Vlčí rokle patrí medzi najcennejšie územia NPR Adršpašsko-Teplických skal so zachovanými rašeliniskami. Do roku 2014 bola práve kvôli rašeliniskám pre verejnosť uzavretá, pretože bolo potrebné dokončiť opravy podvalových drevených chodníkov, ktoré cez ne viedli.

Ak si odmyslím neustále prebiehajúcu eróziu skalných miest, za ostatných desať rokov od našej prvej návštevy tu došlo minimálne v dvom ďalším, prírodou nespôsobeným zmenám. Prvou je sprístupnenie Vlčí rokle, ktorá spojuje Adršpašské a Teplické skalní město po žltej značke. Druhou je obmedzený počet lístkov do Adršpašského skalního města a obmedzenie vstupov po hodinách. Na každú hodinu je k dispozícii tritisíc vstupeniek a počas dňa sa líši aj cena vstupného. To je najdrahšie medzi desiatou hodinou dopoludnia a druhou hodinou popoludní. Vstupenky si viete zakúpiť vopred použitím tohto odkazu. Keď si označíte konkrétny deň a kliknete na ďalší krok, dostanete sa k informáciám o voľných vstupenkách na konkrétny čas a k cene v daný čas. Vstupenky si môžete zakúpiť aj v pokladni priamo na mieste – sú ale drahšie. 180,- Kč / dospelý bez ohľadu na čas, v ktorý prídete. A ak máte smolu, budete musieť čakať na najbližší voľný vstup.

Kvôli nie práve najdôveryhodnejšej platobnej bráne sa rozhodneme lístky nekupovať online. Radšej si v sobotu ráno privstaneme, skontrolujeme stav na ôsmu ráno a keď vidíme, že ostáva cez sto voľných miest, rozhodneme sa pre vlak odchádzajúci z Teplic nad Metují o 7.35 h. V Adršpachu je do desiatich minút a stanica je hneď vedľa vstupu do skalného mesta.

Pri pokladni sme chvíľu pred ôsmou hodinou. Pracovníčka prírodnej rezervácie sa nás pýta, či máme zakúpené vstupenky, a keď jej odpovedáme, že nie, uisťuje nás, že hneď je pri nás kolegyňa z pokladne. Tá nám ochotne predáva lístky a začíname trochu odlišné divadlo než sme absolvovali deň pred tým.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prehliadku začíname obídením jazierka Pískovna, pri ktorom sa točila nejedna česká rozprávka (z posledných to bolo Jak si nevzít princeznu, zo starších sa na rôznych miestach v Adršpašských skalách točila napríklad rozprávka Tretí princ). Po daždi sa voda v jazierku schladla a z hladiny stúpa para. Nádherné prírodné divadlo, ak má človek chuť a čas sa ním kochať. My máme jedno aj druhé, ale hlavne čas – pretože z brehu na opačnom konci vidíme prechádzať cez vstup zájazd poľských turistov. Janíkovi na ramene pristáva malý motýľ a nadšene na mňa volá, aby som ho rýchlo vyfotila. Predpokladá, že motýľ sa čochvíľa rozhodne odletieť. Motýľovi sa ale nechce. Spod mikiny cíti teplo a je mu tam očividne príjemne. Zloží krídla a nožičkami sa pevne drží na mojom rozjarenom synovi. Poľskí turisti nás nechávajú za sebou a my sa vydávame na okruh skalným mestom ničím a nikým nerušení.

Zážitok je to úplne iný ako v Teplicích. Človek sa od prvej sekundy cíti ako v rozprávke a masívne pieskovcové útvary sa tu na nás „tlačia“ z každej svetovej strany rôznou intenzitou, veľkosťou, rozmanitosťou a zaujímavosťou. Pri Cukrovej homoli polemizujeme, koľko desiatok rokov bude trvať, kým spodok skaly pohltí erózia natoľko, že sa celá homoľa zrúti na chodník. „Skrotený“ synov motýľ sa posúva bližšie ku zdroju tepla a na ramene postupuje smerom ku krku.

Metuje sa medzi skalami kľukatí ako uzučká stužka malého množstva vody, koryto ktorej je celé pokryté vrstvami piesku. V mieste, kde sa do nej pripája Řeřichový potok, sa z hlavnej trasy vetví skratka k Milencom a Veľkej panoráme. Chvíľu zvažujeme, či si to tadiaľ „nerezneme“, pretože chceme potom pokračovať cez Vlčí rokli, ale nakoniec pokračujeme ďalej. Skratkou by sme vynechali jeden z krásnych úsekov trasy a času máme naozaj na rozdávanie (dnes sa za nami neženie búrka).

Pri Gotickej branke sa zdržíme o niečo dlhšie. „Vstup do Mordoru“, ako sme si to pre seba nazvali už pred desiatimi rokmi, je veľmi fotogenickým miestom a zvečniť sa na pamiatku tu chce každý. Čakáme, kým sa pofotia turisti pred nami a potom si aj ja sama fotím svojich chlapov do rodinného albumu.

Dreveným chodníkom sa v úzkom zovretí pieskovcov dostávame na nádherné Slonie námestie. Človek nevychádza z údivu nad tým, ako príroda dokázala vytvoriť takmer kruhové miestečko obkolesené skalami, ktoré skutočne pripomínajú slony a ich uši.

Pokračujeme ďalej, aby sme si pod Krakonošovým zubom urobili maličkú prestávku. Synov motýľ sa prepracoval na ramenný popruh jeho ruksaku. Janino mu nastavuje prsty, motýľ na ne prechádza a – odlieta. Popod Eliščinu věž „odlietame“ aj my – k vrchnému koncu prehliadkovej trasy, kde sa od zelenej vetví žltá značka vedúca k dvom vodopádom, plavbe lodičkami po Adršpašskom jazierku a do Vlčí rokle.

Stále sa držíme zelenej a po kovových a drevených rebríkoch raz stúpame, raz klesáme pomedzi pieskovcové skaly. Na viacerých miestach sa nám otvárajú nádherné výhľady na okolie. Schádzame od Milencov a znova križujeme skratkovú trasu. Za vyhliadkou Velká panorama nás čaká „len“ Starosta a Starostová a za ňou pre naše dieťa na počutie najvzrušujúcejšia časť – Myší díra (to ešte nevieme, čo na nás striehne vo Vlčí rokli).

Niekto s väčšími, niekto s menšími problémami prejde úzkou štrbinou v skalách a sme na návratovej cestičke k východu. Pod Bílou paní sú lavičky, kde sa usalašili na kus jedla dvaja poľskí turisti so psom. My chvíľku pokračujeme ďalej, keď sa kamzík rozhodne, že on sa chce ku križovatke so žltou vrátiť cez Myší díru. Tatíkovi sa ale nechce, preto sa rozdeľujeme a dohodneme sa, že sa počkáme na odbočke.

Ako si tak s Janinom kráčame v protismere, stretávame veľké množstvo turistov, ktorí do skalného mesta prišli po nás. Hovorím si ako dobre, že sme si privstali a mali sme všetky pútače v podstate sami pre seba, prípadne sme sa o ne delili len s pár ďalšími ľuďmi.

Kým sa vrátime k odbočke na žltú značku, tatík tam čaká. Na rozdiel od nás, išiel po rovine a nemusel prekonávať všetky schody hore a dole ako my. Kým si fotím malý vodopádik, chlapi sa posilňujú pečivom. Po pár minútach opúšťame hlavné davy turistov a mierime do Vlčí rokle. Cesta ide hore-dole po schodíkoch a na viacerých miestach sa musíme vzájomne vyhýbať s výletníkmi, ktorí idú opačným smerom. Od pokladne, kde sa platia lístky za cestu lodičkou po Adršpašskom jazierku, sa obsadenosť chodníka v oboch smeroch citeľne znižuje. Do Vlčí rokle sa väčšine nechce alebo ani nevedia, že medzi obomi skalnými mestami niečo také je.

Dostávame sa na miesto, z ktorého sme sa pred desiatimi rokmi museli vrátiť, lebo tiesňava bola pre verejnosť uzatvorená. Prejdeme po drevenom mostíku ponad Metuji a vydávame sa do neznáma. Po prvé rašelinisko má chodník rovnaký charakter ako úsek od odbočky zo zelenej po mostík ponad Metuji. Skaly, rebríky, schodíky, užšie a širšie miesta. Nič, čo by nezvládlo malé dieťa, hoci niektoré stránky na internete tvrdia, že Vlčí rokle je náročný terén.

Prichádzame k prvému rašelinisku. Ani jeden z nás nič podobné nikdy nevidel, takže sa všetci traja kocháme a tatík kamzíkovi vysvetľuje, čo je to rašelinisko, ako vzniká a ako funguje. Všade naokolo samé čučoriedkové kríky, mach, brezy a nejaké smreky. Z každej strany je toto nádherné územie lemované skalami. Nikde niet ani živej duše, preto vôbec neprekáža, že na drevenom chodníku každú chvíľu stojíme, kocháme sa a obdivujeme prírodu.

Vraciame sa do lesa a keďže deň a noc pred tým pršalo, pasujeme sa s terénom popri potoku. Medzi koreňmi sa drží voda, korene samotné sú vyhladené od ľudských nôh a šmýka sa na nich. Musíme dávať pozor, aby sme neskončili vo vode. Opäť sme na drevenom chodníku, ktorý vedie cez rašelinisko, ale toto je viac schované v lese. Posledný mokraďový biotop obchádzame bokom, cesta nevedie priamo cezeň.

Ani nevieme ako a sme na križovatke Pod sedmi schody, kde sa po modrej dá ponad Anenské údolí dostať na rázcestie Záboř (bývalá chatová osada) a odtiaľ po zelenej do Teplického skalného mesta, konkrétne do časti Krápníky, kde nás v piatok kontroloval strážnik. Pokračujeme dolinou po žltej a na viacerých miestach máme kvôli nedávnemu výdatnému dažďu problém s podmočeným terénom a blatom. Nie je to však nič, čo by sme nezvládli.

V jednom mieste žltá ostro smeruje doprava a pod Ozvěnou sa pripája na modrý okruh Teplickými skalami. Zákrutu ignorujeme a ideme ďalej rovno – teraz po zelenej. Vedie kameňmi vykladaným širokým chodníkom dolu takmer ku drevenej búdke, v ktorej sa predávajú vstupenky. Keď sa k nej dostávame, je približne 12.30 h a pred búdkou stojí veľký zástup ľudí. Jedno parkovisko je plné a na ďalšie prichádzajú nové a nové autá i autobusy. Lokalita je to naozaj vyhľadávaná a obľúbená, preto je lepšie vyraziť sem skoro ráno.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek