Pohoria a ich najvyššie vrchy

Autorom publikácie je učiteľ Dušan Guman. Kniha zľahka nadväzuje na predtým vydanú knihu Najvyššie vrchy z roku 2007. Vydavateľ vysvetľuje, že zatiaľ čo v minulej publikácii autor František Kele spracoval 33 vrcholov v nadmorskej výške nad 1000 metrov, v novej je 68 pohorí a ich vrcholov. Geomorfologické členenie Slovenska si môže čitateľ pozrieť v úvodnej časti na mapke, ale najmä v prehľadnom grafe.

Kniha čitateľa prevedie vrcholmi od najvyšších po najnižšie, prvým je tak Gerlachovský štít vo Vysokých Tatrách a posledným Breziny v Podunajskej pahorkatine.

Zaujímavosťou pre čitateľa môže byť to, že sa dozvie, čo všetko je na Slovensku pohorím. Napríklad Bodvianska pahorkatina, Podbeskydská vrchovina či Busov. Vrcholové kopce majú v niektorých prípadoch nadmorskú výšku, ktorú by človek nečakal, napríklad najvyšší bod Krupinskej planiny má 775 metrov.

Autor s editorom vybrali všetky celky, ktoré majú v názve vrchovinu, chrbty, pahorkatinu, brázdu a podobne. Nachádza sa tu aj Považské či Horehronské podolie. Chýbajú prakticky len nížiny, ktoré sa zrejme naozaj nedajú nazvať pohorím, hoci aj ich najvyšší bod môže slušne trčať nad okolité územie. Napríklad Kopec Márie Magdalény, najvyšší bod Borskej nížiny, dosahuje nadmorskú výšku 291 metrov nad morom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pohoriu a jeho najvyššiemu vrcholu je vždy venovaná dvojstrana, autor najprv charakterizuje pohorie, okolie, venuje sa ochrane prírody, výstupovej trase na vrchol a výhľadom. Cez rovnaké body to poňal aj František Kele, v jeho texte bolo informácií viac, ale ak by sa pri tomto koncepte malo ísť do podobného objemu, kniha by musela mať trojnásobok strán. Podstatné informácie čitateľ dostane aj v Gumanovej publikácii a navyše sú spracované jednoduchším a čitateľnejším spôsobom. Nie je to v žiadnom prípade len telefónny zoznam pre geografických nadšencov.

Doliny a ich najkrajšie miesta

Výberovka dolín takisto voľne nadväzuje na predchodkyňu Najkrajšie doliny z roku 2009. Autorom je v oboch prípadoch Ján Lacika a niektoré časti textov sú rovnaké. Nejde však o rozsiahle kopírovanie čo aj vlastného diela.

Počet dolín spomenutých v publikácii je 77, zatiaľ čo v predchádzajúcej ich bolo 45. Popri notoricky známych dolinách tak pribudli doliny z nižších pohorí a menej známe. Napríklad Tesárska roklina, Mokrá dolina, dolina Gortvy či dolina Litavy.

Nachádzajú sa tu dlhé tatranské aj fatranské doliny, tiesňavy Slovenského raja, tiež tiesňavy v iných pohoriach, prielomy viacerých potokov aj doliny nižších nadmorských výšok.

Oproti minulej publikácii, kedy autor rozdelil doliny podľa charakteru, teda ľadovcové zvlášť, prielomy zvlášť atď., je delenie v tejto knihe postavené na povodiach. Tento koncept je pre čitateľa neprehľadný, pretože takéto delenie sa bežne nepoužíva. Núti čitateľa otvoriť si niečo ďalšie a pozerať, ktoré povodie sa kde presne nachádza. Navyše v knihe absentuje celkový zoznam, vzadu je len abecedný register. Pri názvoch kapitol ako Povodie Dunaja, Moravy a Nitry alebo Povodia Hrona, Ipľa a Slanej, vôbec neviem, ktoré doliny mám v kapitole čakať.

Väčšine dolín je opäť venovaná dvojstrana. Nájdete tu bližšie informácie o polohe a charaktere doliny, o toku, ktorý ňou prechádza, a o blízkych pamiatkach či prírodných zaujímavostiach alebo perličku z histórie. Čítanie je zaujímavé a vydarená je aj fotodokumentácia.

Najkrajšie prírodné rezervácie

Prírodné rezervácie doteraz neboli medzi knižnými titulmi Dajamy samostatne spracované. Autorom textu a prevažnej väčšiny fotografií je Ivan Kňaze.

V knihe je predstavených 64 rezervácií, ktoré majú najlepšie charakterizovať pestrosť slovenskej prírody a patria podľa autora k najzaujímavejším lokalitám vyhláseným za prírodnú rezerváciu (PR) alebo národnú prírodnú rezerváciu (NPR).

Sú rozdelené podľa krajov od západu smerom na východ. V úvodnej časti sú prehľadne zobrazené na mapke. Každý kraj disponuje kompletným zoznamom všetkých prírodných rezervácií, pričom tie, ktoré sú ďalej v kapitole spracované, sú zvýraznené.

Jednotlivé rezervácie autor predstavuje na dvojstrane, najprv charakterizuje rezerváciu ako celok a potom sa osobitne zameriava na flóru a faunu.

Fotografie fauny a flóry sú úchvatné, vidieť, že Ivan Kňaze je profesionálny fotograf prírody. Aj druhy, ktoré vyberá do jednotlivých kapitol, sú zaujímavé. V tomto smere sa dá kniha použiť aj ako učebnica prírodopisu.

Naopak celkové fotografie rezervácií sú vo viacerých prípadoch premárnenou príležitosťou. Neukazujú to, čo je pre rezerváciu typické.

Napríklad pri Mackovom boku sa priam pýta lúka zakvitnutá poniklecmi, ktoré sú predmetom ochrany v rezervácii. Poniklec nie je ani v menších fotografiách. Pri Omšenskej Babe vôbec nie je jasné, na čo sa čitateľ na fotografii vlastne pozerá, chýba charakteristické skalné bralo Omšenskej Baby či detailnejší pohľad do rezervácie.

Prírodná rezervácia Veterník pri Skalici je vyhlásená na ochranu typickej vegetácie skalnej stepi, autor však použil fotografiu s nepôvodným porastom borovice čiernej, na ktorej nie je nič vzácne. NPR Tematínsku lesostep autor predstavuje na fotografii, na ktorej sú zobrazené odlesnené svahy nad modrou značkou z Lúky, ktoré do rezervácie vôbec nepatria, tá sa rozprestiera ďalej pod vrcholom kopca Ihelník. Pri rezervácii Abrod foto zobrazuje prístupovú poľnú cestu, pri rezervácii Rojkovské rašelinisko zarastené priestory neďaleko rezervácie.

Zaujímalo by ma, čo autora na mnohých z vybraných rezervácií oslovilo, krása je samozrejme subjektívne kritérium, no osobne by som po mnohých reportážach z chránených území zostavila dosť odlišný rebríček.

Pri každej rezervácii je aj popis prístupu, teda ako sa do nej čitateľ dostane. Háčik je v tom, že po takomto území sa podľa zákona o ochrane prírody môže človek pohybovať len po vyznačenom chodníku. Cez viaceré lokality popísané v knihe chodník nevedie, napríklad NPR Abrod, PR Rojkovské rašelinisko, NPR Bradlo, PR Veľké Osturnianske jazero a ďalšie.

V ochranárskych kruhoch sa dlho polemizuje o tom, či má byť zákon postavený takto, teda plošný zákaz vstupu do území s 3. a vyšším stupňom ochrany, alebo by sa mal naopak vstup paušálne povoliť a zakázať či už celoročne, alebo na určité obdobie v roku podľa predmetu ochrany. Ďalšou možnosťou je regulovaný vstup so sprievodcom.

V každom prípade, v úvode mal autor uviesť informáciu o platnej legislatíve a pri tých rezerváciách, kam nevedie turistický či náučný chodník, to spomenúť.

Chválim však cieľ autora aj vydavateľa, ktorým je spropagovať rezervácie a zlepšiť povedomie verejnosti o dôvodoch ich ochrany.