Západné Tatry - Bystrá, 2248 m (03. 09. 2020)

Ráno o siedmej sme sa na parkovisku na Podbanskom stretli štyria nadšenci pripravení na výstup na najvyšší vrchol Západných Tatier, ktorým je Bystrá. S Jankou a Paľom sa vidíme prvýkrát, Luciu poznám dlhšie, ale na takýto výstup ide s nami aj ona prvýkrát. Vzájomne povzbudení, že sme sa takto stretli, sa vyberieme červenou značkou Tatranskej magistrály smerom k rázcestiu pod Bystrou. Hneď na úvod prechádzame okolo odbočky do Kamenistej doliny, kadiaľ sa plánujeme vrátiť. Úvodné krátke stúpanie nás rozohrialo, avšak ranná rosa nás na nohách príjemne chladí. Miestami prechádzame chodníkom, ktorý je lemovaný vysokou trávou a kríkmi a tak nás rosa chladí až niekde na úrovni chrbta. Avšak slniečko, ktoré už teraz ráno pekne hreje, nás zohrieva. Po necelých 40 minútach sme pri našej odbočke smerom do Bystrej doliny.

Tu chodník nebude taký mierny ako doteraz, začneme stúpať hore dolinou, najskôr celkom v pohode, pretože úvodné pasáže doliny sú stále v lesnom poraste. Sprevádza nás zurčiaci potok Bystrá, ktorý nám spríjemňuje monotónne šliapanie. Tempo sme prispôsobili našim dvom spoločníčkam, a keďže máme pred sebou celý deň, niet sa kam ponáhľať. Až po prvý turistický prístrešok kráčame chodníkom sami. Až pri tomto mieste, kde sme vošli do pásma kosodreviny, stretáme otca so synom, ktorí majú rovnaký cieľ. Vymeníme si pár slov, povzbudíme sa navzájom a očarení krásou vynárajúcich sa vrcholov Západných Tatier, ukrajujeme ďalšie výškové metre.

Na pravej strane chodníka sa ukazuje vrchol Kotlová, ktorá je hrebeňom spojená s Bystrou. Na opačnej strane máme krásny prírodný amfiteáter, ktorý tvoria vrcholy Ježová, Nižná Bystrá a Grúň. Na malú chvíľu sa pristavíme pri Nižnom Bystrom plese, a vychutnávame si krásu okolo nás. Z rozjímania nás preberie krátke zapísknutie, a keď sa pozrieme tým smerom, vidíme malú rodinku svišťov, ktorý sa spokojne kŕmia, pokým jeden z nich dáva pozor na dianie okolo. Nechcem ich rušiť a preto ich širším oblúkom obídeme a už sa blížime k najprudšej časti výstupu. Z kotla nás čakajú prudšie serpentíny, kde si každý z nás volí svoje tempo výstupu.

Netrvá to dlho a ocitáme sa na spomínanom hrebeni, ktorý spája Kotlovú s Bystrou. Na hrebeňovom chodníku sa opäť počkáme a posledné metre smerom na vrchol Bystrej ukrajujeme spoločnými silami. Vychutnávame si výhľady všade vôkol nás, no takáto idylka nanešťastie netrvá dlho. Pár minút po našom výstupe na vrchol nás zahalila hustá hmla. Zdržali sme sa trošku dlhšie, občas sa hmla či oblaky okolo nás roztrhli a ukázala sa nám časť výhľadu. Pri prírodnom divadle sme si neodpustili malé posilnenie vo forme obeda na vrchole. Ešte nás zaujala malá kamenná stienka na vrchole, ktorá tvorí prirodzenú ochranu pred vetrom, ak sa niekto na vrchol vyberie bivakovať. Je to samozrejme proti pravidlám, ktoré tu platia, ale zjavne je miesto na bivak využívané. Musí byť krásne tu v noci sledovať divadlo hviezdnej oblohy a svoje starosti nechať kdesi v diaľke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže sme si zvolili okružnú trasu, zostup sme začali smerom na Blyšť, skadiaľ sme prudkým kamenistým chodníkom zostupovali do Pyšného sedla. Práve zo zostupu sa nám opäť naskytol krásny pohľad na mohutnosť Bystrej a keďže zostupujeme Kamenistou dolinou, tak nás ešte dlhšie bude sprevádzať spätný pohľad na Bystrú. Druhú stranu doliny uzatvára vrchol Veľká Kamenistá, ktorá cez Hrebeň Hlina pokračuje na Hlinov vrch. Na viacerých miestach prekračujeme Kamenistý potok spolu s mnohými jeho prítokmi. Znenazdajky počujeme pred nami hukot padajúcej vody a to je neklamný znak, že sme pri vodopáde, ktorý sa nachádza v hornej časti doliny. Osviežime sa, doplníme aj vodu do fľašiek, keďže slniečko opätovne pekne hreje, čo sa prejavuje väčšou spotrebou vody.

Celou dolinou sa kľukatí Kamenistý potok, ktorý je výdatne napájaný skutočne veľkým množstvom rôznych potôčikov z oboch strán doliny. Asi v polovici doliny sa opäť ponárame do lesa, nohy si konečne môžu oddýchnuť od tvrdého kamenistého chodníka a zeleň machu, ktorý obrastá korene stromov, je skutočné liečivá pre naše oči. Toľko odtieňov zelenej sme snáď ešte nevideli. Na záver nás čaká prechod cez nalomenú a poškodenú lavičku cez potok, prejdeme okolo pekného Plieska nad Podbanským, ktoré priam láka na romantické zastavenie.

Najbližšie, keď sa budete nachádzať na Podbanskom, určte neobíďte pliesko, naozaj to stojí za to. S úsmevmi a radosťou z úspešného výstupu sme sa pri autách rozlúčili, s prianím, že sa určite stretneme na ďalších krásnych miestach našej krajiny. A to sa potvrdilo, ale o tom v niektorých ďalších článkoch. Ak budete zvažovať výstup, určite odporúčam práve tento smer, teda cez Bystrú dolinu na vrchol Bystrej a cez Kamenistú dolinu späť. A určite je to túra, ktorú by mali v pohode zvládnuť deti.

Vysoké Tatry - Rysy, 2499 m (15. 08. 2019)

Rodinné dovolenky na horách majú svoje čaro, pokiaľ majú deti aspoň akú takú kondíciu a sú ochotné s vami zdieľať turistické zážitky. Toto sa nám podarilo, od malička sme viedli tri naše deti k prírode a turistike a preto, keď sme sa chystali na tohtoročnú dovolenku a navrhol som, že vystúpime na viacero vrcholov vo Vysokých Tatrách, necítil som negatívnu odozvu. V rámci plánu sme vystúpili na Kriváň a na Kôprovský štít a dnes nás čakajú Rysy.

Najvyšší, turistickým chodníkom dosiahnuteľný, vrchol Vysokých Tatier som poctil svojou návštevou viackrát. Dva z výstupov mám v pamäti dodnes. Na prvom výstupe, keď som kráčal chodníkom na Rysy sám a na chodníku nebolo ešte ani zďaleka toľko turistov ako teraz, som výstup ukončil na Chate pod Rysmi, pretože uprostred leta prišla snehová, dobre čítate, snehová metelica, že na chatu som prišiel komplet zasnežený spolu s ďalšími turistami.

Druhý výstup je pamätný zasa iným spôsobom. Bol to totiž prvý vrchol, na ktorý som vystupoval vtedy s nádejnou budúcou manželkou. Všetko prebiehalo v poriadku až do zostupu, keď budúca manželka kúsok pod Žabími plesami spadla naraz na obe kolená, ktoré si pekne oškrela. Keď sa pozviechala a zistili sme, že je v poriadku a bude môcť pokračovať, tak som si riadne odfúkol. Netrúfol som si totiž ani predstaviť, že by som ju mal po zvyšok cesty niesť na chrbte, alebo rukách.

No dnešný výstup snáď dopadne lepšie ako predchádzajúce. Na parkovisku na Štrbskom Plese sme ráno o šiestej naložili svoje batôžky na ramená a vydali sa na výlet. Nemá zmysel bližšie opisovať celý výstup na notoricky známe Rysy, ktorý ste určite mnohí z vás absolvovali a keď aj nie, tak existuje množstvo článkov o samotnom výstupe. Zaujali nás však tri veci, o ktorých vám poviem.

Prvá je, že vďaka skorému rannému štartu sme prišli k zaistenému úseku nad Žabími plesami veľmi skoro a prešli sme zaisteným úsekom bez čakania, úplne v pohode a bezpečne. Náročnejšie to mali tí, ktorí sa vybrali na Rysy podstatne neskoršie. Keď sme sedeli na vrchole, skadiaľ je krásny výhľad aj dolu na reťaze, tak rad čakajúcich ľudí sa kľukatil dosť ďaleko a naozaj sa vytvorila zápcha ako v Bratislave v pondelok ráno, alebo v piatok po obede.

Druhý moment, ktorý nás zaujal, bol milý personál na Chate pod Rysmi, dokonca sme stretli aj tu pôsobiaceho barda tatranských chát - Viktora Beránka. Deťom som počas výstupu hovoril o mojich pocitoch z predchádzajúcich výstupov a okrem iného som im popísal neskutočne chutný čaj, ktorý na chate nájdete. Neverili mi, no keď sme prišli na chatu a ochutnali vynikajúci čaj, tak v úžase z jeho chuti a sily sme onemeli a iba s úsmevom na tvárach si vychutnávali každý dúšok. Tak ako som si spred viac ako dvadsiatich rokov pamätal, tak opätovne rovnako a hlavne vynikajúco chutil.

Treťou vecou bola situácia pri zostupe. Keď sme zostupovali plní dojmov z krásnych ďalekých výhľadov na vrchole, chutného pohostenia na chate a spokojnosti z pekne prežitého spoločného dňa, tak ešte stále stúpalo smerom hore množstvo turistov, takže bola menšia plnka na chodníku. Prišli sme k zaistenému úseku a tu sa to stalo. Nedalo sa skoro vydržať, tak sa nám úsmev, čo úsmev, priam rehot tlačil na pery.

Oproti totiž išiel hore starší pár, kde sa partnerka pravdepodobne veľmi bála výšok. Na mieste, ktoré je zaistené mierne stúpajúcim rebríkom, po ktorom sa zvyčajne štandardne kráča sa totiž ona plazila po bruchu. Ale ako sa plazila. Každý jej pohyb sprevádzali výrazné hlasné stony, zospodu ju tlačil jej partner, ktorý ju síce povzbudzoval, ale rovnako ako nám, mu trhalo kútikmi úst od smiechu. Nedalo sa vychutnávať si plazivý pohyb dlhšie, pretože rad turistov, ktorí zostupovali sa úspešne posúval a tak ešte pri poslednom pohľade na jej výraz a utrpenie, ktoré prežívala, sme to nevydržali a z plných pľúc sa poriadne zasmiali. Nechcel som si ani predstavovať, ako by zvládla samotný výstup až na vrchol, nevraviac o tom, že by som si veľmi rád pozrel, a možno aj vy, jej zostup.

Niekedy je dobré odhadnúť svoje sily vopred, a pokiaľ má človek naozaj strach z pohľadu do hĺbky, resp. strach z výšky, mal by si voliť prijateľnejšie ciele. Napríklad prechádzka okolo Štrbského plesa by mohla stačiť. My sme práve touto prechádzkou ukončili krátko po obede náš dnešný výstup na Rysy.

Asi nebudem originálny, ale táto turistická klasika našich Tatier je naozaj nádherná, a treba si ju vyskúšať. Pokiaľ budete mať také šťastie na počasie, ako sme mali my, a vyberiete sa na túru naozaj v skorých ranných hodinách, tak o to krajší zážitok si odnesiete. Tento rok sa chystáme opäť na vrchol, po výstupe na Veľký Rozsutec si ako ďalší cieľ náš najmenší syn zvolil práve Rysy. Tak nám držte palce.

Pieniny - Plašná, 889 m (20. 09. 2020)

Po predchádzajúcich dvoch dňoch strávených na chodníkoch iných pohorí, sme záver našej cesty spojili s výstupom na vrchol Plašná, ktorý sme spojili s prechodom celého hrebeňa z Veľkého Lipníka do Červeného Kláštora. Na túre ide so mnou Peter, máme veľa vrcholov spoločne prejdených, takže sa poznáme ako staré boty, aspoň tak sa to hovorí.

Začíname výstup červenou značkou - Pieniská cesta, pričom nás sprevádza hustý ranný opar, resp. hmla. Značka nás vedie cez pekné lúky, avšak hojnosť kravských exkrementov nás upozorňuje, že prechádzame miestom, kde sa pasie hovädzí dobytok. V hmle nevidíme príliš ďaleko okolo seba, ale zvuky kráv, ktoré nás sprevádzajú takmer celým výstupom až do Lesníckeho sedla, nás ženú rýchlejšie za ohradu. V bezpečí za ohradou sa priamo v sedle prekvapene zastavujeme v bufete, ktorého obsluha práve prišla. Skúšame naše šťastie a keďže v týchto častiach Slovenska cítime väčšiu spolupatričnosť medzi ľuďmi, tak nás neodmietne a o chvíli si spolu s miestnym štamgastom pochutnávame na lahodnom vychladenom moku žltej farby.

Keď sme medzi rečou spomenuli, kadiaľ sme prišli do sedla, tak sa len chytil za hlavu a povedal, že sme mali pekné šťastie, pretože v rámci stáda v ohrade je statný, nervovo labilný býk. Tak to sme si teda naozaj vydýchli. Zo sedla je pekne vidieť nasledujúca cesta cez lúky, ktoré vystupujú smerom na vrchol Plašná. Z celej cesty po lúkach sa nám naskytujú nádherné výhľady na Pieniny a Spišskú Maguru a spoza nej krásne vystupujú Belianske Tatry a Vysoké Tatry so skupinou Lomnického štítu.

Neskôr vojdeme do lesa, prejdeme popod vrchol Aksamitka a neskôr sa pristavíme pri Aksamitovej skale. Čaká nás posledný výstup priamo k vrcholu Plašná. Jeho značenie sa nachádza na chodníku, aj keď samotný vrchol je mimo chodníka, ešte asi o 10 výškových metrov vyššie, avšak je silne zarastený a nemalo význam ísť až do porastu, keďže výhľad stadiaľ aj tak nie je.

Pokračujeme prudším klesaním smerom do sedla Cerla a následne po širšej lesnej ceste a neskôr po asfalte až do Červeného Kláštora. Celú cestu z vrcholu Plašná nás sprevádzali hlasné zvuky práve prebiehajúcej jelenej ruje, niektoré boli skutočne blízko a na jednom mieste sa nám podarilo zahliadnuť jeleňa s krásnym mohutným parožím. Aj napriek tomu, že je september, je v citeľne chladno. Pieniny všade okolo a dravý Dunajec výrazne ovplyvňujú miestnu mikroklímu.

Na zastávke autobusu sa prezliekame do suchého oblečenia a neskôr v autobuse sme radi, že šofér má pustené kúrenie a pomôže nám sa vrátiť k teplotnému pohodliu. Prechod vrcholom Plašná, nepredstavuje nič náročné, absolútne bez problémov je zvládnuteľná s deťmi a zážitok z celej cesty jednoznačne umocnili krásne výhľady na Spišskú Maguru, Pieniny a Vysoké Tatry ráno z cesty od Lesnického sedla, pričom dolu v doline sa ešte stále prevaľovala hustá hmla. Ak budete v Červenom Kláštore, tak okrem samotného kláštora kartuziánov a splavenia Dunajca na pltiach, sa určite vyberte na prechod hrebeňa Plašnej z Lesnického sedla do Červeného Kláštora. Isto neobanujete.

Kozie vrchy - Kozí kameň, 1255 m (06. 01. 2020)

Po výstupe na Skorušinu sme sa s Petrom presunuli do Popradu, kde sme prenocovali. Poriadne sa ochladilo, mráz zachádzal až za nechty, hlavne večer, keď sme sa vracali z reštaurácie, kde sme sa posilnili výbornými rebierkami. Ráno rýchle balenie a odchod autobusom do Vikartoviec, kde sme sa stretli s ďalšími dvomi turistami, ktorí s nami idú na vrchol. Pridala sa k nám Mária a Braňo, po našej výzve na sociálnej sieti.

Keďže ráno bolo riadne pod nulou, tak sme boli celkom radi, keď sme konečne začali vystupovať a naberať výšku. Zároveň ako sme postupovali, sme sa pekne zohriali. Cesta je pekne zasnežená, no na niektorých miestach sa pod vrstvou snehu nachádza skrytý ľad, o čom sme sa presvedčili viacerí, keď sme sa zberali zo zeme.

Ako prvá sa roztiahla na ľade Mária. Našťastie sa nikomu nič nestalo a po prvom prudšom výstupe cez časť Hrachoviská sme prišli do sedla Tabličky. Tu opustíme zelenú značku a budeme pokračovať po modrej, ktorá nás privedie pekne stúpajúcim hrebienkom až na samotný vrchol. Celou cestou zo sedla až na vrchol sa nám otvárajú krásne výhľady, či už na Kozie chrbty, ale hlavne na úžasné Vysoké Tatry. Mali sme ich ako na dlani, od ich vrcholov nás oddeľuje iba Popradská kotlina.

Takmer gýčovité počasie, modrá obloha, kde-tu mráčik, zasnežená krajina pod nami a „pocukrované“ Tatry pred nami vytvárali jedinečný zážitok. Samotný Kozí kameň je najvyšší vrch pohoria Kozie chrbty, nachádza sa vo východnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Dúbrava. Vystúpiť naň sa dá z viacerých strán, my sme išli z juhu, ale rovnako sa dá vystúpiť zo severu, pričom ako začiatok túry si môžete zvoliť Svit, Lučivnú, resp. Spišskú Teplicu. Po malom občerstvení nebolo viac na čo čakať, do sýtosti sme si vychutnali vrchol, keďže sme tu boli sami a čakala nás rovnaká zostupová trasa.

Smerom hore bola na zemi Mária, smerom dole som sa k nej pridal ja, no bolo to spojené aj s patričným „tancom“, keď som sa snažil udržať na nohách a neskončiť v snehu. Nevyšlo, takže som sa pozrel na okolie aj z nízkej perspektívy po pristátí na zemi.

Kúsok pred koncom túry, keď sa zdalo, že zdarne prídeme do cieľa, si náš kolega Braňo zostupoval s rukami vo vreckách. Neodporúčam tento spôsob, hlavne na miestach, kde sa ešte stále môžete preletieť až na zem. Braňova skúsenosť, keď s rukami vo vreckách skončil na nose, a teda hodil pekného „papuliaka“, ale tak ako aj nám ostatným, ani jemu sa našťastie nič nestalo. Ale aspoň je na čo spomínať.

Ak budete mať cestu okolo, alebo budete hľadať poldňovú túru s krásnym výhľadom, určite sa vyberte na Kozí kameň. Naozaj to stojí za to.

Spišská Magura - Priehrštie, 1209 m (17. 02. 2020)

Jarné prázdniny spojené s rodinnou lyžovačkou mi vytvorili priestor na návštevu ďalšieho vrcholu. Ráno som naložil lyže pre rodinu, svoje som nechal na chate a vybrali sme sa do Ždiaru. Rodina išla lyžovať, ja som si obul topánky a vybral sa na okružnú túru nad Ždiarom. Dohodli sme sa, že sa stretneme na hoteli pri zjazdovke, a ja som si mohol vychutnávať samotu pri stúpaní cez krásny lúky smerom na Filipský vrch.

Každým nasledujúcim krokom pribúdala výška a zároveň sa otváral stále krajší a krajší výhľad na Belianske Tatry. Z ľavej strany sa pekne ukázal Bujačí vrch, potom Jatky, následne Hlúpy, Ždiarska vidla, Havran, Nový vrch a na záver ešte Muráň. Po výstupe ešte vyššie sa spoza hrebeňa Jatiek ukázala skupina okolo Lomnického štítu. Od Filipského vrchu kráčam ďalej krajom lúky a lesa a po niekoľkých sto metroch sa ponorím do lesa, ktorým vystúpim do sedla Magurka.

A tu sa nachádza „diaľnica“. Krásne široká hrebeňová, snehom pokrytá cesta, na ktorej sú vykreslené lyžiarske stopy a upravený povrch aj na použitie lyžiarskeho behu - korčuľovanie. Vpravo vedie cesta do Bachledovej doliny, ja sa púšťam vľavo a krajom cesty, tak, aby som ani náhodou nestúpal na lyžiarske stopy, postupujem k vrcholu.

Vrchol Priehrštie (na novších mapách ako Javorinka) sa nachádza vpravo od cesty, po ktorej sa k nemu približujem. Označenie vrcholu sa nachádza priamo na kraji cesty, aj keď samotný najvyšší bod sa nachádza v poraste vpravo. Nevidel som význam predierať sa hustým porastom a boriť sa hlbokým snehom, tak som sa uspokojil s tým, že som pri jeho označení. Aj keď výstup na Magurku nebol iba prechádzkou, od Magurky je to iba prechádzka, takže sa netreba báť ísť sa prejsť cez vrchol Priehrštie s malými deťmi.

Cestou a neskôr lesnou cestičkou som sa dostal nad vrcholovú stanicu lanovky v Ski centre Strachan, no pokračoval som ďalej až na rázcestie pri Tablici, kde sa kúsok od smerovníka nachádza pekný turistický prístrešok, kde som stretol prvých peších turistov počas výletu. Doteraz som totiž stretal iba bežkárov, ktorým som chvíľkami závidel ich ladný pohyb na bežkách.

Pripomenulo mi to moje pokusy na bežkách, ktoré sa mnohokrát skončili peknou piruetou a pádom. Ale najviac si pri bežkovaní spomínam na kamaráta Juraja, s ktorým som viackrát spolu skúšal bežkovať. Na jednom mieste s prudším sklonom, som si radšej bežky vypol a zišiel som „padák“ pešo, na čom sa Juraj iba rozrehotal, že to on v pohode zlyžuje. No zlyžoval, to je pravda, ale tesne pred koncom klesania sa mu skrížili bežky, a po ukážkovom kotrmelci tvrdo pristál na nose. Aj tentoraz to však dopadlo na výbornú a dodnes sa na príhode spolu smejeme.

Po zostupe od Tablice, som opustil lesnú časť a opäť krásnymi širokými lúkami s výhľadom na stredisko Strednica predo mnou, som cez stredisko zostúpil do Monkovej doliny, kde ma ostatní po lyžovačke čakali pri teplom čaji. Aj z krátkeho opisu vidieť, že pri výstupe na Priehrštie vás môžu sprevádzať aj najmenšie deti, naozaj nejde o nič náročné, no výhľady sú priam neskutočné. Či už sa sem vyberiete v zime, alebo skôr v lete, určite to bude stáť za to. A ako som písal skôr, je možno spojiť výstup s prechodom medzi dvomi strediskami lyžovania - Strednica a Bachledova dolina a užiť si zaujímavosti a výhľady v tejto časti Spišskej Magury.

V budúcej časti série sa spolu vyberieme na ďaleký východ, takže sa môžete tešiť na vrcholy Kremenec, Šimonka, Sninský kameň a ďalšie.

Fotogaléria k článku

+45 ďalších fotiek