrekov rastúcich na nej. Nadšene si všímam, že za mnou sa črtá známa silueta Kľaku s okolím a ľahko rozoznateľná je kopula Martinských hôľ. Uznávam, že je to fantastický pohľad a v duchu sa teším, ako sa tu pokochám neskôr večer a najmä ráno, keby by mali byť vrcholy osvetlené vychádzajúcim slnkom.

Večerné a ranné výhľadové hody na Strážove

Posledných sto metrov na vrchol ubehne rýchlo a ocitám sa na najvyššej, vrcholovej plošine Strážova. Sedí tu starší pán so stredne veľkým batohom. Dávame sa stručne do reči, ale čoskoro ho zaujme štvorica mladíkov prichádzajúcich naľahko. Spoločne polemizujú o všetkom, čo odtiaľto vidieť. Ja sa radšej nezapájam, keďže som tu prvýkrát a ešte som sa nestihol ani poriadne rozhliadnuť. Zhadzujem batoh, prezliekam si tričko a pomaly sa snažím výhľadovo zorientovať. Počúvam, že sa snažia vypátrať, či odtiaľto vidieť Súľovské skaly. Ľahko spoznávam Maníny a po pár minútach sa mi podarí objaviť aj hľadané, známe bralá. Ukazujem pánovi smer a miesta, kde ležia.

Pomaly sa presúvam k nižšej plošine s mohutným krížom a panorámou, ktorú som dosiaľ poznal len z fotiek. Hlboko pod bralom je učupený charizmatický Zliechov. Vyššie leží široká paleta vrcholov od Rokoša úplne vľavo, cez Veľký Tribeč, Panskú Javorinu, Inovec a dokonca slabo vidieť malokarpatské Záruby. Na západe sa čnejú mnou nenavštívené Biele Karpaty s rozoznateľným Vršatcom. Dobre vidieť aj neďaleké Javorníky, nad ktorými spoznávam moravsko-sliezske ikony – Praděd, Smrk a Lysú horu.

Zhovorčivý ujo spomína, že dnes západ slnka nebude, lebo západný obzor je zastrený oparom z nastupujúcich letných horúčav. Tiež mi je jasné, že to dnes nebude bezchybné, ale atmosféra teplého takmer letného večera na Strážove má svoje čaro. Ľudia sa postupne menia a večer zostávam na vrchole sám.

Odchod na trikrát a tichý Zliechov

Celú noc fúkal jemný vietor, ale noc bola inak pokojná. O 4.30 h mi zvoní budík a začínam sa pomaly baliť. Všímam si, že nepadla ani výraznejšia ranná rosa. Rozmýšľam, že sa na východ slnka presuniem na opačne orientovanú lúku pod vrcholom. O pár minút ma prekvapuje žeravá guľa vychádzajúca nad malofatranským Kozolom. Vychutnávam si osamote čarovné ránko na dominante Strážovských vrchov. Nespočetné množstvo viac či menej modrých vrcholkov okolo mňa spolu s prvými lúčmi silno pôsobí na moje zmysly. Okolo 5-tej sa presúvam na lúku. Vtedy ešte neviem, že sa sem za pár minút ešte dvakrát vrátim.

Obľúbená atmosféra ranného lesa, ktorým pár minút prechádzam, ma sprevádza až na lúčku. Tu začínajú ďalšie výhľadové hory tentokrát na severné a východné horizonty. Typické siluety Kľaku a Martinských hôľ vynímajúcich sa nad okolím na oranžovom pozadí skorého ranného neba sú očarujúce. Užívanie si horskej atmosféry prerušujú až myšlienky, kde mám slnečné okuliare, ktoré by sa mi teraz zišli. Zisťujem, že v batohu nie sú a tak sa po chvíli vydávam opäť na vrchol. Nachádzam ich položené na najvyššom brale. Nečakaný návrat využívam na zápis do vrcholovej knihy a za chvíľu som na dolnej lúčke.

Tu zas zisťujem, že nemám palice, hľadám ich a som si istý, že som si ich hodil povedľa batoha, kde však nie sú. Preskúmavam okolie a zisťujem, že som ich asi nechal na vrchole. Druhýkrát teda stúpam hore a palice nachádzam blízko skrinky s vrcholovou knihou. Chytám sa za hlavu a nadávam si, že dnes mám na programe až 32-kilometrovú trasu a takého „blbosti“ ma budú stáť potrebnú energiu.

Klesanie do Zliechova však ide ako po masle. Zastavujem sa len pri jednom z prameňov a naberám si vodu. Po polhodinke sa objavujem na lúkach. Plaším pasúceho sa srnčeka, ale žiadne medvede našťastie nevidno.

Peknými lúkami sa dostávam do dedinky, kde si fotím pár pekných dreveníc. V nedeľu ráno sa v dedinke nemám veľmi prečo zdržiavať a vydávam sa tentokrát modrou značkou nad Zliechov k peknému lúčnatému sedielku nad dedinou. Je tu väčšia skládka dreva, ale výraznejšie holoruby nevidím, čo veľmi teší dušu turistu. Na menšiu kalamitu a výrub narážam o 10 minút neskôr.

Cez tajomné sedlo a Strážovskou dolinou do Pružiny

V príjemnom stúpaní pokračujem lesom k sedlu pod Sokolím. Z mapy vidieť, že masív Sokolie musí stáť za návštevu, ale nedá sa stihnúť všetko a preto sa uspokojím so sedlom. O pár minút prichádzam k tichému sedielku. Všímam si chodník vedúci trávnatým, lesným terénom k vrcholu Sokolie. Miestečko je to veľmi pekné a tajomné. Na druhej strane vidieť strmé svahy zvažujúce sa k Červíkovej. Prečítam si nenápadný pomníček na smutnú udalosť z čias 2. svetovej vojny, keď tu v zime zamrzli muži prechádzajúci medzi dedinami Zliechov a Pružina. „Museli tu vtedy vládnuť kruté podmienky“, pomyslím si.

Cestou dolu sa pridržiavam mladých bučkov, pretože zostup k Červíkovej je poriadne strmý po úzkom skalnom terénnom výbežku. Po polhodinke som pri chatke a od nej zo včera známou dolinkou a tiesňavou. Tu sú už zrána nasáčkovaní lezci, obzerajúci si stenu. „Možno tu aj spali“, pomyslím si. Síce nejaké stany, spacáky a karimatky nevidno, nie je to vylúčené. Z lokality Pod Hrádkom pozvoľne klesám úzkou dolinou pokrytou lesmi, z ktorých vytŕčajú bralá rôznych veľkostí.

Čoskoro som pri peknom oddychovom mieste pri osade Priedhorie a krátko sa vydávam zlým smerom. Rýchlo sa však spamätám a vraciam sa cez milú dedinku žijúcu pokojom nedeľného rána. Z okien počuť klepanie rezňov a vôňu, z ktorej mi poriadne vykrúca nos. „Dal by som si“, čo si budem klamať. Všímam si aj miestny prameň v strede dedinky a po krátkej kontrole, či nejde o kanalizáciu, keďže je prameň priamo pod domom, sa osviežujem fajn vodou. Cestou si všímam peknú drevenú zvoničku.

Briestenné, Kečky (Kačky) a skorší návrat

V diaľke sa črtá dedinka Pružina, ku ktorej smerujem. Po pár kilometroch zastavanou asfaltkou som v nej a v krátkosti sa zastavujem na miestnom námestíčku. V nedeľu ráno v malej dedinke o posedení ani neuvažujem a pokračujem ďalej za dedinu. Tu sa na chvíľu pristavím pri rezervácii Briestenské skaly. Poriadny balvan leží aj pri tabuli s nápisom obce Pružina.

Asi najhorší úsek dňa je medzi dedinkami Pružina a Briestenné. Šliapem asfaltom pod horúcim slnkom serpentínami a slušne stúpam. V dedinke si urobím pár záberov a pokračujem ďalej k sedlu. Tu si doprajem výdatný oddych na malej lavičke so stolíkom. Obdivujem panorámu ďalších malých dediniek – Čelkovej Lehoty a Sádočného s rozpoznateľným Kľakom v diaľke.

Potom strmo zahýnam doprava a príjemným lesným úsekom stúpam najskôr na vrchol Bukovina a neskôr ku Kačkám (Kečkám). Konkrétne popod Ostrú Kačku, o ktorej ako som sa dozvedel od Tona Záhradníka, viedol pred rokmi turisticky značený chodník.

Zaujímavosťou je, že tadiaľto tiež vedie asfaltová cesta, ktorom sa dostávam k miestnej zaujímavosti – Priepasti medzi Kačkami s peknou jaskyniarskou chatkou Kortmanka vedľa. Priepasť je zabezpečená mrežou, cez ktorú nakúkam do útrob poriadnej diery. Na tabuli vedľa sa uvádza hĺbka 38 metrov.

Pri peknej chatke povedľa v nedeľu doobeda pulzuje život, ale nejdem na bližšiu obhliadku. Vyberám sa na posledný výrazný stupák, ktorý ma čaká. Po výdatnom stúpaní sa dostávam na vrcholové lúky Hrubej Kačky (Kečky). Sympatické lúky majú len jedinú chybu, že neponúkajú výhľady z turistického chodníka. Pri TIM Hrubá Kačka oddychujem a podobne ako od rána rozmýšľam, či podľa plánu zo sedla Samostrel prejdem dlhší úsek smerom k Strážovu alebo zbehnem rovno do Čičmian. Rozhodnem sa, že si dlhší úsek nechám na zimu v spojení so zimnými výhľadmi zo Strážova, ktoré musia byť fantastické.

Zaujímavý zážitok ma postretne o pár minút neskôr, keď zbadám obrovský roj malých bielych mušiek priamo na chodníku, ktorý vedie stredom dvoch húštin. Obísť sa to nedá a tak po pár sekundách mám na tričku a vlastne všade 200 mušiek. Po pár minútach zisťujem, že nejakú som počas dychu asi aj prehltol, pretože cítim horkastú chuť. Napadlo ma, čo to boli za mušky a či sú to nie náhodou svätojánske, lebo Ján oslavuje meniny o pár dní. Na záver zbehávam poriadne strmým svahom k sedlu Samostrel a odtiaľ známou, peknou Šiandorskou dolinou k Čičmanom.

Záver

Bohato zalesnené Strážovské pohorie mi počas túry ukázalo mnoho zo svojich pokladov. Príjemná tônistá, lesná atmosféra, priam ideálna do letných horúčav bola skvelým spoločníkom po hrebeňoch, dolinách, bralách a malej tiesňave tejto časti Slovenska. Cestou som zľahka spoznal pár miestnych dediniek ako charizmatický Zliechov a útulné Predhorie a Briestenné. Prekvapili ma strmé svahy a skutočne fantastické výhľady zo Strážova. Pohodová, letná atmosféra krásneho večera a čarovného rána z okolia vrcholu zas na čas nabažili moju chuť po kráse.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek