Cesta a parkovanie

Z Bratislavy so synom vyrážame pár minút po šiestej ráno. Je nedeľa, cesty sú prázdne, a tak nám naša takmer trojhodinová ubieha v celkom pohodovom tempe. V meste Leoben schádzame z diaľnice rovnakým zjazdom ako pred pár mesiacmi, keď som s kolegyňou chcela zdolať Reichensten – pohorie je to isté, ideme len na jeho opačný (západný) koniec.

Leoben prechádzame po hlavnej a za veľkou fabrikou sa držíme smeru na Trofaiach. Kým v máji sme toto mestečko v podstate obišli po obchvate, tento raz sa v ňom motáme. Našťastie nie je veľké a po pár minútach sme z neho von. Pokračujeme na Kurzheim a Oberdorf, za ktorým schádzame z asfaltky na lesnú štrkovú cestu. Aj keď je úzka, vieme sa s autami v protismere pri troche snahy pohodlne obísť.

Na začiatku Gӧβgraben registrujem veľkú informačnú tabuľu, kde sú naznačené všetky parkoviská, ktoré sú určené turistom (pozor, aby ste náhodou nezaparkovali na niekoho súkromnom pozemku) – ide o spevnené plochy popri ceste s obmedzeným časom parkovania. To je povolené v zime a v lete len v určitých denných hodinách. V zime od 8.00 do 16.00 a v lete od 7.00 do 18.00).

Viem, že je parkovisko aj vyššie, nechávam auto na tom, ktoré je označené ako Moosalm. Tu totiž naša túra bude končiť a je pohodlnejšie vyliezť z lesa priamo pri aute. Janík si chce nechať turistické sandále, ja sa z barefootov prezúvam do mojich obľúbených a vzdušných terexov. Je sucho a teplo, goretexové topánky som nechala doma, iba by sa mi v nich zbytočne potila noha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup na Wildfeld

Z údolia Gӧβgraben sa dá na vrchol Wildfeld dostať tromi cestami. Jednou z nich je naša návratová, vedúca cez Moosalm. Na hrebeň sa napája v sedle medzi Enziankoglom (1652 m) a Hochsteinom (Tӧrlsteinom, 1860 m). Ďalšou je trasa cez Graskogelalm do sedla Kreuzsattel (1624 m) a cez Grabnerspitze (1795 m) po hrebeni. My volíme geograficky strednú – ku Kreuzen (1417 m) a do sedla Abtreibsattel (164 m).

Prvých približne dvadsať minút pokračujeme po našej príjazdovej ceste. Stúpanie je na nej takmer nepostrehnuteľné. Vo vrecku mám vytlačenú mapu zo stránky kompass.de a pri nej mobil so zapnutou appkou. Podľa mapy ide o bežný turistický chodník značený červenou, no keď prídeme k odbočke nad posledným parkoviskom (Wildfeld - Kreuzenalm), márne hľadám žlté smerovníky alebo samotné bielo-červené turistické značenie. Pod jedným zo stromov vidím len dve drevené šípky. Na jednej je nápis Graskogelalm, na druhej Kreuzen.

Odbočujeme na Kreuzen a ešte chvíľu pokračujeme širokou štrkovou lesnou cestou. Viem, že sa z nej musíme odpojiť, preto pozorne sledujem okolie a akékoľvek náznaky turistických značiek. Zbytočne. Nič, na čo som z Álp zvyknutá, tu nie je. Pripadám si ako v deň, keď som sa cez Goassteig vybrala na Hohe Veitsch, tam som ale aspoň vopred vedela, že nemám očakávať žiadne informačné smerovníky či značky.

Zhruba vo výške 1100 m štrková cesta pokračuje a zároveň sa od nej oddeľuje niečo, čo cestu len pripomína. Podľa papierovej mapy by sme však mali ísť práve tadiaľ, appka ma z neznámeho dôvodu nevie nájsť a nedokáže načítať ani mapu, hoci by mala fungovať offline. Predierame sa vysokou burinou a trávou a o minútku sme na úzkom lesnom chodníčku, kde je umiestnená drevená šípka „Kreuzen – Wildfeld“.

Na niektorých miestach musíme dávať veľký pozor, aby sme z chodníka nezišli. Vedie popri lesnej zvážnici a občas priamo ňou, človeka to ľahko zvedie k tomu, aby nasledoval len zvážnicu. Okolo nás je veľké množstvo zrelých čučoriedok a keďže sa neponáhľame, občas sa pristavíme a pár ich pooberáme.

Pretíname širokú lesnú cestu. Už viem, že značku tu budem hľadať zbytočne, namiesto nej je tu opäť drevená šípka s nápisom Kreuzen a vedie nás ďalej strmo hore lesom. V tejto časti si treba dať pozor, lebo chodník sa v lese rozdvojuje. Rovno ide viac popri potoku a zrejme končí pri hospodárskom objekte, ktorý vidieť od chaty Kreuzen – no ďalej z neho cesta do sedla nevedie a treba sa potom vrátiť ku Kreuzen. Mysliac, že sa niekde oba chodníky spoja, ideme najskôr práve po tom, ktorý ide rovno. Pri bližšom pohľade do maps.me (ktorú som pustila pri prvej odbočke do lesa) nás po pár desiatkach metrov navigujem nazad na cestičku, ktorá od nás bočila mierne vpravo hore.

Kúsok pod chatou sa opäť dostávame na lesnú cestu a držíme sa smeru Kreuzen, čiže vpravo. Cesta rovno a potom doľava by nám zbytočne spôsobila zachádzku. Na chate je rušno, no my sa nezastavujeme. Máme pred sebou ešte poriadnu nádielku výškových metrov. Papierová mapa a aplikácia kompass.de sú v týchto miestach absolútne nepoužiteľné. S mobilom v ruke a maps.me sa rozhliadam po lúkach a menších lesíkoch nad nami. Vidím, že musíme vojsť do toho, ktorý je od nás viac vľavo, ale na lúke nevidím žiadny prešliapaný chodník ani zošliapanú trávu. A tak lúku pretíname chvíľu strmo hore a chvíľu smerujúc doľava, aby sme sa dostali na začiatok lesa. V ňom je chodník viditeľný a kráča sa pohodlne. Janino si robí srandu, že kravy sú asi tiež turistky, pretože popri chodníku a aj priamo na ňom sú kravské lajná.

Vychádzame z lesa na ďalšiu lúku. Ak tu nejaký chodník je, nie je ho vidieť. Nad nami pri vstupe do ďalšieho lesného porastu vidíme kravské napájadlo a nad ním turistov idúcich dole. Stúpame tým smerom a hľadáme si svoju vlastnú cestu. Pri napájadle prichádza prvý sandálový problém. Časť črtajúceho sa chodníka je podmočená a rozrýpaná kravskými kopýtkami. Janinovi sa ale darí prejsť to bez ujmy na suchosti topánok a ponožiek a tak môžeme pokračovať ďalej. Ešte chvíľu sa zdržíme v príjemnom tieni stromov a potom budeme vystavení len poludňajším slnečným lúčom.

Stúpanie do sedla sa zmierňuje, zato počet podmočených a rozrýpaných častí sa zvyšuje. Niekde mám problém aj ja sama, kopytami rozbrázdená pôda je veľmi mäkká a poddajná. Na viacerých miestach musíme hľadať alternatívny prechod cez čučoriedky a trávu.

Priamo na chodníku sa pred nami vyvaľuje niekoľko kráv. Janino sa bojí a nechce ani počuť o tom, že ich jednoducho obídeme a že ony sa samé zdvihnú a pôjdu preč, keď sa príliš priblížime. Stúpa do krovia a čučoriedok nad kravami a obchádza ich zvrchu. Zvieratá nás sledujú a pomaly sa dvíhajú, aby sa nám vyhli. Ani ja však nejdem po chodníku, obchádzam ich rovnako ako Janino zhora, aj keď menším oblúkom.

Hurá, sme v sedle. Naša radosť ale trvá krátko. Pred nami približne 350 výškových metrov strmým terénom. Ale aspoň s turistickými značkami. Kým sme v širokom sedle, ide sa relatívne dobre, aj napriek tomu, že v rastlinnom poraste nie je poriadne prešliapaný žiadny chodník. Od oplotenia, ktoré kravám bráni ísť vyššie a v ktorom je urobený onen nám dobre známy turistický prielez, je to už horšie. Chodník je úzky, posiaty štrkom a kameňmi, čo zvyšujúce sa stúpanie neuľahčuje. Kamzík sa poctivo drží krôčik predo mnou, aby som ho v prípade potreby dokázala zachytiť. Cesta na vrchol je neskutočne strmá a pod nami nič. Každú chvíľu stojíme, unavení viac ako trojhodinovou štrekou do sedla. Ale lepšie prísť ku krížu o pár minút neskôr ako vôbec. Dostávame sa za skalné previsy, ktoré nám robili spoločnosť od momentu, ako sme sa dostali do sedla. Chodník je aj naďalej úzky a strmý, ale pod nami aspoň nie je priepasť. Posledné metre ku krížu vedú príjemným terénom a už skoro nestúpame. Janík sa smeje, aký je kríž maličký. Je takmer nižší než on.

Hore fúka, no nie tak, aby sme si nesadli a neurobili si väčšiu pauzu. Obaja sa napchávame proviantom a sledujeme okolie. Mňa zaujíma najmä Stadelstein (2070 m) a to, kadiaľ sa obchádza vrchol. Tvorí to totiž náš zostup. Kým Wildfeld aj Speikkogel sú trávnaté, Stadelstein je skalnatý. Úbočím žiadny chodník nevidím nech sa snažím ako chcem. Neostáva mi iné ako nechať sa prekvapiť.

Zostup k autu

Vietor začína byť nepríjemný, najmä preto, lebo sme sa zasedeli. Na tielko si dávam ešte jedno tričko, Janino má mikinu na sebe. Odkladáme nedojedené potraviny, obaly hádžeme do batohov a popri plote klesáme dole. Cesta popod Speikkogel a do sedla pod Stadelsteinom je príjemná, klesanie je mierne. Kochám sa pohľadom na Kaiserchild (2084 m) a Hochkogel (2105 m) a premýšľam, kadiaľ asi vedie zaistená cesta a kadiaľ ferata na menší z nich. Na západe vystupujú proti modrej oblohe nádherné vrcholky a úbočia skalnatých obrov Národného parku Gesäuse a neviem, kam hľadieť skôr.

V sedle pod Stadelsteinom stretávame párik turistov, ktorí sú na zostupe. Pôvodne sme chceli zdolať aj tento vrchol, ale už sa nám nechce. Ideme za nimi po kľukatej štrkovej cestičke až k žltým smerovníkom. Od nich vidím obchádzkovú (a našu zostupovú) trasu popod Stadelstein až príliš dobre. Exponovaný skalnatý terén, uzučký chodník plný menších a väčších kamienkov a skaliek. Janino ma prosí, aby som išla pred neho. Vraj aby padol na mňa, keby náhodou. Ideme pomaly a dávame pozor, kam kladieme nohy, aby nám neušli pod menej stabilným kameňom. Klesanie je veľmi mierne a keby som sa občas neobzrela späť ku križovatke ciest, ani by som nepovedala, že ideme smerom dole. Čím sme však bližšie ku Schwarzsteinu (1953 m), tým je klesanie citeľnejšie. Zároveň sa mení ráz krajiny a pod nami nie sú holé skalné moria, ale obkolesuje nás kosodrevina.

Janík sa mi priznáva, že mu zem pod nohami pláva. Automaticky mu odpovedám, aby sa nepozeral na zrázy pod sebou, ale len pod nohy. Kontruje mi, že on sa pozerá len pod nohy, no aj tak sa mu zem vlní. Spomaľujeme, púšťam ho pred seba a prosím ho, aby zastavil vždy, keď bude mať pocit, že to „vlnenie“ je na neho priveľa. V duchu premýšľam, či je to strach z výšky a terénu alebo niečo iné, veď predsa nedávno so mnou zliezol Hochschwab, vlani v pohode prešiel Garnitzenklamm a nikdy sa na výšky či hĺbku nesťažoval. Naopak, takéto terény si užíval. Asi po štvrtej zastávke vyťahujem z batoha Piknik a aj napriek Janinovým protestom do neho „tlačím“ polovicu veľkej tuby. Áno, je to príšerne sladké. Je to hnus. Ale je to cukor. Chvíľu ešte stojíme na mieste, kamzík odpornú sladkú chuť zapíja vodou a potom pokračuje v zostupe. Kde-tu sa pridŕža kosodreviny a zastávok si začína robiť menej. Telo sa vďaka prísunu cukru evidentne znova nakoplo.

Takmer pod Schwarzsteinom odbočuje naša trasa vpravo a suť so skalami a strmými úbočiami nechávame za sebou. Cukor definitívne zašliapal, moje dieťa si túru znovu začína užívať. Pred sebou vidím Hochstein a pri predstave, že máme z jednej alebo druhej strany obchádzať ešte aj tento vrchol, aby sme sa dostali k zostupovej ceste dolinou, by som Piknik asi potrebovala sama. Vyťahujem mobil a pozerám do maps.me. Od sedla Hochtӧrl ide cesta aj do doliny a k Moosalm (1533 m). Z miesta, na ktorom stojíme, neviem určiť, aké prudké bude počiatočné klesanie zo sedla, no kamzíkovi aj tak navrhujem skratku spolu s vysvetlením, prečo sa mi nechce obchádzať Hochstein (terén zo severu podobný tomu popod Stadelstein, z juhu ešte jedno záverečné stúpanie a všetko úzkym chodníkom v strmom kopci).

Cestou do sedla si užívam posledné krásne výhľady. Kaiserchild aj Gesäuse som nechala za sebou už dávno, teraz dávam zbohom Hochschwabu a jeho západným vrcholom a úbočiam. V Hochtӧrl s potešením zisťujeme, že klesanie bude pohodlné. Janino sa doslovne rozbehne po lúke a teší sa, že je zase o niečo bližšie k autu.

Sme asi v tretine trasy k Moosalm, keď sa nám v ceste (znova) objavia kravy. Tieto však rozhodne nie sú bojazlivé a mierumilovné ako ich kamošky z doobedia a opačnej strany kopca Arnikariedel (1758 m). Je im jedno, že sú rozvalené a porozliezané priamo na chodníku, ony sú tu doma. Nepríjemne mi hľadia do očí a niektoré z nich vykračujú priamo proti nám. Je mi jasné, že po chodníku neprejdeme. Kamzík chytá paniku a tak nielen hľadám najschodnejší ústup, ale upokojujem ho a prosím ho, aby prestal pišťať a rozhadzovať rukami, pretože to na kravy bude mať zrejme úplne iný efekt ako by si želal. Lopúchmi, trávou, bodliakmi a bylinkami si kliesnime cestičku od kráv tak, aby sme sa stále aspoň približne držali nášho smeru. Jedna z kočiek ide stále s nami. Ostatné, možno považujúc ju za vedúcu zájazdu alebo mysliac si, že je čas zísť z paše dole, ju nasledujú. A tak sme v jednej chvíli prenasledovaní asi desiatimi zvieratami. Našťastie, v momente, ako sa vzdialime dostatočne na to, aby to vedúca považovala za bezpečné, otáča sa a prestáva o nás javiť záujem. Spolu s ňou sa otáčajú aj ostatné. S mobilom v ruke a mapou na displeji sa snažím s Janinom vrátiť na chodník. Zrazu veľmi blízko seba počujeme známe svištie pískanie. Keď sa lepšie zahľadíme, vidíme dvoch svišťov kúsok nad chodníkom. Pomohli nám ho nájsť.

Ani neviem, ako a sme pri dvoch oplotených dreveniciach. Nikde nevidím prielez, a tak sa chvíľu motáme okolo ostnatého drôtu a hľadáme cestu. Sme hodný kus pod drevenicami, keď si po priblížení mapy uvedomujem, že sme mimo. Nechce sa nám vracať celý kus, takže podliezame plot z ostnatého drôtu a snažíme sa návrat na chodník skrátiť. Sme na červenej. Na jednej z väčších skál si dávam na kolená ortézy a napájame sa na širokú lesnú cestu. Klesanie po nej je pohodové, no viem, že onedlho nás čaká doslova padák. Vstupujeme do lesa a úzka zarastená cestička nám pripomína náš výstup lesom na Wildfeld. Klesanie je naozaj nepríjemné, ale našťastie netrvá dlho. Asi po dvadsiatich minútach sme znova na širokej lesnej ceste, ktorá sa dole zvažuje veľmi mierne.

Dostávame sa do doslovne čierneho lesa. Vidíme len prvé dva tri rady stromov a ďalej len nepreniknuteľnú tmu. Ruka v ruke pokračujeme ďalej, rozprávame sa o našej predstavivosti a smejeme sa jeden na druhom. Ani neviem kedy, prejdeme odbočku ku skratke k parkovisku. Že sme ju minuli, si uvedomím vo chvíli, keď kúsok pod nami vidím cestu, ktorou sme kráčali ráno. Našťastie vychádzame z lesa tak, že parkovisko s autom máme na dohľad. Je 17.15 h a pred nami takmer trojhodinová cesta nazad domov. Môj sľub, že sa kamzík môže po návrate do deviatej ešte hrať na tablete, presúvame na pondelok.

Záver

Trasa si vyžaduje zmysel pre orientáciu v teréne, pevný krok a v neposlednom rade dobré a suché počasie. Odhliadnuc od faktu, že sa za mokrého počasia bude v skalnatom teréne šmýkať, svahy budú podmočené a ťažko priechodné (zažili sme v lete 2021 v Hintergleme). Túra nie je vhodná pre deti, ktoré majú strach z výšok, nemajú skúsenosti s vysokohorským terénom, nemajú pevný krok a výdrž. Na trase nie sú možnosti doplniť vodu, preto jej treba mať dostatok so sebou. Tiež sme nevideli nijakú klasickú chatu s jedlom.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek