Trasa

Petrová, Jánošíkov dvor – Zázrivá, ústredie – Hlásna skalka – Minčol – rázc. pri Minčole – Minčol – Pod Minčolom – Vasiľovská hoľa – Vasiľovská hoľa, sedlo – Príslopec – Hoľa – sedlo pod Okrúhlicou – Javorinka – Zázrivá, ústredie – Petrová, Jánošíkov dvor

Stúpanie v pekle horúceho dňa

Ako tento rok, už viackrát vyrážam v piatok na obed z práce v smere Zázrivá. Po takmer 2 hodinách dochádzam k časti Petrová a odvážne parkujem pri stánku, v ktorom predáva slečna ovčie výrobky. Parkovisko je dosť veľké a prázdne. Je tu síce nápis zákaz parkovať prilepený na stĺpe elektrického vedenia, ale risknem to a auto nechám v rohu parkoviska, aby som náhodou nikomu nezavadzal.

Prezliekam sa do trička a krátkych nohavíc a o chvíľu sa parím v prvom stúpaní dňa. Smerujem do centra Zázrivej a po krátkom lesnom úseku sa dostávam na dedinskú asfaltku. Tou sa dostanem až do centra obce, kde neodolám jednému pivu v Novej krčme. Po spláchnutí zlatistého moku, odbáčam blízko krčmy na stráne nad dedinou. Postupujem červenou trasou v smere Hlásna skala a Minčol, na ktorý by som mal dôjsť večer. Je poriadne horúco a potím sa kvalitne. Každých 100 metrov si utieram pot z čela a som kompletne mokrý. Potešujú ma však pekné pohľady na časti rázovitej obce a tiež okolitú scenériu hôr. Tej dominujú známe vrcholy Malej Fatry, najmä blízke Rozsutce a vzdialenejší Stoh. Na opačnej strane vidieť Javorinku, Okrúhlicu a Paráč, ktorými budem prechádzať zajtra. Pohľady zhoršuje silný opar horúceho podvečera.

Fotím si pár pekných, viac či menej zrekonštruovaných zrubov a chalúp v okolí. Musím uznať, že by som si tu vedel predstaviť žiť. Čoskoro sa dostávam na Pavláškovu skalku, kde začínam sušiaci oddych. Upíjam z bohatých zásob vody, o ktorú bude na hrebeňovej túre núdza. Po asi 20 minútach vyrážam a míňam krásne lúčky s výhľadom na ďalšiu časť hrebeňa, ktorý je na programe nasledujúci deň. Všímam si najmä mohutný, lesnatý Minčol so špicatým, bezmenným predvrcholom. Uznávam, že sú odtiaľto skvelé pohľady na časť Oravskej Magury. Postupne vnikám do lesov a míňam Hlásnu skalu s „prastarými“ turistickými smerovkami z roku 1958. Staršie som veru nevidel a podľa diskusie Staré a raritné smerovky sú pravdepodobne najstaršie aké na Slovensku ešte visia (ak sa mýlim, rád sa nechám poučiť).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Večer v znamení komárov

Výškové metre pekne pribúdajú a až na prenasledujúce komáre a muchy sa mi nejde najhoršie. Vo väčšej nadmorskej výške je o čosi príjemnejšie a aj okolie ma stále viac prekvapuje svojou krásou a divokosťou. Výška smrekov sa postupne znižuje, les redne a naopak hustota a výška čučoriedia rastú. Obdivujem statné, staré vývraty v rôznom štádiu rozkladu. Terén sa zmierňuje a okolo 20-tej hodiny večer stojím na vrchole Minčola. Spoznávam párkrát navštívené miesto a uznávam, že sa mi jeho letný zjav páči minimálne rovnako.

Veľmi sa však nezdržiavam a smerujem k búde na Minčole presvedčiť sa, či budem dnes sám, alebo sú tam nasáčkovaní nejakí dobrodruhovia. Je tu však prázdno. Akurát z vnútra vylieta jeden žltochvost, s ktorým budem mať dnes ešte dočinenia.

Pomaly sa rozkladám a prezliekam do suchého. Niečo zjem na rozbitých schodoch pred búdou. Tu si všímam, že sa dnu snaží dostať spomínaný vtáčik, ktorý pravidelne prilieta a pozoruje ma z blízkych stromov. Po polhodinke sa rozhodnem prejsť na obľúbené miesto k sedielku medzi Minčolom a Kubínskou hoľou. Všímam si pekné zakvitnuté horské lúky a kochám sa síce silno oparovými výhľadmi, ale aj tak sú to veľmi príjemné pohľady. Počujem a aj si všímam búrku nad Veľkou Fatrou. Prajem si, aby prišla sem, pretože príjemné schladenie by som privítal. Osamelý pobyt na holi sprestrujú traja cyklisti na elektrobicykloch. Kochám sa pohľadmi najmä na Veľký Choč a Západné Tatry. Nad nimi pozorujem mohutný kopovitý oblak, osvetlený pomaly zapadajúcim slnkom. To mení jeho farbu na žlto-oranžovo-červenú a zjav pôsobí ako výbuch sopky, prípadne neslávny hríb po výbuchu atómovej bomby. Nič také sa našťastie nedeje a hore vládne dokonalé ticho rušené len občasným, blížiacim sa hromobitím.

Na severe spoznám oparom zahalenú Babiu horu. Pomaly sa vraciam k búde, z ktorej zas vylieta žltochvost. Vidím, že vylieta zo škáry v povale, kde má pravdepodobne mladé. Privieram teda dvere, nech má aký taký kľud. Ukladám sa do spacáku, ktorý však nechávam otvorený, kvôli vysokej teplote. Po čase sa však zapínam a trpím teplo kvôli dobiedzajúcim komárom. Zaspať sa mi darí až o hodinku. Medzitým ešte počujem jemný dáždik, ale búrka vrchol Minčola obchádza.

Zahmlenými krivkami Oravskej Magury

Ráno sa budím do hmlistého rána a okolo 5-tej vyrážam do hmly. Čakať na východ slnka nemá cenu a tak idem rovno dolu k Vasiľovskej holi. Divokým a tajomne pôsobiacim lesným úsekom sa za skorého rána pravidelne ozývam. Všímam si starú odbočku k Puchmajerovej jazerám, pri ktorej oddychujem. Po raňajkách sa k nim krátko vyberiem málo využívaným chodníčkom. Ponáram sa do poriadnej divočiny, ktorej hmla pridáva na vážnosti.

Po krátkej návšteve močiarov sa otáčam späť a postupujem na mne dobre známe lúky Vasiľovskej hole. Vládne tu taktiež slabšia hmla zamedzujúca pohľady do diaľav. Prostredie okolo má však čaro aj takto a veľkou výhodou je vysoká vlhkosť, v ktorej sa po sérii horúčav cítim ako v raji.

Neviem sa dočkať mne neznámych končín za Príslopcom na západ, do ktorých zatiaľ nevkročila moja noha. Zatiaľ obchádzam zalesnený vrchol Bzinskej hole. V hororovom lese ma občas prepadne strach z medveďa, ale postupujem stále ďalej. V rozmočenom blate si všímam čerstvé stopy vlka, ktorého by som určite stretol radšej.

Po polhodinke sa ocitám na lúčke Príslopca, kde si dávam dlhší oddych. Pozerám si toto, rovnako zahmlené miesto a rozmýšľam, či dnes vôbec niekoho stretnem. Predpoveď avizuje menšie prehánky, tak tomu nedávam veľkú nádej. Po oddychu sa vydávam do vytúžených, mne neznámych končín smerom k mohutnému Paráču. Postupne sa chodník zužuje a občas sa stráca v mohutnom papradí. Okolie je pre mňa dokonalým lesom, ktorý je postupne stále viac vlhkejší. Vyzerá to tak, že včerajšia búrka oblasť neobišla. Na topánkach cítim rastúcu vlhkosť.

Osvieženie v papradí Paráča

Prichádzam k hranici prírodnej rezervácie Paráč a po jej okraji sa presúvam ďalej. Chodník dokonale mizne v mohutnom papradí, ktoré dosahuje obdivuhodné rozmery výrazne vyše metra. V ňom sa strácam a za chvíľu som zvonku kompletne mokrý. Zažívam menšie orientačné problémy a pravdepodobne som chodník stratil. V mapy však viem, že chodník Paráč traverzuje a preto sa snažím ísť po vrstevnici. Terén je náročný a pohybujem sa rýchlosťou 10 metrov za minútu. Podo mnou si všímam 10-metrový zráz a čudujem sa, že sú tu strmé miesta, ktoré by som nečakal. V topánkach mám „akvárium“ a moje takmer ročné La Sportivy prvýkrát kompletne premokli. Na ich obranu však musím povedať, že majú za sebou minimálne 2000 kilometrov. Napriek malým trampotám si divoké prostredie užívam a teším sa, že na Slovensku sú stále takéto miesta. Dokonca sú jednoducho turisticky sprístupnené. Po polhodinke sa vynáram z papradia a nachádzam chodník, na ktorom si trošku posedím a vyžmýkam mokré ponožky. Moja turistická duša plesá naplnená zážitkom z priam Jurského lesa.

Oddychnutý a o pár percent suchší sa vydávam ďalej. Tradičným lesom klesám k asfaltovej ceste, kde stretávam niekoľko starších cyklistov. Krátky rozhovor na tému medvede sa končí a vydávame sa každý svojím smerom. Ja po pár metroch zisťujem, že idem zle a tak sa otáčam a hľadám značku.

Rovinatým terénom sa blížim do sedla pod Okrúhlicou, ktoré mi je známe spred roka. Vtedy som tu odbáčal na sever k Oravskej Lesnej v rámci túry pomedzím Kysúc a Oravy. Pri značke je menšie rúbanisko, na ktoré si však nespomínam. Nastupuje kratšie, ale ostré stúpanie na Okruhlicu, ktorej vrcholová lúka sa mi pred rokom veľmi páčila. Po príchode tam sa do nej znova zamilujem a robím viacero záberov úžasnej, tentokrát tajomne zahmlenej, horskej lúky.

Naspäť do Zázrivej

Záverečné stúpanie na hrebeni Oravskej Magury ma privádza tesne pod vrchol Javorinky, odkiaľ po krátkom rozhliadnutí začínam klesať dolu, naspäť do Zázrivej. Po polhodinke sa vynáram z lesa na pasienky nad rázovitou obcou, blízko časti Grúne. Potichu obchádzam salaš, aby na mňa nevybehli havkáči. Kochám sa náprotivným svahom, na ktorom vidieť roztrúsené chalúpky častí Sihla a Kýčera. Nad nimi vidieť hranicu oblačnosti, z ktorej som sa pred chvíľou vymanil. Pri pohľadoch ma napadá, že by bolo skvelé sa tadiaľ niekedy prejsť. Isto je tam, čo to k videniu. Môj malý sen o pár dní nato plní hikingáčka Janka Bilešová v článku Potulky zázrivským chotárom pod Javorinkou, v ktorom sú nádherné fotky. Ďakujem.

V nižších partiách míňam peknú kaplnku, takmer skrytú v lese. Neďaleko je síce na pohľad pohľad pekná, ale moderne, mierne gýčovo postavená „haciendička“ na spôsob drevenice, nad ktorou mierne ohŕňam gamby. Od nej sa cez malé sedielko prehupnem a ostro klesám do centra Zázrivej. Všímam si svahy, ktorými som včera stúpal a čoskoro som v dedine. Tou prechádzam tentokrát kompletne po asfaltke k časti Petrová, kde sa moja túra končí.

Záver

Prvá návšteva v letnej Oravskej Magure je za mnou a musím uznať, že sa mi tu páčilo minimálne rovnako ako v zime. Takmer osamelá letná noc (zabývaný žltochvost) na vrchole Minčola, za hrmotu blížiacej sa búrky bola až na otravné komáre veľmi pohodová. Príjemná, vlhká, klíma druhého dňa po sérii horúčav veľmi potešila. Najväčším zážitkom bol fantastický, papraďový len na svahoch Paráča. Nemenej ma chytili tajomné, hmlisté lesy a horské lúky na hrebeni Oravskej Magury.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek