Vstup do života mu neuľahčil ani bývalý predseda Výkonného výboru Klubu slovenských turistov, ktorý dal súhlas k oficiálnej existencii v podstate skoro identických odznakov TTO Malokarpatské 700-ky, pričom súhlas s truc podnikom Jozefa Junasa nemá v celej histórii oficiálnych oblastných a tematických turistických odznakov obdobu. Funkcionári z ostatných regiónov Slovenska sa ma často pýtajú, či sme sa v KBT nezbláznili.

Odznak TTO 13 malokarpatských sedemstoviek

V marci sme absolvovali rokovanie na Správe Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty s jej riaditeľom Petrom Puchalom. Dohodli sme si termíny štyroch povolených výstupov na Čelo a Veterlín počas augusta, vždy pre dvadsať turistov. Tieto vrcholy totiž ležia v rezervácii a vstup na ne nie je povolený. Sprevádzať nás mal pracovník Správy.

Nejakú špeciálnu reklamu som medzi turistami nerobil. Záznamník sa dá stiahnuť na webovej stránke KBT a ja ho ponúkam každému, kto splní podmienky na udelenie predchádzajúceho odznaku OTO 24 vrcholov MK BSK. Tak isto som bol zvedavý, koľko turistov ho splní s vedomím, že porušuje zákon a na Čelo a Veterlín vystúpia mimo oficiálne povolené dni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly sa mi hlásili ľudia na jednotlivé soboty v auguste a ja som dávno pred stanovaným posledným dňom prihlasovania sa, 31. 6., mal zrazu, až na prvý výstup 6. 8., plné tabuľky.

Na mesačný pobyt mimo Európy, keď som sa mal vrátiť v pondelok pred sobotňajším, prvým výstupom, som odlietal spokojný, že v auguste na Veterlín a Čelo oficiálne vystúpi asi 75 turistov.

Krátko pred návratom som dostal zoznam pracovníkov CHKO MK, ktorí mali sprevádzať jednotlivé skupiny. Takže som mohol v stredu pred výstupom zaslať prihláseným účastníkom čas a miesto stretnutia v Smoleniciach, pričom za miesto stretnutia s pracovníkom CHKO MK určil p. riaditeľ Puchala - Čertov žľab.

Celý týždeň slnko vyslovene pražilo, ale na sobotu hlásili ochladenie. Predsa len dážď a výrazné ochladenie oproti týždňu nás po vystúpení z autobusu v Smoleniciach zaskočilo. Ja som mal síce bundu, ktorú som okamžite natiahol, ale poniektorí okrem trička na sebe nemali nič ďalšie. Opäť sa ukázala známa pravda, že na hory, aj tie malé, musíme chodiť pripravení na každé počasie.

Keď som sa telefonicky uistil, že kamaráti sú autom už v Horných Orešanoch a že nás dobehnú po Čertov žľab, vykročil som s ostatnými pomaly po modrej značke hore. K stretnutiu s pracovníkom CHKO MK sme mali 75 minút, čo bolo tak akurát. Poniektorí boli v týchto končinách po prvý krát, a tak si prezreli kaplnku pri Hlbočianskom vodopáde a ukázal som im miesto, kde voľakedy boli pamätné tabule trampov. Dnes sú tam len červeno orámované obdĺžniky.

Keď sme zastali na lesnej ceste nad Čertovým žľabom, nečakal nás tam nikto. Zato prišiel otec s dvomi deťmi a psom, ktorí avizovali príchod od Bukovej. Neveriaco som pozeral na jeho bosé nohy a veru tak odkráčal celú trasu, teda aj skalnaté úseky na Veterlín. Potom som zrazu počul sa približovať auto. Okrem Alexandra Lačného, pracovníka CHKO MK, vystúpili z neho aj jaskyniari, ktorí pokračovali k Vajsáblovej priepasti. Kým sa p. Lačný s autom vybral pre druhú časť jaskyniarov, s tou prvou sme sa porozprávali. Prebiehal tu práve jaskyniarsky týždeň, a tak tu boli aj jaskyniari z Čiech. Keď odchádzali, s úsmevom som zistil, že ich je sedem a mali aj Snehulienku s fialovými vlasmi.

Kým sme vykročili na samotný výstup, p. Lačný nás oboznámil s geologickou históriou Malých Karpát, názvami príkrovov, krasovými oblasťami a ponúkol nám nečakaný bonus – možnosť zostúpiť do Vajsáblovej priepasti. Keď sme k nej došli a zistil som, že je doslova pár metrov od značky a sedla Záruby a je to len nenápadná priehlbina v teréne, bol som prekvapený. Koľko ďaleko väčších priehlbín je v Malých Karpatoch a koľko tu teda ešte môže byť jaskýň!

Medzi jaskyniarmi vládla doslova „laškovná“ nálada. Popíjali z pohárikov, vtipkovali a s radosťou nám rozprávali novinky. Vraj celkom nedávno objavili v priepasti veľký koral, ktorý musel vzniknúť niekde v plytkej lagúne dávneho mora. Zopár z nás sa rozhodlo naozaj zostúpiť dolu do prvého priestoru, aj keď sme boli varovaní, že sa dosť zablatíme. Ja, vzhľadom na piatkovú návštevu lekára, po prebdenej noci v bolestiach a namontovanej zdravotnej pomôcke, som si to odpustil a radšej počúval ďalšie informácie, tento raz o jaskyniach Malých Karpát, od p. Lačného.

Napokon sme sa rozlúčili s jaskyniarmi a pokračovali neznačene k Hačovej jaskyni. Že by mal byť neďaleko pamätník Ivankovi Sickému som z Locusu zistil až doma. Po krátkej informácii o jaskyni, kde vraj dúfajú v prepojenie s Vajsáblovou priepasťou a tá by potom mala hĺbku vyše 200 m, sme pokračovali k prvému vyhliadkovému miestu. Našli sme tu skupinku štyroch turistov, ktorí po otázke, či vedia, že sa nachádzajú v 5. ochrannom pásme mimo značky a teda porušujú zákon, odpovedali, že zablúdili a pokojne pokračovali smer Veterlín. Márne sme dúfali v nejaké výhľady, pretože okolo nás bola zrazu normálna novembrová hmla a spustil sa drobný dážď.

Pokus p. Lačného nájsť endemit nejakého klinčeka, ktorý vraj nedávno objavili v okolí Malej skaly, sa nevydaril, a tak sme v hmle a popŕchaní pokračovali k Veterlínskemu závrtu. Tu sa s nami po krátkom výklade o závrte p. Lačný rozlúčil, lebo ho volali späť organizačné povinnosti okolo jaskyniarskeho týždňa. Spravil nám ešte spoločnú fotku a ja som sa mu v mene nás všetkých úprimne poďakoval. Naozaj som nedúfal, že budeme mať vynikajúco komentovaný výstup a ak budú aj ostatné výstupy v rámci TTO 13 MK 700 prebiehať v takomto duchu a každoročne pribudne 80 turistov s takýmto množstvom informácií o Malých Karpatoch, tak to bude mať určite prínos pre obe strany projektu – KBT i Správu CHKO MK.

Skupinu som potom bez problémov doviedol na samotný vrchol Veterlína. Spravil som im ešte vrcholovú fotku a keďže tam na môj vkus dosť fúkalo a bolo chladno, vybral som sa s trojicou účastníkov dolu k sedlu pod Veterlínom. Ostatne podľa dohovoru, okrem jedného manželského páru, ktorý chcel ešte vystúpiť na Záruby a Havranicu, mali nás ostatní nasledovať.

V sedle pod Veterlínom sme sa najedli. Manželský pár sa potreboval vrátiť do Smoleníc k autu, tak som im ukázal na mape cestu popod Veterlín k smerovníku Nad Vlčiarňou a rozhodol som sa sprevádzať pani z Jablonového, ktorá sa napriek obrovskému alergickému obmedzeniu vracia k turistike a nebola si istá, či by sama trafila do Plaveckého Mikuláša.

Cestou po modrej od Červenej hory sme sa ešte pokúsili nájsť Jeklovu jaskyňu. Hoci sme sa podľa Locusu motali okolo nej, vzhľadom sa sutinový terén a naše zdravotné obmedzenia sme to napokon zanechali. V Plaveckom Mikuláši nás čakalo posledné prekvapenia dňa. Krčma je zrušená a niečo piť vám dá predavačka zmrzliny, ktorá vojde do zatvorenej krčmy, načapuje a vynesie von. Jesť vám nesmie predať nič.

TTO 13 MK 700 ku dňu tohto výstupu splnilo, niektorí s vedomím, že porušujú zákon, 34 turistov, z toho piati počas jedného dňa. Že to dokázal aj môj kamarát a má nad 62 rokov, ma utvrdzuje v domnienke, že sa to dá aj „normálnym turistom“ a nielen bežcom.

Poznámka k TTO Malokarpatské 700-ky

Chcem poprosiť turistov, ktorí mi posielajú vyplnené Záznamníky z truc podniku p. Junasa, aby si prečítali pozorne podmienky aj v jeho Záznamníku a neposielali mi to na schválenie. Ja im to nemôžem schváliť, nie je to akcia VV KBT. Ale ukazuje to v praxi, že súhlas bývalého predsedu VV KST s oficiálnou existenciou dvoch skoro identických odznakov vniesol zbytočný zmätok do radov turistov.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek