Z Viedne vyrážame až o ôsmej. Semmeringschnellstrasse S6 opúšťame v Kapfembergu, ďalej ideme cestou B20 smerom na Aflenz. V tomto kúpeľnom mestečku sa nám objavujú prvé vrcholky pohoria, ktoré je cieľom našej dnešnej cesty. Pohorie a okolitá príroda očarí asi každého, kto sem prichádza prvý krát. Starostlivo pokosené pasienky, kvitnúce muškáty v oknách domov, žiaden priemysel a samozrejme tu niet ani rozpadnutých kravínov s hrdzavými kombajnami, ktoré u nás hyzdia takmer každú dedinu. Po príjazde do dedinky Seewiesen (974 m n. m.) nechávame auto na parkovisku hotela, ktorý sa nachádza oproti zastávke autobusu (parkovné sa neplatí).

Nadšení z prekrásneho amfiteátra okolitých hôr sa uberáme červenou značkou, ktorá začína asi o 80 m vyššie, hneď vedľa cesty, po ktorej sme prišli. Značka je dobre viditeľná. Na začiatku chodníka (štrková cesta) je lavička s kvetmi a monumentálny pomník miestneho rodáka. Ďalej pokračujeme pohodovým tempom Seetalom - typickou alpínskou dolinou. V lese sme asi po 10 min. Cesta lesom je zo začiatku veľmi príjemná - začíname sa pásť na čučoriedkach, zdravíme dvojicu usmievavých rakúskych turistov a obchádzame všadeprítomné kravské lajná. Postupne sa povrch začína meniť na kamenné polia, ktoré svedčia o tom, že cesta sa v jarných mesiacoch mení na divokú riavu. V tejto časti už zúženej doliny sem v tom čase priteká zo všetkých strán voda z topiaceho sa snehu. Po výdatných letných suchách tu dnes ale voda nie je.

Po prvom väčšom stúpaní sa bučinou dostávame k prameňu pod Florlhűtte. Tu treba doplniť zásoby vody až po okraj, lebo žiaden iný zdroj už v okolí niet. Prameň je asi 50 m pod chodníkom. Je dobre viditeľný aj počuteľný. Florlhűtte (1284 m n. m.) je jediná chata na našej trase. Pokračujeme ďalej. Nad chatou za lesom sa nachádza lúka rovná a veľká asi ako futbalové ihrisko. Nezvratný dôkaz, že ideme po dne niekdajšieho horského jazera. Po niekoľkých desiatkach metrov v kosodrevine sa ocitneme v sedle Francúzsky kríž. Pod ohnutým malým kovovým krížom je pohodený plechový smerovník. Ide o našu prvú križovatku. My však dáme prednosť priamemu spojeniu na Főlzsattel pred klesaním do susednej doliny. Pri pohľade do nej aj trochu váhame, lebo je skutočne očarujúca a vedie popod najvyšší štít celého hochschwabskeho pohoria Hochschwab (2277 m n. m.) k ďalšej chate. Bola by to však výrazná obchádzka a máme pred sebou ešte dlhé šliapanie. Chodník, ktorým pokračujeme, nie je značený, avšak je dobre viditeľný. Ide len o akúsi skratku.

Míňame oceľové laná lanovky, ktorou sú zásobované obe blízke chaty a za kosodrevinou preskakujeme ohradu pre dobytok. Tu vo výške cca 1600 m n. m. sa začínajú pasienky pre kravky. Miestni sedliaci zrejme nemajú žiadny problém, lebo nie sme na území národného parku. Sedlo Főlzsattel je križovatkou viacerých turistických chodníkov. Z vlastnej skúsenosti viem, že rakúsky (možno aj celoalpský) systém turistického značenia nie je taký dokonalý ako náš. Všetky značky sú červené, smerovníkov nie je veľa. Blúdenie na tomto mieste ale nehrozí, pretože smer máme jasný – pokračujeme hore po hrebeni na Kampl, čo potvrdzuje aj smerovník len tak voľne pohodený na zemi. S pribudajúcou nadmorskou výškou sú výhľady čoraz krajšie. Často stojíme, oddychujeme a zároveň sa kocháme nad krásami tohto bieleho vápencového pohoria. Napravo hlboko pod nami je salaš a po náprotivných svahoch sa pasú kravy. Napriek diaľke počujeme jasný zvuk zvoncov. Aj keď počas celej našej túry je stále na čo pozerať, tu sa začína najkrajší úsek nášho putovania. Výhľady sú úchvatné na všetky strany. Vo vyšších polohách sa popod kolmé steny už brodíme aj v snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po 3,5 h našej cesty sme na vrchole Kampl (1990 m n. m.) – najvyššom bode našej túry. Vrchol nie je skalnatý, ale zarastený nízkou trávou. Pozorne sa obzeráme a zisťujeme, že stojíme vlastne na rozsiahlej planine, ukončenej kolmými stenami, miestami vysokými niekoľko desiatok metrov. Chodník pokračuje ďalej rozsiahlou lúkou. Sme v závetrí a božské ticho dodáva miestu priam obradný charakter. Tu sa posilníme slovenským chlebíkom, parenicou a horalkami. Samozrejme miesto na oddych vyberáme tak, aby malo čo najkrajší výhľad. Pozorujeme stádo kamzíkov, hrebene oproti sa vypínajúcich štítov a hlbokých dolín pohoria Eisenerzer Alpen. Asi po polhodinke pokračujeme ďalej. Terén nie je vôbec náročný. Prechádzame okolo drevenej útulne, pri ktorej sedí partia rakúskych turistov. Veľa ich počas dňa nestretávame. Určite ich bolo menej ako kamzíkov. Nasleduje prudšie klesanie a opäť je o čo oko oprieť. Pod nami sa rozprestiera hlboká dolina s impozantným geologickým vrásnením a gigantickým náprotivným zlomom. Absolvujeme prechod kosodrevinou a pred nami sa zjaví ďalšia lúka plná kvetov. Pohľad ako z kalendára - rozkvitnutá plocha, chýbajú len miestne kravky. Na neďalekom skalisku rastie dokonca aj rakúsky plesnivec - Edelweiss.

Krásou pohľadov sa netreba nechať veľmi opantať, lebo ľahko stratíte značku. Na lúke chodník úplne zaniká. Chvíľu tu teda blúdime, ale po 10 minútach nachádzame naľavo „vyhryzený“ vstup do ďalšieho porastu obrej kosodreviny, ktorý vedie do hlbokej doliny. Klesanie je takmer nekonečné. Dochádza nám všetka voda a utešuje nás len vidina najbližšej krčmy. V sedle Hackentörl sa napojíme na pútnu cestu vedúcu bohvieodkiaľ až do najväčšieho rakúskeho pútnického miesta – Mariazelu. Asi po šiestich hodinách dnešného šliapania sme opäť v Seewiesene. Vrhám sa do krištáľovo čistého potôčika, ale voda je taká ľadová, že v ňom vydržím sotva 10 sekúnd.

Cestu späť do Viedne vyberáme zámerne cez Mariazel a St. Pölten. Nie je kratšia ako smerom cez Kapfenberg, kadiaľ sme prišli, ale jazda týmto krajom stojí za tých pár litrov benzínu. Do Viedne prichádzame okolo siedmej večer.

Túra sa dá absolvovať samozrejme aj opačným smerom. Neodporúčam to však vzhľadom na nepríjemné prvotné ostré stúpanie cez sedlo Hackentörl, ktoré Vám prvý dojem môže pokaziť. Zároveň sa mi zdal, vzhľadom na kvalitu chodníkov, bezpečnejší výstup na Kampl ako zostup z neho. Odmenou však môže byť záver v doline Seetal. Túra nie je veľmi náročná. Zvládne ju aj priemerný turista. Celkové prevýšenie je asi 1000 metrov. Nezabúdať na dostatočnú zásobu vody.

Ilustračné fotografie: Tomáš Šúň