Trasa

Belianska dolina, Chata Havranovo – Košariská – Chata pod Borišovom – Borišov a späť

Vybrali sme sa z Havranova (dúfam, že čoskoro sa dostanem na Borišov aj z Necpalskej strany). Skeptickejšia časť našej výpravy sa totiž obávala, že by sme sa nemuseli dostať cez Necpalskú dolinu. A pochodovať niekoľko hodín by bolo určite demotivujúce.

Z Havranova sme vyrazili okolo 10:30 po zelenej značke. Trasa nám trvala približne rovnako, ako časové údaje. Hneď na začiatku sa nám naskytol úžasný pohľad na zamrznuté kryštáliky ľadu na potôčiku, cez ktorý sme prechádzali. Nástup bol príjemný, bez výrazného prevýšenia. Išli sme hlavne cez lesík a často sme museli prekonávať veľké zamrznuté plochy potoka. Bolo to celkom zaujímavé, našťastie sa nikomu nič nestalo.

Trasa bola celkom príjemná, občas stúpanie, potom zasa chvíľu rovinka a zase stúpanie. Celkom to šlo, ale aj tak som dosť zaostávala za skupinkou. Nešlo sa mi v pohode kvôli drobnej svalovici a nepríjemnej nádche. Ako však hovorí môj priateľ: „Najlepší liek na nádchu a zapchaté dutiny je vybehnúť si do hôr!“ A niečo pravdy na tom bude, veď čerstvý vzduch nikdy nie je na zahodenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sme vyšli z lesa, ocitli sme sa na peknej čistinke, kde sme sa posilnili nejakým proviantom. Pri prechode čistinkou sme stretli skupinku ľudí, ktorá sa v dobrej nálade ponáhľala dole. Začala sa druhá polovica našej túry a opäť sme sa ocitli v lese. Tu bolo stúpanie ešte miernejšie, ale zato sme museli častejšie prekonávať zamrznutý potôčik. Ku koncu cesty sa nám naskytol pekný výhľad na Šoproň a neskôr aj na Ploskú.

Po chvíli pochodu sa pred nami zjavila Chata pod Borišovom. Skôr, ako sme do nej zavítali, sme ešte vybehli na samotný Borišov. Po žltej značke to trvalo približne pol hodiny. Taký výhľad som hádam ešte nikdy v živote nevidela. Určite to bolo umocnené aj inverziou, ktorá pretrvávala už dva týždne. Bolo to super, aj keď nás na vrchole riadne prefúkalo. Spravili sme zopár vrcholových fotografií a šup do chaty na teplý čajík, ktorý vtedy chutil priam božsky. Ešte sme chvíľu posedeli, pojedli chutné vianočné koláčiky a s dobrým pocitom sme sa vydali dolu.

Cesta išla ako po masle, až na tie ľadové plochy. Táto povianočná túra na Borišov úplne splnila svoj účel. Trošku som sa prevetrala po vianočnom ničnerobení a načerpala novú energiu z krásnej prírody, ktorá bola na každom kroku všade vôkol nás.

A keďže máme okolo seba naozaj krásnu prírodu, povedala som si, že by bol hriech nepochodiť aj ďalšie kopce, na ktorých som ešte nebola, takže do nového roku mám celkom príjemné predsavzatie.