Trasa

Štrbské Pleso, TEŽ – Pred Heliosom – vodopád Skok – Bystrá lávka – Škutnastá poľana – Chata pod Soliskom

Maťko má na svoj vek vynikajúcu kondíciu a počas tatranského pobytu bol na Chate pod Rysmi, Zbojníckej chate či na Poľskom hrebeni, preto sa neobávam žiadneho problému s jeho fyzickou ani psychickou kondíciou. Obávam sa skôr toho, či mu budem stačiť.

Túru začíname na stanici Štrbské Pleso. Odtiaľto sa musíme premotať k začiatku lesa pod lanovkou, na opačnom konci osady. Premotať sa presne vystihuje naše tempo, pretože dieťa chce najprv niečo z potravín, potom obzerá rôzne atrakcie a stánky so suvenírmi, ktorých množstvo tu od mojej poslednej návštevy narástlo. Lemujú cestu až k hotelu Patria. Malý potom poškuľuje po štvorkolkách, ale hovorím mu, že taká atrakcia nemá v národnom parku čo robiť. "A čo tu potom robí táto stavba" – ukazuje na kontroverznú vyhliadkovú vežu – "tento hotel, cesta a autá, keď sme v národnom parku?”

Prichádzame k lanovke a pýtam si lístky na cestu dole. Tie si vraj máme kúpiť v bistre na vrcholovej stanici alebo u obsluhy. Vyberieme sa teda konečne na samotnú túru. Ruchu však veľmi neubúda, pretože pred nami aj za nami kráčajú obrovské skupiny turistov. Pred nami poľskí, za nami maďarskí, obiehajú nás Česi, Slováci, Lotyši. Ťažko sa ide vlastným tempom, ak nechceme kráčať s neznámou partiou. Viem, že je letná sezóna a toto je atraktívny cieľ, ale aj tak som tu nečakala toľko ľudí. Maťko tiež nie je nadšený. Hovorím mu, že mnoho z nich pôjde len po vodopád Skok a potom sa otočia. Chce vedieť, ako to viem a koľko presne sa ich otočí. Odvolávam sa na skúsenosti a na veľmi nevhodnú obuv niektorých návštevníkov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za neutíchajúceho frflania po nejakom čase vychádzame z príjemného lesného tieňa. Odteraz budeme pokračovať otvoreným terénom s výhľadmi. V kosodrevine neďaleko potoka si robíme krátku prestávku s vodou a lekvárovou buchtou. Scenérie okolo sú nádherné, v potoku je po posledných dažďoch množstvo vody. Frflanie zmizne a prakticky sa neobjaví. Fotíme si kvety, okolo rastie hadovník väčší a kýchavica biela Lobelova. Kýchavica je veľmi zaujímavý kvet, na jednej strane nápadný veľkými listami a bohato kvitne, no jeho nápadnosť je zároveň potlačená tým, že kvety sú zelené. Pekne kvitnú aj lopúchy, brusnice a zvončeky.

Onedlho vidíme vodopád, vyzerá výstavne, ako na pohľadnici. Medzitým sme sa priobliekli, pretože pribudlo oblakov a dosť fúka. Neprefúkavé bundy a buffky máme, no počas ďalšieho pochodu ľutujem, že sme si nevzali rukavice.

Priestor pod vodopádom je obsypaný ľuďmi, plynulo pokračujeme ďalej. Okolo vo veľkom kvitne horec bodkovaný. Na reťaziach nad vodopádom sa s nikým netlačíme, odbudla približne polovica turistov, možno aj viac. Reťaze sú za suchého počasia skôr dobrovoľný doplnok. Maťko fičí strmo hore prakticky bez zastávky, lebo pri Plese nad Skokom má sľúbenú ďalšiu zastávku s keksíkom. Sedíme pri plese, ja mrznem, dieťa sa stráca v kosodrevine a objavuje sa vyliezajúc na obrovské balvany, ktoré z nej trčia. Vraj to je jeho domček. Keď drkocem zubami, zavelím na odchod.

Teraz kráčame pomerne príjemným terénom, takmer po rovine, otvorenou pláňou, kde sa striedajú skaly, tráva a nízky porast. V diaľke vidím ďalší skalný prah, ktorý budeme musieť prekonať, aby sme sa dostali k Capiemu plesu. Po ľavej ruke míňame bezmenné pleso, odhadujem, že patrí k Volím plieskam. Po pravej sú Kozie plesá, pomerne ďaleko od chodníka, ale dovidíme na ne. Lepší výhľad na ne je zo stúpania cez skalný prah.

Chodník ďalej pokračuje po okraji Capieho plesa doľava, ale dieťa sa bez obzretia rúti cez balvany k hladine. Vodu miluje a počas túry musím dávať pozor, aby nečľupol do potoka či do plesa. Máme len polovičky a v studenom vetre by mohol prechladnúť.

Robíme si ďalšiu pauzu a napokon tu sedíme dosť dlho, pretože vyšlo slnko. Vyberám si chlebík a dieťa sa hrá na ďalší skalný domček. Keď slnko zájde, dvíhame sa. Prechádzame na druhú stranu plesa a začíname s finálnym výstupom do sedla. Výšľap je strmý, ale zaujímavý. Na viacerých miestach vedie cez obrovské skaly, kde treba ísť „na trenie.” Je sucho, a tak to ide vynikajúco, malému sa tieto miesta veľmi páčia. V čisto skalnom teréne musíme neustále dávať pozor, kadiaľ ide značka, pretože v zaujatí veľkými plochými skalami je ľahké chodník stratiť.

Rýchlo naberáme výšku. K leteckému pohľadu na Capie pleso sa onedlho pridá výhľad na nižšie položené Okrúhle pleso. Je naozaj okrúhle a ešte takmer celé pod ľadom. Čím sme vyššie, tým viac vidíme, ďalej do doliny na Kozie plesá, vzadu sa vynára dvojvrchol Vysokej.

Prichádzame k miestu, kde sú vpravo od nás na veľkej skale dva nápisy STOP. Vysvetľujem Maťkovi, že tadiaľto sa chodilo pôvodne, do Bystrého sedla, no teraz trasa kvôli erózii vedie cez Bystrú lávku.

Tesne pred skalným komínom s reťazami je ešte snehové pole, kde si dieťa neodpustí guľovačku, a potom nás čakajú reťaze. Až na jedno malé zaváhanie, kedy sa Maťko musel zo dva kroky vrátiť, to ide ako po masle. Dieťa ide prvé, odvážne, ale nie zbrklo. Hore sa pofotíme, hoci samotné sedlo je priestorovo tak na jeden detský zadok. Potom hneď začíname zostupovať. Je tu plošinka s reťazou, na ktorej chvíľu čakáme, kým hore vyjde skupinka turistov a pustí nás k ďalšej reťazi. Zatiaľ obdivujeme Kriváň a Vyšné Wahlenbergovo pleso, pomenované po švédskom botanikovi Göranovi Wahlenbergovi, ktorý tu v 18. storočí skúmal tatranskú flóru.

Zliezame reťazou a začína najotravnejšia časť dnešného výletu, schádzanie v rozbitom skalnatom svahu. Oveľa lepšie to nie je ani po tom, čo zídeme na úroveň plesa. Chodník je tu síce vyložený skalami, ale aj tak treba dávať pozor, kadiaľ vedie, lebo okolo sú zase len skaly, navyše sa niektoré pod nohami hýbu.

Z ďalšieho prahu vidíme na Nižné Wahlenbergovo pleso. Tiež je krásne. Nižšie v doline sa nachádzajú aj Vyšné a Nižné Furkotské pleso. Vyšné v zime vyschne. Presne tento biotop potrebuje žiabronôžka severská, ktorá na tomto jednom mieste ostala ešte z dôb ľadových. Inak žije oveľa severnejšie v arktických oblastiach, ako Sibír, Grónsko, Aljaška či Škandinávia. Vodný bezstavovec má jedenásť párov nožičiek, ktorými zároveň dýcha. Potrebuje, aby jeho vajíčka v zime premrzli, a potrebuje veľmi čistú vodu. Detailnejšia predstava o ňom sa dá získať v Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici, kde si jeho telíčko môžete pozrieť pod lupou a je tu nafilmovaný živý tvor pod hladinou. Starší syn v tomto školskom roku pri odpovedi o ochrane prírody v Tatrách spomenul medzi chránenými živočíchmi okrem endemitov kamzíka a svišťa vrchovského tatranského práve žiabronôžku, čím prekvapil spolužiakov, pani učiteľku aj nás. Bez hanby priznávam, že dovtedy som o nej netušila. Tu je o nej viac.

Schádzame ďalší prah, už toho máme celkom dosť. Napokon sme na rovnej plošinke s trávou. Ukladaného chodníka tu majú turisti už asi plné zuby a tak je rámovaný dvomi vyšliapanými pásikmi po hline. Netrpezlivo čakáme na rázcestník na Škutnastej poľane, odkiaľ odbočíme na vrcholovú stanicu sedačkovej lanovky. Pätnásť minút do kopca stojí za hodinu času a štyri ušetrené kilometre zvyšného zostupu Furkotskou dolinou a Tatranskou magistrálou.

Pri rázcestníku sme presne o 17.30 a začíname s posledným dnešným stúpaním. Po dvoch zákrutách sa dieťa zastaví a ukazuje mi lanovku so stojacimi sedačkami. Som prekvapená, lebo som v tom, že lanovka chodí do 18.30. Vyťahujem mobil a zisťujem, že posledná jazda dole je 17:45.

„Poď, mami, bežíme"!
Bežať do kopca je po 12 kilometroch a tisícke prevýšenia posledné, čo sa mi chce. „Matejko, to už nestíhame."
„Stíhame, bež."
Som presvedčená, že tu vypľujem dušu absolútne zbytočne, veď vidím, že lanovka stojí. Zbohom, večera na Štrbskom Plese. Nemáme ani vodu, lebo Maťkovi skysla vo fľaši, tak ma trápi aj suché hrdlo. Než začneme hodinu a pol trvajúci zostup po zjazdovke, zastavíme sa aspoň na polievku a čaj na Chate pod Soliskom, spriadam plány, zatiaľ čo bežím za dieťaťom. Chodník je čím ďalej tým strmší, posledných 5 minút musím zastavovať a oddychovať. Posielam malého dopredu, ak bude ešte niekto pri lanovke, nech mu o nás povie.

Keď konečne dobehnem hore, vidím, že stojí lanovka, ktorá zrejme funguje len v zimnej sezóne. Naša sedačka ešte premáva. Pohľad ma nabije energiou a bežím ďalej k lanovke. Keď k nej dobehneme, zastaví sa. Z budovy vyjde zriadenec a medzinárodným gestom naznačí, že finito. Zopnem ruky v ďalšom medzinárodnom geste a pridám prosbu, či by to ešte nešlo, že ideme z Bystrej lávky a máme toho dosť. Milý zriadenec nás teda naloží a spotení, ale šťastní sa vezieme dole, hompáľame nohami, pozorujeme škriekajúce orešnice na vrcholcoch stromov a tešíme sa na dobrú večeru.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek