Z Hnúšte do ústia Hrdzavej doliny v Muráni

Muránsku planinu máme na skok a náš minioddiel štyroch starších turistov je ňou posadnutý. Pozrieme si web SHMÚ, model Aladin, určíme deň D, trasu a vyrážame. V Muráni smerom od Tisovca odbočíme pri zrkadle doľava, prejdeme bočnou ulicou obce a dych nám vyráža vstupná brána do srdca Muránskej planiny. Vkusne vyrezané siluety zvierat, posedenie s možnosťou opekania, obrovský priestor a pred nami ako Cukrová homoľa v Slovenskom krase sa týči mohutná skalná veža Tureň, vľavo skalnaté Vrbiarky a vpravo Poludnica. Tu odparkujeme tátoša a prepíname na ekologickú dopravu po vlastných.

Hrdzavá dolina - 5. stupeň ochrany

Vchádzame do najužšieho miesta doliny, pôsobí ako klimatizovaný lievik, v horúcom počasí neoceniteľné. Hrdzavý potok sa kľukatí pomedzi obrovské balvany a dáva tušiť, kto nádhernú dolinu vymodeloval. Míňame impozantné skalné útvary, turisti ich podopreli symbolickými "podperami", machový vodopád s lavičkou, všade to žblnkoce, bublá, dudlá a naša duša krochká, opojená toľkou krásou a sviežou vôňou lesov.

Prichádzame ku smerovníku pri bývalej robotníckej ubytovni. Maštaľ nadobudla čiastočne nový šat, hneď vedľa drevená toaleta s papierom. Všetko upravené, vôkol záplava liečivých deväťsilov ako dáždniky, ak by niečo. Nad ubytovňou upravené drevené sedenie, ohnisko a krásna studnička. Pozvanie na malé zahryznutie visí vo vzduchu. Prijímame.

Začíname stúpať do Krajiny medveďa a vlka

Od smerovníka to začína byť už sviežejšie stúpanie, aj cesta sa mení na menej "vyumelkovanú". Už menej kecáme, viac dýchame, aj oddychujeme, obdivujeme. Zvončeky na ruksakoch zvonia, vieme, kto je v tunajšej divočine šéf. Obdivujeme pohľady do hlbokej doliny, potok ju doslova rozrezal, divoké skalné úbočia, hlboké lesy. Na slnečných miestach rozvoniavajú jahody a v dutine buka rastie divoký egreš, aj plody má, malé mochunky, ako sme ich u nás nazývali. Oddychujeme, kocháme sa, máme rešpekt a pokoru. Oči a uši sledujú okolie. Tušíme, že aj my sme sledovaní, ale v divočine je to tak.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Podhorská lúka pod Kľakom - Nižná Kľaková

Z jedľovo-bukovo-smrekovo-javorového lesa sa vyhupneme na nádhernú lúku plnú kvetov a motýľov. Nižná Kľaková - ikonická matka ciest po Muránskej planine. Smerovník doslova praská vo švíkoch a poskytuje možnosti pre každého na všetky svetové strany. Útulňa je krásne zrenovovaná (2022), drevené posedenie na verande, možnosti prenocovania, ohnisko, ďalšie posedenie, drevená toaleta, dva zdroje vody v okolí, aj keď ďalej od útulne, v noci ich radšej nehľadajte. Napapkali sme sa ako drevorubači.

Na Skalnú bránu a vyhliadku ako čerešnička na torte

Smerovník ukazuje, že je to len 15 minút, jasné, že ideme, a tak sme sa vybrali na Skalnú bránu - neznalí geografických pomerov. Chodník vedie priamo cez lúku a je spojnicou so Stožkami. Po pár metroch vchádzame do lesa a chodníček je čím ďalej skromnejší, pretože je to poriadny padák, a keď nám doterajšia cesta pripadala divočinová, tak toto je už totálka. Popadané stromy, úzke miesta prechodu a potom je miesto polomu porastené hustým malinčím. Pre istotu pískame a necháme mackovi kúsok času, ak si schrupol. Vystraší náš aj šum krídel malého vtáčika, takí sme pokakaní.

Nájdeme odbočku na Skalnú bránu a zase onemieme. Vyškriabeme sa na skalu, nazrieme do otvoru a poďho s plným bruchom na vyhliadku. Pre nás starcov to bola celkom výzva, držíme sa vyčnievajúcich koreňov ako opice a ideme hore šplhom a vzdychom. Vystúpime na skalu a pohľad je neskutočne nádherný, panoramatický, sme v úrovni Veľkej Stožky, pozeráme sa na Malú Stožku, Randavicu, Fabovu hoľu a Vysoký vrch. Báli sme sa celkom sa postaviť, lebo skala je pomerne úzka a závrat by bol nebezpečný, bola to ale nádhera. Pofotíme, dole cúvame ako raky a zachytávame sa o korene. Keď sme bezpečne pod skalou, ďakujeme, že sme to zvládli. Stálo to za to. Vraciame sa naspať na Nižnú Kľakovú. Padák sa mení na stupák a uvedomíme si, že všetko v živote je o uhle pohľadu. Ešte kus posedíme a vydávame sa naspäť do Muráňa.

Vraciame sa červenou lyžiarskou trasou

Rozhodli sme sa urobiť si okruh a naspäť sa vydáme po červenej lyžiarskej ceste. Rozbridžinel (ako to my voláme) píše 11,5 km, takže o 2 km navyše, ale nebude to prudké klesanie, prsty aj kolená si budú hovkať a my zase spoznáme pohľad z opačného brehu Hrdzavého potoka. Hneď nájdeme jeho nenápadný pramienok jeden z dvoch. Aj zimnou cestou je to krásne a je čo obdivovať, kŕmime sa jahôdkami a rozoberáme deň.

Záver

Muránska planina je úžasná aj v tom, že za celú túru sme stretli dvoch cyklistov a šesť peších. Je to akoby Vaša Planina. Značenie je vynikajúce. Zdroje vody sú označené. Veľa možností kombinácií trás. Divočina, ale cesty sú pohodlné a upravené.

Hrdzavú dolinu môžete spoznať LEN na pešo. Na Nižnú Kľakovú vedie ešte červená - lyžiarska trasa, ktorá takmer kopíruje turistickú a modrá lyžiarska trasa, o 7 km dlhšia, ktorá hneď pri ústí doliny smeruje doľava. Náročnosť ciest je skôr v ich dĺžkach, na ktorých síce naberiete prevýšenie, ale na dlhšej trase ho nepociťujete dramaticky. Po machový vodopád je to krásna prechádzka pre rodiny s deťmi, ale bez kočíka. Cesta má podklad asfalt s väčšími skalami.

Po konzultácii so správou NP Muránska planina (viď fórum k článku) už viem, že sa ani v budúcnosti cyklotrasy Hrdzavou dolinou neplánujú. Dôvodom je ochrana prírody, m. i. hlucháňa hôrneho. Aj keď je charakter lesných ciest veľkým cyklolákadlom.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek