Informácie dostupné na internete tvrdia, že pohorie je najväčším európskym územím s výskytom kamzíkov. Chata Schiestlhaus, ktorá bola znovuotvorená v roku 2005 a nahradila pôvodnú 120 rokov starú budovu, je najvyššie položeným pasívnym domom na svete. V lete je obvykle plná, ak tam chcete prespať, treba si miesto rezervovať v dostatočnom predstihu.

Trasa

Voisthalerhϋtte – Graf Meran Steig – Schiestlhaus – Hauslalm – Bodenbauer

V nedeľu sa na rozdiel od soboty budíme do krásneho slnečného dňa. Krátko po siedmej sme dole na raňajkách a o ôsmej odchádzame z chaty. Po sobote sme obaja unavení, preto napriek krásnemu počasiu zvažujeme priamy návrat k Bodenbauer cez Trawiessattel. Síce ma to láka hore na planinu, ale beriem ohľad na to, čo syn počas predošlého dňa zdolal.

Keď prichádzame ku odbočke na Graf Meran Steig, Janík mi oznámi, že sa rozhodol, ale nepovie mi ako. Vraj uvidím, kam odbočí. Vnútorne sa zmierujem s tým, že ideme stúpať hore cez Trawiessattel nazad do Bodenbauer, preto ma pohľad na dieťa nastupujúce na Graf Meran Steig príjemne prekvapí. Pre istotu sa ho pýtam, či si je rozhodnutím istý a upozorňujem ho, že to bude dlhý výlet. Nemá s tým problém.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veselo si kamzíkuje meter za metrom, škriabe sa po skalách, prelieza menšie a väčšie skalné prahy a ešte mi ochotne pózuje na fotky. Občas nás predbiehajú turisti, ktorí rovnako ako my spali na Voisthalerhϋtte. Ani neviem prečo, ale výstup kľukatou a skalnatou časťou chodníka sa mi zdá nekonečný. Keď sa konečne dostávame do vrchnej časti, turistov pribúda – hlavne v opačnom smere. Predpokladám, že v skorú rannú hodinu zostupujú z chaty Schiestlhaus.

Približne po 1,5 h prichádzame na križovatku, ktorá ukončuje Graf Meran Steig. Neukončuje však naše stúpanie. Z diaľky nám zrazu niekto máva. Pozriem sa lepšie a uvedomujem si, že je to pán, ktorý s nami na chate zdieľal izbu. Pravdepodobne išiel z chaty hore cez Jegermeyster Steig. Tiež som ho zvažovala, ale dúfali sme, že znova uvidíme kozorožce. Neuvideli sme, boli povyliezané hore na pasienkoch okolo vrcholov.

Janík si drží slušné tempo, s úsmevom na tvári sa zdraví všetkým ľuďom, ktorí nás míňajú a stále mi niečo vysvetľuje a rozpráva. Slniečko pripeká, obloha je takmer bez obláčika. Keď sa na chvíľu zastavujem nad jednou z priepastí, ktorá je stále vystlaná snehovým poľom, aby som sa napila, konštatujem, že som skutočne rada, že v sobotu bolo hnusne. V úpeku by sa mi tri hodiny dolinou a potom ďalšiu 1,5 h zaistenou cestou a od bivaku ďalej šliapať na vrchol, nechcelo. Úplne mi stačia dve hodiny ráno, aby sme sa dostali ku Schiestlhaus.

Je pár minút po desiatej, keď konečne vidíme chatu. Zhora na nás hladí železný vrcholový kríž Hochschwabu a občas sa na oblohe objavujú prvé „simpsonovské“ obláčiky. Vchádzame do chaty, batohy nechávame v prednej časti a s malou dušičkou ideme do jedálne. Na rozdiel od sobotného poobedia je prázdna. Janík si vyberá miesto na sedenie a pýta si párky. Dlhovlasý chalan za barom sa pri braní objednávky usmieva od ucha k uchu a pýta sa, odkiaľ ideme. Referujem včerajšiu trasu a dodávam, že teraz šliapeme od chaty Voisthalerhϋtte cez Graf Meran Steig a máme v pláne pokračovať po planine ku Hauslalm a dole do Bodenbauer. Neveriacky sa nakloní a pozrie sa na Janina s otázkou, či fakt prešiel G´Hackte. Oplácam mu úsmev, pritakávam, beriem si nealkoholické pivo a Janíkovi vodu a pri stole spoločne čakáme na jeho párky.

Pár minút po jedenástej odchádzame zo Schiestlhausu a mierime ku Fleischer-Biwakschachtel. Spodná cesta od chaty k bivaku je skoro prázdna. Nie že by tu neboli turisti – oni len mieria ku vrcholovému krížu. My sme ho navštívili včera a zbytočne sa zdržiavať a naberať výškové metre, ktoré nemusíme – sa nám nechce. Sto metrov hore-dole, výhľady máme nádherné aj zo spodnej trasy. A ak som si myslela, že to v nedeľu bude iba prechádzka po planine, už prvé metre ma vyvádzajú z omylu. Na niektorých miestach opäť lezieme po suti a skalách v relatívne strmom svahu, ale aspoň sa môj malý kamzíko–kozorožec nenudí. Takéto cesty sa mu páčia.

Cesta k bivaku nám namiesto pol hodiny trvá niečo cez 40 minút. Ak budeme pokračovať týmto tempom, nebudeme pri aute ani o 18-tej večer. Pribúda oblakov, ale stále sa to drží v medziach „simpsonovskej“ cukrovej vaty.

Našťastie je pred nami dlhý úsek lúkami, po ktorom sa ide oveľa pohodlnejšie a bez skál, skaliek a kameňov rôznej veľkosti, je to oddych aj pre nohy. Cesta chvíľu klesá a chvíľu stúpa, ale nie je to nič prudké a ani nepríjemné. Teda, až po úsek pod Hochwartom (2210 m). Tu prudko klesáme do sedielka, aby sme vystúpali k snehovým poliam a suti so skalami, ktorými sa musíme predrať. Na viacerých miestach sú v skale ukotvené reťaze, ktorých sa človek v prípade potreby môže chytiť, ale trasa sa dá v pohode zvládnuť aj bez nich.

Spestrenie inak pohodlného turistického chodníka končí niekde pod Groβer Beilsteinom (2015 m) a ďalej znova pokračujeme príjemným hlineným a trávnatým terénom, ktorý je len miestami popretkávaný skalkami. Od tohto miesta je navyše len klesáme. Pred sebou vidím Zinken (1926 m) a v diaľke pod nami dolinu, v ktorej je penzión Bodenbauer.

Janino si sviští rezkým tempom dole a ja ho približne v polovici zostupu ku odbočke na Zinken zastavujem, aby som si na kolená navliekla ortézy. Pohľad do mapy a na našu polohu mi pre ne totiž neveští nič dobré. Dostávame sa ku značke, ktorá hlási, že k Hauslalm je to hodina. Pozerám na hodinky a prekvapene zisťujem, že to, čo nám podľa značiek malo trvať tri hodiny, sme nakoniec prešli ani nie za 2,5 h. Zostupujeme do kosodreviny a dostávame sa na úzky, skalkami olemovaný zostupový chodník. Klesanie je veľmi prudké a nepríjemné, nepríjemnejšie ako klesanie cez Graf Meran Steig. Prechod ním nám zaberie asi pol hodinu, a keď sa pozriem na appku kompass.de, aby som zistila, kde sa nachádzame, s hrôzou v očiach zisťujem, že nie sme poriadne ani v štvrtine zostupovej cesty k chate. Pred sebou vidím skalné steny Buchbergkogelu (1700 m), pod ktorým je chata a ktorý si pamätám spred dvoch týždňov – no stále sú ďaleko. Keď sa klesanie zmierni, darí sa nám nabrať lepšie tempo a ponad peknú úzku dolinku Häuseltrog prechádzame svižnejšie.

Je 14.15 a mne je pri pohľade na červenú bodku označujúcu našu polohu jasné, že do hodiny pri chate nebudeme. Nakoniec k nej prichádzame takmer o 14.45 h. Napriek tomu, že som sa pohrávala s myšlienkou dať si tu pauzu, po krátkej návšteve toalety pokračujeme v zostupe. Vieme, čo nás najbližšiu 1,5 h čaká, zostup sme absolvovali už pred dvomi týždňami, keď sme k Bodenbauer išli od Grϋner See.

Ani neviem prečo, ale tento raz sa mi klesanie také protivné nezdá. Možno je to tým, že sme na zostupe asi dve hodiny a mojim nohám je to jedno. Možno je to ortézami, ktoré mi držia kolená a na rozdiel od predchádzajúcej túry ich necítim hneď po prvých piatich metroch. Únava sa však aj tak začína prejavovať. Nohy neposlúchajú ako by mali a občas sa mi stane, že zle stúpim a skončím na zemi. Vždy to však dokážem nejako vykryť a bez zranení či udierania, pokračujem ďalej. Pri jednom páde spoza chrbta počujem, že mám byť opatrná. Za nami kráča starší pán a vyzvedá, odkiaľ ideme. Líčim mu teda našu dvojdňovú dobrodružnú cestu a on uznanlivo kýve hlavou k môjmu synovi. Popraje nám veľa šťastia a žiaden úraz, predbieha nás a svojím tempom pokračuje ďalej.

Máme za sebou prvých viac ako dvesto výškových metrov a dostávame sa zhruba do polovice zostupu. Na červenú značku sa tu napája široká lesná cesta, po ktorej chcelo moje zlaté dieťa pokračovať už minule. Vtedy sme na to však nemali čas. Teraz schádzame zo značky a síce obchádzkou, ale o to pohodlnejším klesaním pokračujeme do cieľa.

Sto výškových metrov prejde ani nevieme ako a sme opäť pri červenej značke. Lesná cesta tu ďalej pokračuje pomerne veľkou okľukou a ja by som najradšej bola dole. S veľkou nevôľou a patričnými protestami zo strany najmladšieho člena dobrodružnej výpravy vchádzame do lesa. Prejdem pár krokov a zanadávam. Máme za sebou odhadom tri hodiny neustáleho klesania rôznej intenzity. Ortéza-neortéza, ľavé koleno sa hlási o pozornosť. Aj napriek bolesti velím pokračovať rovno po značke aj na ďalšom mieste, kde turistický chodník križuje lesná cesta. Korene, hlina, sem-tam kamienky, s klesajúcimi výškovými metrami narastajúca teplota ovzdušia. Potím sa ako somár v kufri a chrbát zabudol, že ma kvôli ťažkému batohu má bolieť. Asi ho prehlušila bolesť v kolene.

Vychádzame z lesa a bez toho, aby sme si s Janinom čokoľvek povedali, obaja sa napájame na širokú lesnú cestu. Už žiadne prudké zostupy. Sú štyri hodiny a pred nami posledných pár sto metrov k autu. A ku koláčiku v Bodenbauer. „Mamina, my sme si spravili okruh!“, kričí nadšene moje dieťa, keď sa vraciame k miestu, od ktorého sa cesta od hostinca rozdeľuje – jedna vedie k Hauslalm a druhá na Hochschwab. Áno, spravili sme si poriadny okruh. A vidím auto.

Spotení a zaprášení mierime najskôr k nemu. Vo vnútri si vyzliekame prepotené oblečenie, ponožky, vyzúvame topánky a obliekame sa do čistého. Na nohy len ľahké barefooty a Janino sandále. Špinavé veci nahádžem do malého modrého kufra, zavriem auto a ideme si oddýchnuť. Na terase penziónu je plno, ale hlavne tu mám konečne internetové pripojenie (wi-fi penziónu, žiadny iný signál tu nie je a heslo vám povedia len v prípade, že ste tam ubytovaní). Hlásime sa domov a dohadujeme sa, čo nám tatík pripraví na večeru.

Okolo 17.15 h štartujem nášho štvorkolesového tátoša a nádherné krasové územie nechávame za sebou. Nie na dlho. O mesiac spíme na Voisthalerϋtte znova, aby sme si prešli východnú časť pohoria začínajúcu v sedle Seebergsattel (1246 m).

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek