Trasa

Penzión Bodenbauer – Trawiestal – Vogauer Kreuz – G´Hackte – Hochschwab – Graf Meran Steig – Voisthalerhutte

V sobotu ráno sa s krpcom budíme do oblačného a veterného počasia. Nálade na bode mrazu nepridáva ani vonkajšia teplota. S mobilom v ruke schádzam na raňajky a popri jedle kontrolujem všetky možné predpovede počasia a vývin oblačnosti na radaroch. Janík sa poteší, keď skonštatujem, že pred deviatou neodídeme, lebo musíme počkať, kým sa počasie zlepší.

O deviatej nechávam Janina ešte sedieť pri jedle a idem hore baliť. Odnášam kufor s nepotrebnými vecami do auta, vyberám z neho môj ruksak, v ktorom nesiem okrem oblečenia, jedla, vody a lekárničky aj dva spacáky, a vraciam sa k synovi. Jeho batoh som mu doniesla tiež. Má v ňom svoje oblečenie, vodu a hlavne vytúžený tablet.

Podľa predpovedí by sa okolo obeda mala oblačnosť začať trhať. Pre nás to znamená, že budeme v tej dobe približne pri nástupe na G´Hackte a nemali by sme byť v hmle. Všetko by malo byť suché a bezpečné. Pre prípad núdze máme dohodnutý záložný plán. Ak to bude zlé, pôjdeme rovno cez Trawiessattel na chatu Voisthalerhϋtte a G´Hackte s Hochschwabom si necháme na nedeľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta dolinou Trawiestal vedie zo začiatku širokou lesnou cestou, ktorá nás pomaly zviera medzi vápencovými masívmi. Prekonávame prvý skalný prah a dostávame sa na úzky a dobre prešliapaný chodníček. Vďaka tomu, že sa oblačnosť drží niekde vo výške nad 2000 m, máme výhľady na všetky „kopčeky“ napravo aj naľavo od nás. Tempo je pomalé, ale ponáhľať sa nepotrebujeme.

Po necelých dvoch hodinách cesty lesom sa dostávame na nádhernú horskú čistinu, ktorá je ako vystrihnutá z rozprávky. V jej spodnej časti je kúsok pod chodníkom prameň, kde si turisti môžu doplniť zásoby vody. Tráva pod našimi nohami je napriek nočnému dažďu suchá a kam až oko dovidí, je posiata žltými, bielymi a fialovými kvetmi (dole pri penzióne sú lúky plné napríklad vstavačovca májového, ktorý ale v tejto nadmorskej výške chýba). Napriek tomu, že sme v doline, začína tu pofukovať a Janík si pýta mikinu. Keď sa oblečie, pokračujeme v ceste, svižným krokom čistinu prechádzame a na chvíľu sa opäť dostávame do lesa, aby sme z neho vyšli do kosodreviny a na niečo, čo môj syn nazve „turistickou diaľnicou“ (rozumej naozaj široký štrkovo – kamenný chodník).

„Bolí ma palec“, oznamuje mi Janino a mňa oblieva pot. Na nohách ma členkové nepremokavé turistické topánky, ktoré sme síce kupovali tento rok, ale už sme ich testovali. Našťastie som do svojho batoha hodila aj terexy, v ktorých strávil dva dni pred dvomi týždňami a nohy ho v nich neboleli. A tak idú nepremokavé topánky do môjho batoha a terexy na nohy. Výmena zafunguje okamžite, drobec poskakuje ako kamzík.

Vpravo od nás počujem padať skaly. Keď sa lepšie zahľadím, vidím vo svahu ďaleko od nás pár kamzíkov. Sledujem takmer neviditeľnú zvieraciu prť a nevychádzam z údivu. V smere od Vogauer Kreuz (1785 m) pod Mϋhlbachkogel (1943 m) prebieha asi tridsaťčlenné stádo. Chvíľu stojíme a pozorujeme ich presun, no potom sa sami pohýname ďalej. Čím sme vyššie, tým viac fúka a je chladnejšie. Kým spodnú časť doliny som zdolala iba v tielku a s nohavicami odopnutými pod kolenami, v kosodrevine sa pred dlhým strmým výstupom zapínam a na tielko obliekam ešte jedno tričko s krátkym rukávom.

Úzka cestička vedie exponovaným skalnatým terénom, na ktorom je potrebné mať pevnú nohu. Na niektorých miestach kráčame, inde popoliezame a naberáme výškové metre. V jednom mieste zhruba v polovici prudkého výstupu sa dostávame k žltej tabuli s označením Vogelbad, ktorá nás smeruje vľavo. Chodník však pokračuje aj vpravo a pred chvíľou po ňom prešlo pár turistov, ktorí nás predbiehali. Mapa v appke kompass.de nie je príliš podrobná a nedá sa priblížiť dosť na to, aby som videla, že sú na danom mieste skutočne dva chodníky a či a kde sa spájajú. Otváram preto maps.me. Tabuľa nás smeruje na niečo, čo by sa dalo nazvať okľukou, kým chodník vpravo od nás je priamejší, len tesne pod miestom, kde sa oba spájajú, by nás malo čakať prudšie stúpanie.

Ukazujem Janinovi mapu a pýtam sa, kadiaľ chce ísť. Ideme doprava. A ja to po pár metroch ľutujem. Cesta síce pokračuje rovno, ale veľmi exponovaným skalnatým terénom a na dvoch úsekoch je istená reťazami. Nácvik na G´Hackte, hovorím si v duchu. Za reťazami znovu viac lezieme, než by sme kráčali a zhodujeme sa na tom, že touto cestou sa k penziónu vracať nechceme. Je to zaberák už smerom hore, smerom dole to bude ešte horšie.

Záverečný výstup ku križovatke pod G´Hackte nás vracia na lúku, ktorou sa kľukatí až ku pramienku G´Hacktbrunn. Janík si sadá na skalu a pýta si piknik. Najskôr na neho nechápavo pozerám, aký piknik si chce robiť tu, uprostred skál, pri vetre a oblakoch, ktoré sa v jednoliatej mase stále prevaľujú nad nami. Až po chvíli pochopím, že chce piknik – salko v tube. Neprotestujem, musí si doplniť energiu. Protestuje však on a prehovára ma, aby sme išli rovno na chatu Voisthalerhϋtte. Nepáči sa mu, že od križovatky bude musieť k prvej reťazi ešte cikcakovito stúpať a radšej to chce vzdať.

Nakoniec sa mi darí prehovoriť ho a po niekoľkominútovom oddychu vstávame a pokračujeme v ceste. Chvíľu vedie trávnatých svahom a kľukatí sa raz doprava, raz doľava. V protismere stretávame turistov, ktorí sa cez G´Hackte vracajú dole. V mysli si ťukám na čelo, steig (hoci som ho zatiaľ videla len na videách a fotkách) by sa mi rozhodne smerom dole zdolávať nechcelo. Ale proti gustu...

Prvá reťaz. Nastupujeme na G´Hackte. Hlavou mi prebehne spomienka na Priečne sedlo, v ktorom som sa 12 – 13 rokov dozadu na obdobnom úseku na niekoľko minút zasekla a nebola som schopná pokračovať. Nemala som problém liezť strmo hore po skale, pokiaľ som sa mohla rukami aj nohami do skaly zakvačiť a liezť po štyroch. V momente, kedy som musela chytiť do oboch rúk reťaz, rúčkovať a len klásť na hladkej skale nohu nad nohu, sa moja myseľ vzpriečila a odmietla spolupracovať.

Tu sa na šťastie nič také nedeje, vopred som vedela, že na ceste takéto úseky budem musieť absolvovať (a keby náhodou nastal v tejto časti problém, platil by únikový plán na chatu). Za reťazou nasleduje najznámejšia časť celej zaistenej cesty – nekonečne dlhý rebrík, na ktorom sa človek môže v prípade potreby pridržiavať reťaze ukotvenej v skale po pravej strane. Nad rebríkom pár kramličiek a sme za ním. V tesnej blízkosti, pomaly a opatrne, pokračujeme lano za lanom, rebrík za rebríkom, kramľu za kramľou vyššie a vyššie, až prichádzame k úseku, ktorý bol pre mňa už pri sledovaní videí výzvou. Oceľové „účka“ vrazené do skaly priamo na hrane hrebienka, pod nami len prázdnota.

Odkladám foťák, aby mi nezavadzal a upozorňujem Janina, aby sa neopovážil byť viac ako jedno „účko“ odo mňa. Ideálne, ak bude len krok predo mnou. V exponovanom teréne stačí jeden nepozorný krok a tragédia je na svete. Verím svojmu dieťaťu, viem, čoho je schopné a čo dokáže, no materinský strach v tej chvíli jednoducho úraduje nad všetkým. Krpec ide pozorne, sústredí sa na to, kam kladie nohy a hlavne sa stále aspoň jednou rukou drží železa. Keď nepríjemný úsek nechávame za sebou, oddych potrebujem ja – najmä mentálny. Hoci Janino ma upokojuje, že veď to bola paráda, on je šťastný, že som ho dole prehovorila, aby sme pokračovali.

G´Hackte pokračuje ďalej. Na niektorých miestach sú kratšie rebríky, inde oceľové laná alebo reťaze. Viaceré úseky vedú vnútrom žľabu, kde máte po pravej strane nízku stenu a vedľa seba skalnatú suť. Inak ide po hrane hrebienka a po jeho stranách a cesta je veľmi dobre zaistená. Janino si výstup užíva.

Vychádzame z tieňa G´Hacksteinu a nechávame za sebou posledné reťaze a laná. Nasleduje nudný prechod ku Fleischer – Biwakschachtel, v ktorom sa na chvíľu usadíme, aby sme na seba navliekli ďalšie vrstvy oblečenia. Dostali sme sa do „cukrovej vaty“, ako oblačnosť označil Janino. A ak sa mi v údolí zdalo, že príšerne fúka, planina ponúka nové rozmery veternosti.

Rukavice, ktoré sme si nasadili pri nástupe na G´Hackte, si nechávame obaja na rukách. Ani nie tak kvôli terénu ako skôr kvôli chladu. Od bivaku pokračujeme po červenej značke smerom doprava. Oblačnosť je taká hustá, že vidíme maximálne dve palice s červenou značkou pred nás. Posledné, na čom mám v zime chuť, je štverať sa na vrchol, z ktorého aj tak nič neuvidím. Janino má však iný názor a mne neostáva iné, ako sa mu prispôsobiť. Prehovorila som ho predsa na križovatke na G´Hackte, hoci to chcel vzdať.

Pri kríži mu robím pamätnú fotku, na ktorej vidieť kríž, môjho syna a... oblaky. Rýchlo cvakám aj selfiečko pre tatíka a chcem ísť čo najrýchlejšie dole. Obom nám je chladno a vietor neprestáva vyvádzať. V tej chvíli Janino skríkne: „Mamina, oblaky sa trhajú!“ Otáčam sa na sever a skutočne – v diaľke vidieť obrysy Ӧtscheru, Durrenstein a priamo pred nami krásny hrebeň Tϋrnachu s najvyšším bodom Hochtϋrnach (1770 m).

Kým zídeme vyše sto výškových metrov ku chate Schiestlhaus, oblačnosť sa zdvihne tak, že máme výhľady na všetky svetové strany. Vchádzame do chaty s úmyslom dať si teplé jedlo, oddýchnuť si a nabrať nové sily na zostup k nášmu nocľahu. Vo vnútri si však nemáme kde sadnúť. Chvíľu postávame a sledujeme situáciu, no ľudia neodchádzajú. Sú štyri hodiny popoludní, je viac ako pravdepodobné, že na chate ostávajú spať a na sobotu je ich cieľom. Janík sa však tešil, že si tu posedíme a bude si môcť pustiť tablet, ktorý poctivo vláči vo svojom batohu. Po lícach mu stekajú slzičky a mne je jasné, že je to skôr prejav únavy než skutočnej ľútosti nad tým, že nemôžeme ostať. Po chvíli prehovárania a vysvetľovania, že vonku vo vetre nemôžeme ostať sedieť, odchádzame. Z batohu vyberám vlastné zásoby jedla aj pitia a chrúmeme po ceste.

Turistický rázcestník pred chatou nás informuje, že dole na Voisthalerhϋtte nám to bude trvať 1,5 hodiny. Dôležitejšie ako časový údaj však je, že budeme len klesať. V momente, ako sa dostaneme zo zákrytu kopca pri chate, zabúdame zatvárať ústa. Ako na dlani máme priľahlé lúky, závrty, prepadliská, vrcholky východnej polovice časti pohoria s názvom Aflenzer Staritzen. Nedovidíme síce ďaleko, no stačí aj to, čo máme na dohľad. Oblačnosť sa niekde úplne rozpadla a niekde sa zmenila na biele „simpsonovské“ obláčiky. Slniečko prekúka od západu a všetko okolo nás nádherne osvetľuje. Cítim sa ako v rozprávke a gratulujem si k nápadu ponechať si rezervačku nocľahu na Voisthalerhϋtte aj o mesiac. Budeme môcť Aflenzer Staritzen spoznať dôkladnejšie a už teraz je jasné, že je na čo sa tešiť.

Klesáme po štrku, kameňoch a skalných platniach a ani nevieme ako a sme pri odbočke na Graf Meran Steig. Čím sme nižšie, tým je okolie skúpejšie na výhľady, no príroda nám to vynahrádza úplne iným divadlom. Škrapy, závrty, jamy, jaskynky, kde len oko dohliadne. Keď obídeme Rotgangkogel, otvára sa nám výhľad na Trawiessattel a údolie Obere Dullwitz. Priamo oproti nám sa týči Karlhochkogel (2096 m) a Fӧlzkogel (2022 m). Vpravo od nich vidím zostupovú cestu z križovatky Vogauer Kreuz. Chodník sa mení na „kamzíčiu prť“ a Janino naberá druhý dych. Takýto terén sa mu páči. Popolieza, prelieza, štvornožkuje a starostlivo mi ukazuje, kadiaľ mám ísť.

Neustále musíme dávať pozor na značku, aby sme si zbytočne nerobili zachádzku niekam, odkiaľ sa nebude dať pokračovať. A kým po odbočku ku zostupovej ceste sme stretli množstvo turistov, tu si to užívame úplne sami. Prvých turistov stretávame v protismere až v spodnej časti cesty, kde vidíme na dno doliny. Spoza jedného kameňa na nás vykúka svišť, ale nefascinuje nás tak ako hádam 50-členné stádo kozorožcov. Čím sme nižšie, tým zreteľnejšie tieto pre nás nezvyklé zvieratá vidíme a objavujeme ďalšie a ďalšie menšie skupinky.

Po viac ako hodine odchodu z chaty sme dole. K Voisthalerhϋtte by to malo byť 20 minút. Lenže nepokračujeme. Pomaličky sa plížime chodníkom ku prvým kozorožcom rozvaleným priamo uprostred neho. Ako keby ich turisti vôbec nezaujímali. Ani keď sme pomaly na dosah ruky, nevystrelia zvieratá, tak ako kamzíky. Len sa lenivo zdvihnú a jemne sa posunú ďalej, aby mali istotu, že sú dostatočne ďaleko.

Neviem, ako dlho nás krásne zvieratá zamestnávali, no po dvadsiatich minútach od križovatky na chate rozhodne nie sme. Je približne 18.15 h, keď na chvíľu chytám signál, zastavujem na mieste a volám domov manželovi, že sme v poriadku a skoro v cieli. Na chate už signál nebude. Ako sa blížime ku chate, vyrazí mi dych nádherný výhľad na západnú časť Veitschalpe, osvetlené spoza môjho chrbta. Celkovo je chata na takom mieste, kde sa vám až do tmy ani nechce ísť spať, pretože ktorýmkoľvek smerom sa pozriete, môžete sa kochať krásami prírody. Kým zalezieme do spacákov v izbe s názvom „Hviezdna“, obloha je jasná a bez jediného obláčika. Plní očakávaní sa obaja tešíme na nádhernú slnečnú nedeľu.

Poznámky k prvému dňu Fleischer-Biwakschachtel slúži ako útočisko pre turistov a horolezcov, ktorí sa nečakane ocitnú v núdzi. Bol vybudovaný po tom, ako v roku 1903 zastihla nad G´Hackte vtedajšieho predsedu alpského oddielu Voisthaler - Ferdinanda Fleischera spolu s tromi jeho priateľmi snehová búrka a stála ich život. V roku 1966 bola pôvodná chata prerobená na súčasný kovový bivak.

Rôzne zdroje uvádzajú, že G´Hackte je vhodný pre deti od desať rokov. Za seba by som dodala, že je vhodný len pre deti turisticky zdatné, ktoré nemajú strach z výšok, majú pevnú nohu a majú skúsenosti s rebríkmi, lanami a kramľami napríklad zo Slovenského raja. Môj syn mal v čase túry mesiac pred deviatimi narodeninami a od jeho približne piatich rokov s ním chodíme na výlety rôznej náročnosti, takže na zaistené cesty je zvyknutý (z posledného roku napríklad Garnitzenklamm s osemročným kamzíkom. Hochschwab je krasové územie a dažďová voda sa na skalách dlho neudrží. Zaistená cesta G´Hackte sa teda dá prejsť aj po daždi, ako sme mali. Ak priamo neprší alebo sa do oblačnosti nedostanete už pri nástupe na steig.

Pokračovanie uverejníme nabudúce

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek