Prvýkrát sme v Teplických skalách boli takmer presne pred desiatimi rokmi. Vtedy sme ale prešli len samotný okruh skalami a vrátili sme sa nazad do mestečka Broumov, kde sme boli ubytovaní.

Z kempu Kamenec vyrážame ku vstupu do skalného mesta peši a okolo deviatej si kupujeme lístky. Janík plný očakávaní, kam ho to vlastne berieme a čo ho čaká, hopsá z nohy na nohu ako malý kamzík. Napriek tomu, že je ráno, na dlhej prístupovej ceste k mestečku je poriadne horúco. Výstup po tristo schodoch na hrad Strmeň tento raz vynechávame, neláka to ani najmladšieho člena našej výpravy. Pokračujeme preto ďalej po zelenej a obdivujeme skalné útvary okolo seba. Podchvíľou nás čaká smerovník s označením zaujímavé tvaru alebo skaly a snažíme sa útvar v pieskovcoch nájsť.

Dostávame sa k náučnej tabuli číslo osem, ktorá je na mape označená ako „Sekera“. Spolu s náučnou tabuľou je tu odbočka na žltú značku. Janko kontroluje vývoj počasia a dohadujeme sa, že ak sa bude dať, nazad do kempu sa vrátime cez Kraví horu a Lokomotivu.

Konečne prechádzame umelo vytvorenou skalnou bránou, ktorá tvorí vstup do samotného „mesta“. Pri horolezeckej chate sa kamzík nevie rozhodnúť, kadiaľ pokračovať a chce ísť rovno do Sibíru. Vysvetľujeme mu, že tadiaľ sa budeme vracať a určite mu nič neujde. Prejdeme s ním každý meter skalného mestečka a ostaneme tam tak dlho ako len bude chcieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vo Veľkom chrámovom námestí skúma každú puklinu a medzeru a vyzýva nás, či sa zmestíme tam alebo tam. Páči sa mu prechádzať pomedzi mohutné pieskovcové bloky a nevidieť nad sebou nebo. Jedna radosť mi pózuje aj na fotky, aby sme mali na výlet peknú pamiatku.

Keď pri Martinských stenách vychádzame znovu na slniečko, uvedomujeme si, ako sa vonku oteplilo. Pomaličky stúpame hore po pieskovom chodníku lemovanom čučoriedkovými kríkmi. Na miestach, kde na kríky celý deň svieti slnko, sú bobule krásne zrelé a sladké. Zastavujeme a kŕmime sa. Ústa a jazyk máme celé fialové. Janino skúma, kto z nás podľa farby jazyka zjedol najviac. Nepísanú súťaž na celej čiare vyhráva mamina.

Ešte skalný ostrov a sme v najvzdialenejšej časti okruhu. Nestúpame, len klesáme. Obdivujeme nádheru, ktorú príroda za milióny rokov vytvorila a pomaličky sa blížime ku križovatke Krápníky. Na tej je chodník mierne presmerovaný. Za ostatných desať rokov sa im tu odvalil kusisko pieskovca a v niekoľkých blokoch padol na zem. Stenu monitorujú ďalej a my ju obchádzame v bezpečnej vzdialenosti.

Priamo na rázcestníku nás kontroluje strážnik. Do Teplických skal je možné dostať sa viacerými cestami, no lístok si viete kúpiť len pri hlavnom vstupe. Ak sa strážnikovi nepreukážete platnou vstupenkou, skasíruje vás tu (alebo vás skasíruje znova, ak ste lístok zahodili alebo stratili, takže odporúčam strážiť si ho).

Chodník pokračuje po drevenej lávke až ku miestu, ktoré sa príznačne nazýva vstupom do podsvetia. Opäť sa dostávame do tesného zovretia rovných pieskovcových stien a slniečko s teplom nechávame za sebou. Na jednej zo skál je pripevnený teplomer, ktorý ukazuje 10 °C. Vonku je o dobrých dvadsať viac. Táto časť skalného mesta sa nazýva Sibír a veru meno je to výstižné. Človek ani nemá chuť sa tu zdržiavať príliš dlho, lebo je mu zima.

Pri horolezeckej chate vychádzame zo Sibíra von a zároveň končíme okruh Teplickými skalami. Pri pohľade na množstvo turistov vchádzajúcich na okruh si s Jankom vymeníme pohľady, ktoré nepotrebujú ďalší komentár. Ešteže sme prišli skoro ráno.

Vraciame sa po zelenej značke nazad. Na križovatke pri Sekere opäť kontrolujeme vývoj počasia a keď nás tatík upokojí, že búrky nás budú najbližšie dve - tri hodiny obchádzať, odbočujeme na žltú. Kamzík mierne protestuje, ale nemá na výber.

Ešte nie je ani poludnie, no mám pocit, ako keby sme boli v Bratislave uprostred sídliska. Sme síce v lese, no stúpanie po skalách je o to ťažšie, o čo vyššia je teplota ovzdušia. Navyše výstup ku križovatke so zelenou je nudný. Chvíľu závidíme turistom v opačnom smere, ale pravdou je, že v danom smere toho od Teplic nad Metují museli nastúpať oveľa viac ako my.

Vlečieme sa z nohy na nohu, odfukujeme, upíjame zo zásob vody a pohľadom hľadáme križovatku so zelenou. Za ňou vraj nebudeme šliapať do kopca dlho, uisťuje nás tatík. Pri zvyšujúcej sa teplote celkom pozitívna vyhliadka. V duchu sa čudujem, ako sme týždeň pred tým mohli so synátorom vyliezť z Bodenbauer na Hochschwab, keď teraz nám robí problém jeden maličký kopček. V daný deň bolo pod mrakom a fúkal silný vietor. Teplo začalo byť až na zostupe k nocľahu, čo nám prekonávanie 1400 výškových metrov značne uľahčilo.

Konečne sme hore a ďalej sa zelenou predierame lesom ku Kravej hore. V ceste máme Údolie troch mušketierov, ale nech sa snažíme, ako sa snažíme, nevidíme nič, čo by nám pripomínalo Artosa, Portosa, Aramisa či aspoň D´Artagnana. Vďaka tomu, že stúpanie máme v podstate za sebou (nejaké menšie hore-dole úseky nepočítam), začíname si vychutnávať prostredie, do ktorého sme sa dostali. Nie je to síce skalné mesto, ale pieskovec aj tu vytvoril čudesné a krásne útvary hodné obdivu.

Od Kravej hory je to do kempu podľa značky iba dva kilometre. Cesta sa nám zdá nekonečná aj preto, lebo sme si so sebou nezobrali žiadne jedlo. Predpokladali sme, že búrka sa na nás privalí už na obed a v tej dobe sme mali v pláne byť nazad v kempe. Výdatne sa však kŕmime čučoriedkami, ktoré sú všade okolo nás a ktoré si ostatní turisti veľmi nevšímajú.

Kamzík prestáva frflať, lebo nudný chodník a strmý kopec sa zmenili na popoliezanie a lozenie po skalách, dokonca nás na trase ku Lokomotíve prekvapí drevený rebrík a jedna veľmi úzka časť, cez ktorú máme dospelí mierny problém prepchať sa. Už chápeme, prečo bolo v doline upozornenie, že časť medzi Kraví horou a Lokomotivou je v čase snehu a ľadu neschodná.

Lokomotiva. Konečne. Odtiaľto je to do kempu na skok. A zároveň sa z tohto miesta mení aj charakter klesania. Kým doteraz bolo príjemne tiahle, tu začína naberať na intenzite. „Mamina, pripomína mi to ten hnusný sešup z Rakúska“, oznámi mi Janino a má tým na mysli úsek od Hauselalm k Bodenbauer, ktorý sme za uplynulý mesiac absolvovali dvakrát. Neprekáža nám to. Pred sebou máme vidinu kempu a teplého obeda. Skaly máme za sebou a kráčame len lesom. Pod „sešupom“ míňame upozornenie, že chodník prechádza ochranným pásmom vodného zdroja, vychádzame z lesa na niečom, čo pravdepodobne v zime slúži ako malá lokálna zjazdovka a keď do lesa opäť vstupujeme, čakajú nás doslova posledné metre výletu. Značka potom pokračuje po Nerudovej ulici až dole do centra Teplic nad Metují, ale my sa z nej po dvoch minútkach odpájame a odbočujeme do kempu.

Topánky plné piesku, chodidlá unavené z chôdze po mäkkom pieskovcovom podloží a bruchá prázdne. V kempe ako prvé riešime obed, sprchy počkajú. Búrka sa nakoniec priháňa až po tom, čo postíhame vyriešiť všetko potrebné a len si spokojne oddychujeme v karavane.