Myslím si, že málokto nevidel slávny film Vzbura na lodi Bounty. Videl som ho ako veľmi mladý a tento rok tiež. Ako člen Klubu mladých čitateľov som si kúpil knihu Thor Heyerdahla – Fatu Hiva. Pred druhou svetovou vojnou sa na ostrov, súčasť Francúzskej Polynézie, vybral vlastne na svadobnú cestu a už vtedy zistil, že pôvodní obyvatelia nie sú schopní sa sami uživiť. Tak podľahli „pokroku“ civilizácie. Samozrejme, že opis plavby Kon-Tiki, ktorá mala dokázať, že Polynéziu osídlili z Južnej Ameriky, patrila k mojim čítaniam počas detských chorôb. Reláciu na SRo - Túto hudbu mám rád, kde p. Kelle opisuje, ako hľadali stopy Štefánika v Polynézii, mám dokonca uloženú v mobile. Ale nikdy, naozaj nikdy som ani len v skryte kútika duše neuvažoval, že sa raz vyberiem do týchto končín.

V roku 2019 nám, mierne užasnutým, oznámila dcéra, že nás pozýva osláviť spoločné Vianoce a zároveň veľkú rozlúčku so širokou rodinou, k francúzskym svokrovcom do Štrasburgu, lebo v marci 2020 odchádzajú s manželom a dvomi synmi na Tahiti, kde dostal manžel zamestnanie. Nuž, keď som sa vytešoval, že ako dôchodca si kedykoľvek zaskočím do Lille, kde bývali, tak na Tahiti to nehrozilo. Potom prišli dva roky s Covid-19 a celá Polynézia bola odrezaná od sveta, aby sa zabránilo šíreniu nákazy. S dcérou sme boli v kontakte len vďaka WhatsAppu. Len kvôli možnosti ich navštíviť som sa dal tri razy očkovať proti Covid-19, a tak keď na jar 2022 napísala, že je opäť možnosť pricestovať a aj USA dovolili lietať z Európy, kúpil som si letenky z Prahy cez Frankfurt nad Mohanom a San Francisco do Papetee - či vlastne Faa´a. Vôbec som nerozmýšľal, že neviem anglicky ani francúzsky, a teda pri akomkoľvek probléme budem odkázaný na prekladač v mobile. V apríli som absolvoval s trojicou kamarátov Camino Primitivo v Španielsku a zistil som, že to ide aj takto. No a napokon sa ku mne pridala staršia dcéra a jazykový problém bol zažehnaný.

Prvého júla 2022 som nasadol v Bratislave na vlak, aby sme spolu so staršou dcérou 2. 7. odleteli z Prahy do Frankfurtu a následne do San Francisca. Tu sme mali 17 hodín na prestup, a tak som objednal neďaleko letiska hotel. Lenže nám nedoletela batožina, takže to by som asi s mobilovým prekladačom nedal. Dcéra sa dozvedela, že to musíme riešiť až na koncovom letisku. V noci som začal mať ohromné bolesti a zistil som, že sa nemôžem vymočiť. Osem hodín v lietadla na Tahiti bolo pre mňa strašných. Hneď po prílete ma mladšia dcéra zobrala na urgentný príjem nemocnice v Papetee a klobúk dole pred ich zdravotníctvom. Síce som si ešte dve hodiny počkal, než ma zobrali na izbu, ale potom okolo mňa kmitala doktorka so sestričkou, odobrali mi krv, vycievkovali ma, spravili mi sono a predpísali lieky. Úľava to bola ohromná a pobyt v Polynézii sa mohol začať.

Keďže nám nedorazila batožina a my sme mali len to, čo sme mali na sebe, ráno sme sa vybrali do obchodného centra, ktoré sa ničím nelíši od našich. Teda ako sa to vezme. Staršia si nevedela na seba nájsť spodné prádlo, ja ostatne tiež. Proste Polynézania sú rozmerovo väčší a keďže absolútne všetko sa sem dováža, naše čísla jednoducho boli vypredané a kým nepríde nový kontajner, tak ich jednoducho na celom Tahiti niet. Tak isto sme dopadli aj s obuvou do vody. Batožina napokon po desiatich dňoch dorazila, takže sme to nejako zvládli s tým, čo sme mali na sebe a čo si sestry požičali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvé prekvapenie, ktoré nám mladšia dcéra pripravila, bolo, že sme sa večer na druhý deň po prílete nalodili na malý katamaran jej kamaráta Fefeho. Fefe bol do tridsiatky profesionálny hráč hádzanej vo francúzskej druhej lige a potom sa rozhodol cestovať po svete a zatiaľ zakotvil na Papetee. Nechal si vyrobiť v Európe loď a teraz sa na nej plaví s turistami po Polynézii. My sme za kamarátsku cenu s ním ráno vyplávali k atolu Tetiaroa, ktorý kúpil herec Marlon Brando po nakrúcaní filmu Vzbura na lodi Bounty. Je na nej malý hotel, kam letecky privážajú klientelu, ktorá si môže dovoliť zaplatiť vraj 3000 dolárov za deň. Inak je na ostrovoch atolu zakázané sa v noci zdržiavať. Človek môže priplávať, loď musí zostať zakotvená na mori a na člne cez korálovú bariéru sa môžete doplaviť na ostrovy, pozrieť si ich a zase odísť. Na Vtáčí ostrov, kde je zriadená rezervácia, je vstup zakázaný úplne.

Na katamarane sme mali štyri kajuty po dvoch posteliach, dve WC aj so sprchou, hore „obývačku“ s kuchynským kútom a vonku za kormidelníkom lavicu so stolom. Keď som sa ráno zobudil, už sme plávali. Starší vnuk ležal s vedrom pred sebou a z času na čas chválil Dávida. Mne sa to vlnenie tiež nepáčilo, tak som si išiel ešte ľahnúť, a keď sa telo zrovnalo s dejom, vrátil som sa na hornú palubu. To sme po šiestich hodinách plavby boli neďaleko atolu a chystali sa zakotviť pri plávajúcej bójke. Pohľad cez okienko WC na plávajúcich žralokov, hoci možno len 1,5-metrových, bol vcelku zvláštny.

Konečne sme boli všetci schopní sa najesť, a tak nám Fefe predviedol sporák na plyn a tri zdroje vody. Z jedného kohútika tiekla morská voda, z druhého pitná zo zásobníka a z tretieho „technická“ voda na umývanie riadu. Po najedení sa sme zabalili pár potrebných vecí do nepremokavých obalov, Fefe spustil na vodu gumový čln a po dosť dlhej dobe sa mu podarilo naštartovať motor. Nastúpila prieskumná skupina, nakoľko musel nájsť miesto, kde sa dá s prílivovou vlnou prekonať korálová bariéra. Keď ho našiel, vrátil sa pre nás a na dve várky nás dopravil na ostrov. Pocit, keď sme čakali na správnu vlnu a potom s ňou preleteli ponad korálový útes, mi tak trochu pripomínal raftovanie.

Ešteže som cestoval v trekových sandáloch, a tak som mal v čom brodiť na breh a nedorezal som si nohy pri obchádzaní miest, kde sa nedalo ísť po úzkom páse pobrežia. Vstup do džungle bol prísne zakázaný. Nuž sme kráčali proti smeru hodinových ručičiek, až sme prišli na krásnu piesočnatú pláž oproti Vtáčiemu ostrovu. Z informačnej tabule sme sa dozvedeli, že tam hniezdi jedenásť druhov prísne chránených vtákov. Ostrov sa mohol obísť morom, ktoré miestami siahalo po pás, len po úrovni tyčí zarazených do dna. Všetci okrem Fefeho a mňa sa tak vybrali. Zrazu priplávala loď s turistami z hotela a oni sa tiež vybrali obchádzať ostrov. Loď ich úctivo sledovala a keďže ich to dlho nebavilo, nalodili sa a zase sme zostali sami. Po prechádzke okolo Vtáčieho ostrova sa všetci rochnili v neskutočne čistej, priesvitnej a teplej vode. Moja staršie dcéra začala pátranie po „kameňových“ a mušľových zvláštnostiach na brehu. Ja som sa pokúšal nájsť pustovníkov a odfotiť si ich, skôr než zalezú do ulity. Napokon sme sa opäť na dva razy vrátili na katamaran, pričom bolo opäť treba vystihnúť prílivovú vlnu a teraz vyraziť proti nej a dostať sa ponad korálovú bariéru. Pred večerou sme sedeli na palube a pozorovali neskutočný západ slnka. Ostatne, to isté sme si dopriali ráno. Vcelku bolo čerstvo, ale slnko vynárajúce sa spoza paliem....

Na druhý deň sme sa opäť vybrali na ostrov a teraz sme išli v smere hodinových ručičiek. Došli sme na bielučkú pláž a pred nami bol vlastne atol. Dalo sa morom kráčať snáď 600 m a stále ste mali vodu len po kolená. Podľa farby vody sa dala určovať hĺbka mora. Odvážil som sa dosť ďaleko a na video som si natočil dôkaz, že stojím uprostred atolu a okolo mňa sú jednotlivé ostrovčeky. Inak sú snáď dva metre nad hladinou mora. Dlho sme sa len tak prechádzali skoro priesvitným morom, vnuci si uprostred lagúny stavali z piesku vodný hrad.

Zať sa rozhodol zhodiť jeden kokosový orech z palmy a keď to nešlo suchým palmovým listom, poradil som mu, nech mu dá Fefe rabaka. Kokos zhodil a potom sa ho márne pokúšal na špici jedného padnutého kmeňa otvoriť. Maximálne dal dolu chlpatý obal, ale ku kokosovej vode sa nedostal. Nuž, asi by sme zahynuli smädom a hladom. Pitná voda totiž na atoloch nie je. Buď si zachytíte dažďovú, alebo zostávajú kokosy. Mladšia dcéra mi ukázala, ako sa z palmových listov dá upliesť taška. Vcelku jej to išlo, a tak sme kokos a pár mušlí mali v čom odniesť. Dve hodiny pred západom slnka sme s katamaranom vyrazili späť na Tahiti. Márne sme mali počas celej plavby nahodenú udicu. Nechytili sme nič.

Do prístavu sme doplávali za úplnej tmy. Deň a noc tu majú poctivo každý po 12 hodín a to počas celého roka. Zato ma hodne prekvapilo, že sa tu vôbec nedarí hroznu, hoci je tu teplo. Vraj jednoducho 12 hodín denne je málo. Keď mi dcéra dala ochutnať jediné víno, ktoré na niektorom ostrove predsa len niekto pestuje, konštatoval som, že je na môj vkus strašne kyslé. V prístave nás čakala vysvietená štvorsťažňová, samozrejme ultra moderná plachetnica a ja som si hneď spomenul na film Clipper.

Nuž, v dôchodkovom veku sa ocitnúť uprostred niečoho, čo som len obdivoval ako dieťa vo filmoch, to sa mi naozaj ani len nesnívalo. A to nám mladšia dcéra pripravila ešte kopu ďalších prekvapení.

O tom teda nabudúce.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek