V mnohých pohoriach som za roky, čo sa venujem turistike, prešiel všetky najpopulárnejšie miesta. Zostalo mi navštíviť len tie, ktoré ležia tak trochu v ich tieni. Jednou takouto oblasťou, kde som ešte nebol, je časť Bielych Karpát ležiaca severozápadne od Trenčína. Už ma dlho lákala, ale vždy som túru v tomto kraji odkladal. To sa zmenilo až začiatkom leta roku 2021, keď som sa sem konečne vybral. Našiel som tu rôznorodú krajinu, hlboké doliny, husté lesy, krásne zákutia a v neposlednom rade aj ďaleké výhľady. Moju tulácku dušu potešil fakt, že som tu takmer nikoho nestretol.

Trasa

Hrabovka – sedlo nad Juríkovcami – Horná Súča – Vlčí Vrch – Chablová – Liešna – Machnáč – Brúsne – Pod Vinohradmi – veža Ibovka – sedlo nad Juríkovcami – Krasín (Krásin), hrad Súča – NCH Janka Miklasa – Dolná Súča

1. deň

V jedno teplé slnečné ráno vystupujem z autobusu na hornom konci Hrabovky. Hneď zo zastávky sa mi otvára pekný výhľad na mesto Trenčín s hradom a Považským Inovcom. Ihneď spoznávam jeho najvyšší vrch - Inovec, cez ktorý som išiel pred rokom počas vandra vedúceho zo Slatinky nad Bebravou do Šale. Tak toto je naozaj pekný začiatok túry! A aby bola ešte lepšia, z batohu vyberám štartovacie pivo. Keď je vypité, vyrážam.

Modrá značka, po ktorej idem, vedie lúčnym hrebeňom. Cestou sa donekonečna pozerám na z oparu vystupujúce kontúry Strážovských vrchov. V diaľke spoznávam Veľký Manín s Malým Manínom, Butkov a Ostrú Malenicu. Jasnejšie je vidieť blízky Krasín (Krásin) s hradom Súča a nenápadne vyčnievajúcu Chmeľovú s Chotučom. Krátko idem lesom, potom opäť šliapem lúkou a následne zase lesom, až sa dostávam do sedla nad Juríkovcami. Tu si v tieni stromov odpočiniem. Teplo je tak úmorné, že som stačil vypiť celú zásobu vody. Ešteže si ju môžem zaobstarať v Hornej Súči, kam to mám na skok. Stačí mi lesom prejsť k osade Juríkovci a dole cez pasienky k prvým domom obce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od miestnych sa vyzvedám, či je obchod alebo krčma otvorená. Ich kladné odpovede ma potešia. V samoobsluhe dokupujem minerálku, v krčme si zase dávam pivo. Po hodine vyrážam na hádam najúmornejšiu časť celej túry – výstup po asfaltovej ceste na kopanicu Vlčí Vrch. Nebyť pekných pohľadov na dolinu Súčianky, asi by sa intenzita mojich nadávok na tento úsek výrazne zvýšila. Keď som takmer na kopanici, prifrčí auto a šofér sa ma pýta: „Nezveziem vás hore?“ Aj keď je to len kúsok, s radosťou si k nemu sadám a zakrátko vystupujem pri smerovníku Vlčí Vrch. Napriek tomu v duchu trochu nadávam, prečo auto nešlo skôr. Ale som rád, že mám úsek za sebou.

Na Vlčom Vrchu opúšťam modrú značku, ktorá pokračuje do osady Žítková (na Morave). Odteraz pôjdem celý zvyšok dňa po žltej. Sprvu mierne, neskôr strmšie stúpam na rozložitú Chabovú. Jej vrchol označuje nielen triangulačná tyč, ale aj turistický smerovník, podľa ktorého by som sa mal dostať do doliny Drietomice k osade Liešna za hodinu aj päť minút. Áno, mal by som sa dostať, ale… nebudem predbiehať. Keďže vrchol je bez výhľadu, nezdržujem sa tu a rýchlo postupujem vpred. Prichádzam k okraju lúky, ktorá mi tak trochu pripomína poloninu. Rozhodnem sa, že ju pôjdem preskúmať. Dobre vychodený chodník vedie po jej stráni a privádza ma k jej južnému koncu. Odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Považie a okolité kopanice. Toto miesto je ako stvorené na táborenie. Dokonca, podľa portálu Mapy.cz by sa malo v blízkom okolí nachádzať viacero prameňov. Teraz sa s pomocou navigácie spúšťam dole západným úbočím na zvážnicu, po ktorej vedie značka.

Neskôr z malej rúbane obdivujem rozložitý Machnáč, kam dnes smerujem. Naraz ma šípka značky posiela do húštiny. Akosi tomu nerozumiem a na navigácii kontrolujem správnosť postupu. A naozaj, podľa všetkých indícií mám ísť cez ňu. Keď sa prederiem, zopár metrov zbadám pred sebou nevýraznú a zarastenú lesnú cestu. Znovu trochu postúpim vpred, opäť skontrolujem správnosť smeru a s poriadne šťavnatou nadávkou na perách vyrážam. Ešteže sa predieram dole kopcom. Lebo ísť opačným smerom, tak na to by som sa asi vykašlal! Neskôr sa síce napájam na schodnejšiu cestu, ale zakrátko ma znovu šípka značky posiela dole kopcom. Nevýrazný chodník vedie okrajom zarastajúcich rúbanísk, občas sa úplne stráca a tak mi nezostáva nič iné len sa predierať bujnou vegetáciou. Našťastie úsek nie je veľmi dlhý. Ako klesám, začujem zvuk áut. Je to neklamný znak, že som čochvíľa v Drietomskej doline pri osade Liešna. Už sa neviem dočkať ako si sadnem k pivu v Kolibe Drietomica a spláchnem „pachuť“ z nepríjemného úseku. Mal som ho zvládnuť za hodinu aj päť minút, ale išiel som ho o hodinu viac!

Po výdatnom oddychu sa poberám v ústrety dlhému stúpaniu na vrch Machnáč. Len dúfam, že nepôjdem cez podobné krkaháje, akými som išiel. Našťastie je chodník celkom dobre prechodený a spoľahlivo ma privádza na lesnú cestu. Po nej tiahlo stúpam k rázcestiu pod Machnáčom, kde sa križujem s červenou Cestou hrdinov SNP. Odtiaľto je to na vrchol Machnáča na skok. Jeho najvyšší bod označuje mohutný kríž. Spokojne sa tu zvalím do trávy a hodnú chvíľu v nej len tak ležím. Lebo zdolanie 450-ich výškových metrov, čo som musel vystúpať, mi dalo v tomto teple celkom zabrať. Ale som spokojný. Výhľad je tu na všetky svetové strany. Najlepší je na Považie, Strážovské vrchy, Považský Inovec a severnú časť Bielych Karpát. Okrem toho vidieť aj okolité kopaničiarske usadlosti. Keďže do večera je času dosť, pomaly si staviam tábor v tieni rozložitého stromu. Tesne pred západom slnka skúsim niečo odfotografovať, ale potom len sedím pri táborovom ohníku a čakám na noc.

2. deň

Vstávam ešte za tmy. Dnes mám v pláne fotiť pri východe slnka. Ale obloha je zatiahnutá a len svetlá štrbina medzi mrakmi na východe dáva nádej, že sa slnko aspoň na chvíľu objaví a osvetlí krajinu ležiacu podo mnou. Stačí mi len počkať na správny moment. Keď nastane, vybaľujem fotoaparát a rýchlo urobím niekoľko záberov. Zakrátko sa slnko definitívne ukrýva za oblakmi a vraciam sa k stanu chystať raňajky. Po nich pobalím tábor a vyrážam v ústrety novému dňu. Nejdem po značkách, ale nechávam sa zlákať dlhým bočným výbežkom Machnáča, po ktorom pomaly zostupujem do Drietomskej doliny. Počas celej cesty z pasienkov sledujem prebúdzajúce sa Považie od Vršatských bradiel až po blízky Trenčín. Škoda, že zelená značka z Machnáča do osady Brúsne nevedie tadiaľto, ale ide lesom.

V osade som si chcel nabrať do fliaš čerstvú vodu. Ale akosi som na to zabudol, čo sa neskôr ukázalo ako veľká chyba. Zatiaľ bezstarostne postupujem hore dolinou Stráňov. Neskôr sa dostávam na lúku ležiacu pod masívom Mladého hája. Ďalšia sa nachádza pri kóte Starý háj. Veľmi sa mi páči, ako je porastená samostatnými stromami. Spod nich vidím môj najbližší cieľ, rozložitú Čechovku s protipožiarnou vežou – rozhľadňou Ibovka.

Vtom sa ozve smäd a ja s hrôzou zisťujem, že vodu takmer nemám. Pozerám sa do mapy a tá mi hovorí, že pod Čechovkou by mal byť prameň Hanzlíkova kyselka. Preteká tadiaľto aj Zlatovský potok, ktorý by mi mohol tiež poslúžiť ako zdroj vody. Takže s vodou by som problém nemal mať. Poľná cesta ma privádza k potoku, ten je ale takmer vyschnutý. Len tenká stuha kalnej vody sa kľukatí v koryte. Neprekáža, veď je tu ešte studnička. Pomaly sa k nej presúvam. Na moje nemilé prekvapenie je vyschnutá. Takže som bez vody, čo je v sparnom dusne zlá správa. V duchu si nadávam, ako som len na ňu mohol zabudnúť. Vraciam sa k potoku a za pomoci hrnčeka sa snažím nabrať aspoň trochu kalnej vody.

Napriek patálii odhodlane vyrážam vpred. Neznačeným chodníkom stúpam hore svahom a onedlho stojím pod vysokou drevenou stavbou protipožiarnej veže Ibovka. Z jej najvyššieho podlažia musí byť úchvatný výhľad. Ale z neho nemám nič, lebo veža je zatvorená. Tak po krátkom oddychu v prístrešku pri veži vyrážam severozápadným smerom. Idem po protipožiarnej ceste, ktorá neskôr križuje žltú značku. Po nej pôjdem ďalej. Dúfam, že po ceste natrafím na prameň, či studničku. Terén mierne stúpa, občas klesá a nebyť strašného dusna, bola by to príjemná prechádzka. Smäd ma trápi stále viac a viac. Ako sa napájam na lesnú cestu, zbadám výmoľ plný vody. Na prvý pohľad je číra, nezapácha a aj malé žabky v nej plávajú. Dlho neváham a hltavo z nej pijem. Naberiem si z nej aj do fľaše a vykračujem vpred. Na moje prekvapenie asi po 200 m prichádzam k upravenému prameňu. Vymením si vodu vo fľaškách a doprajem si tu kratší oddych. Tieň lesa ma chráni pred páľavou, smäd je zažehnaný a nebyť štípajúceho hmyzu, zdržal by som sa tu dlhšie. Vstávam a rezko stúpam hore chodníkom, ktorým znova prichádzam do sedla nad Juríkovcami.

Dnes sa tu nezdržujem a rovno pokračujem ďalej. Poľná cesta zo sedla postupne klesá ponad dolinu potoka Černatina. Idem cez rozsiahlu lúku, na ktorej rastie viacero stromov. Cestou sa osviežujem vodou z dvoch studničiek a pomaly stúpam hore svahom k vrcholu Krasína (Krásina), kde v minulosti stál hrad Súča. Pod hradným bralom sa napájam na trasu NCH Janka Miklasa, ktorý ma privádza k skromným pozostatkom hradu. Hneď, ako som tu, vyberám sa na obhliadku ruín. Z múrov toho veľa vidieť nie je. Väčšinou sú pod nánosom sute, a aj tie, čo sú na povrchu, aktuálne zakrýva bujná vegetácia. Kto ich chce vidieť, musí prísť v čase vegetačného kľudu. Avšak výhľad z hradu a z priľahlých skál je úchvatný. Vidieť nielen Trenčín s okolím, ale aj veľkú časť Považia od Chmeľovej až po Inovec. Dlho tu sedím a kochám sa pohľadom na krajinu. Až po hodine vstávam a vyrážam na posledný úsek túry.

Postupujem po trase NCH, ktorý sprvu ide po skalnatom hrebeni. Z brál stále obdivujem širšie aj bližšie okolie. Naraz sa chodník prudko stočí a klesám strmo dole. Zastavujem sa až pri studničke Pod vŕbú (Jozefa Matulaya). Voda v nej je stojaca, tak ju ani neochutnám. Schádzam ešte hodný kus dole k poľnej ceste, po ktorej sa dostávam k opustenému kameňolomu a ďalej k prvým domom Dolnej Súče. Zbieham do centra, kde sa na námestí pri obecnom úrade nachádza krčma. Na jej terase sa pohodlne usádzam a pri dobre vychladenom pive hodnotím túru.

Zhodnotenie

Celá trasa viedla, tak ako som predpokladal, zaujímavou krajinou, kde sa striedali lesy s lúkami a ľudskými sídlami. Veľmi sa mi páčilo nad Hrabovkou, v oblasti Chabovej a na lúkach pod Starými a Mladými hájmi. Ale úplne najviac na vrchu Machnáč a na bralnatom Krasíne, ktorý miestni volajú Krásin. Obe miesta sú krajinársky veľmi hodnotné a umožňujú takmer kruhové výhľady. Za dobrého počasia je z nich vidieť naozaj doďaleka. Aj samotná lokalita zaniknutého hradu Súča dokáže prilákať vnímavého návštevníka. Zrekonštruovaný NCH vhodne dopĺňa informácie o oblasti chráneného územia Krasín (Krásin).

Na pozore treba byť na úseku žltej značky nad Liešnou, ktorý je horšie priechodný a riedko značený. Pri jeho prechode odporúčam použiť navigáciu, s ktorou sa dá úsek zvládnuť pomerne bezpečne. Napriek tomu si na jeho prechod treba naplánovať väčšiu časovú rezervu. Sklamala ma zatvorená protipožiarna veža Ibovka, ktorá mala byť otvorená aj pre verejnosť. Musím ešte upozorniť na fakt, že v lete bývajú pramene a studničky v oblasti Krasína (Krásina) často vyschnuté, alebo je voda v nich stojaca a nie je vhodná na pitie.

S túrou som veľmi spokojný a hodnotím ju známkou najvyššou!

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek