Po vlne horúčav prichádza ochladenie a vládne ideálne letné počasie na túru. Teploty neprekračujú 23 °C a v stredných horských podmienkach je dokonca príjemne chladno. Na spoznávanie nových končín som si nemohol nič viac priať. Ide sa.

Trasa

Kokošovce – Sigord – Hradová – chata Fricka – Javornícka poľana – Čierna hora – sedlo Červená mláka – Lúka pod Oblíkom – Krížne cesty – Pod Ivanovým vrchom – Ivanov vrch – Pod Praporcom – Grimov laz – Pod Šimonkou – Šimonka – Grimov laz – sedlo Červená mláka – Zlatá Baňa – Temný les – Bodoň – Abranovce – Kokošovce

Prvé kilometre neznámym pohorím a raj prameňov

Auto parkujem tesne za dedinou Kokošovce, na voľnej ploche, ktorá, ako vidím, slúži čiastočne aj ako smetisko, prípadne krmovisko pre zver. Na hlinito-štrkovej ploche sú porozsýpané drevené krabice s nevyužitou úrodou reďkovky. Vidieť tu aj iné, najmä zeleninové zvyšky. Východ ma teda nevíta najšťastnejšie, ale ako dedinčan si nerobím žiadne ilúzie. Funguje to takto aj u nás a v podstate za každou "treťou" dedinou.

Vyrážam asfaltovou cestou k rekreačnému stredisku Sigord, ktoré je o pár minút predo mnou. Na hrádzi sú nastúpení rybári a v okolitých bufetoch a chatách sa motajú pribúdajúci ľudia. Ja však postupujem dolinou ďalej. Občas okolo mňa prefičí auto, ale tienistou dolinkou sa ide príjemne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čoskoro som pri kóte Hradová, kde sa pripája zelená značka z Ruskej Novej Vsi. O ďalších 15 minút odbáčam pri chatárskej lokalite Sigord, Racová k tzv. „vyšším cieľom.“ Narážam na prameň Sigordská šťavica, ktorý, ako tradične, musím ochutnať. Voda je skvelá. Miesto si krátko pozerám a po pár minúte chôdze narážam na ďalší prameň, tentoraz so vznešeným menom - Studnička cisárovnej Alžbety – Sisi. Voda chutí priam božsky a trochu si naberám. Čítam si krátku históriu miesta na informačnej tabuli: „Prameň poslúžil pri návšteve cisárovnej v roku 1895 počas jej cesty do Bardejovských kúpeľov. Počas putovania sa zastavila v Slanských vrchoch a v blízkosti prameňa mala pripravenú hostinu.“

Po krátkom dvojitom osviežení a historickom exkurze pokračujem lesnatou dolinkou stále vyššie. V zákrute trasy narážam na traktor chystajúci drevo a o desať minút sa zastavujem pri chate Fricka, ktorú si idem pozrieť. Tu sa rozhodujem pre obed a dlhší oddych, počas ktorého mi je mierne chladno.

Oddych je za mnou a posilnený pokračujem červenou trasou k Javorníckej poľane. Je to pekná horská lúka s altánkom s eko strechou, na ktorej rastie menšia vegetácia. Miesto však výhľady neponúka. Po slnečnom zohriatí sa, sa naplno vnáram do slanských lesov. V stúpaní na Tri chotáre ma predbieha trojica e-cyklistov. Priam tradične sa ma pýtajú na medvede a či sa nebojím takto sám? Odpovedám: "Som zo stredného Slovenska, kde je ich určite viacej." Dodávam, že som kdesi čítal, že v Slanských vrchoch, respektíve celkovo na východe Slovenska je ich oveľa menej. Po krátkom rozhovore na vrchole ma opúšťajú a fičia dolu bokom.

Motanie sa pri Hanušovskom sedle a skalní Vartáši

Čoskoro sa ocitám v Hanušovskom sedle, kde si všímam priam kruhový objazd urobený z lesných ciest smerujúcich na všetky strany. Vyrážam jednou z nich a po chvíli stretávam dvoch turistov, určite po 70-ke a v klasickom vystrojení spred 40 rokov. S úsmevom sa zdravíme a pokračujeme ďalej. Neviem, čím to je, ale veľmi rád stretávam „starých turistických klasikov“. Určite viac ako vymódené farebné „papagáje“, ktorých často počuť na hony.

Ako postupujem, cestou narážam na kamenné more tvorené metrovými balvanmi. Fotím a užívam si krásu „nového pohoria.“ Prepadá ma však myšlienka, či by som nemal stúpať, pretože dlhšie traverzujem svah a nespomínam si ani na červenú značku niekde po ruke. Z mapy zisťujem, že som po stretnutí s pánmi pokračoval cestou, ktorou išli oni a neodbočil do mierneho svahu, kadiaľ vedie červená. Som takmer kilometer od Hanušovského sedla a keďže sú nado mnou strmé, čiastočne skalnaté svahy, rozhodnem sa vrátiť. Blízko sedla však využívam cestu, ktorá stúpa hore a krátko stúpam k chodníku. Nachádzam sa blízko zaujímavého miesta s mohutnými skalnými útvarmi – Vartáši. Schádzam teda pár desiatok metrov dolu a obzerám si pekné skalné veže a bralá. Podľa informačnej tabule majú pridelené rôzne mená. Jeden sa podobá na známe skaly Moai na Veľkonočných ostrovoch.

Zaujímavé miesto po polhodinke opúšťam a rezko pokračujem v stúpaní na Čiernu horu. Krátko sa zastavujem pri Zbojníckej skale s peknými bralnými útvarmi. Nachádzam aj malé skalné okienko. Usudzujem, že je to skvelé oddychové miesto na hrebeni Slanských vrchov, síce bez infraštruktúry v podobe posedenia, čo však vôbec nepotrebujem. Dostávam sa na vrchol Čiernej hory a po ľahkom výdychu pokračujem ďalej. Úzky hrebeňový úsek spestrujú skalky v tvare múrikov blízko chodníka. Fakt pôsobia, akoby ich niekto vymuroval pri chodníku.

Divokejšou časťou pohoria k táborisku pod Oblíkom

Postupne les hustne, chodník sa zužuje a dostávam sa na Hermanovský hrebeň, kde pri nenápadnej odbočke pokračujem smerom k Oblíku. Je to zatiaľ najdivokejší úsek mojej trasy, s čím dodnes súhlasím. Nečakám, že tu niekoho stretnem, pretože chodník vyzerá veľmi málo využívaný. Stretávam však osamelého, dobre vystrojeného turistu, s ktorým sa zdravíme. Zdá sa mi, akoby som sa mu zdal známy, pretože sa na mňa uprene pozerá. Ale každý ideme svojím smerom ďalej.

Chodníkom klesám dolu k lúkam pod Oblíkom za občasného kŕmenia sa lesnými jahodami. Zastavujem sa aj pri útulni Kurín pod Kurou horou "Demänovka", ktorú však musím chvíľu pohľadať. Je v žalostnom stave, len na prespanie v prípade núdze.

Za krátky čas sa vymaním z lesa a predo mnou sa zjaví scenéria ako spred 40 alebo 400 rokov. Na lúke pod čarovným Oblíkom sa rozkladajú dva tábory. Jeden v štýle socializmu z minulého storočia a druhý v indiánskom štýle z filmových mayoviek. Po dôkladnejšej obhliadke som došiel k záveru, že to nebude ani pioniersky, ani indiánsky tábor Siouxov. Boli to skauti, ktorí sa rozložili pod Oblíkom. Síce mi netradičný zjav na lúke odoberal pozornosť, prvotným lákadlom však bol krásne tvarovaný, zalesnený Oblík, ktorý si pamätám z ciest na Zemplínsku Šíravu a do Polonín spred pár rokov.

Priznám sa, že ma kúsok láka zájsť ku skautom a požiadať o misku gulášu alebo niečo studené na pitie. Odolávam však a pokračujem do doliny. Po pol kilometri prichádzam k pekne upravenému prameňu, kde si dopĺňam vodu a krátko debatujem s tromi mladými turistami.

Zostupujem k miestnym zaujímavostiam – bralám Hermanovských skál, pri ktorých opeká rodinka, ktorá ma až nasilu volá občerstviť sa. Podľahnem a za pár minút sa hostím špekáčikmi a studenou kofolou. Trávim tu slušnú polhodinku, pritom viem, že mám pred sebou ešte celkom dlhú štreku. Zdržanie ma stojí návštevu Hermanovských skál, pretože sa tam nechcem ponáhľať, aj keď je to len kúsok. Nechávam si ich na inú návštevu Slanských vrchov, aby som si ich nabudúce dostatočne vychutnal. Svižne zbieham popri Kukorelliho chate na Krížne cesty blízko Hermanoviec nad Topľou. Tu sa krátko zastavím pri kamennej kaplnke a za moment stúpam, tentokrát zelenou značkou, opäť hore. Zláka ma nádherný pohľad od peknej Zajacovej chaty k Oblíku, na ktorý si spomínam v zimnom vydaní z príspevku z Hiking galérie spred vyše roka.

Ufučaná letná noc na hrebeni Slanských vrchov

Slušne unavený pomaly stúpam z doliny strmo hore k ďalším cieľom ako Ivanov vrch a záveru na Šimonke. Je to však ešte takmer 10 kilometrov a mám preto ešte čo robiť. Pomáha energeťák, po ktorom sa do kopca ide celkom fajn aj v závere dlhého dňa. Vo svahoch pod Ivanovým vrchom sa mi zdá nejak veľa ciest a málo značiek. Všimol som si, že sú tu prevažne plechové turistické značky pripevnené na stromy, z ktorých asi viaceré zmizli. Celkom sa tu motám a priznám, že v jednom bode využívam navigáciu v mobile, pretože večer sa blíži a mám ešte pár kilometrov pred sebou. Zisťujem, že aj TuristickaMapa.sk ukazuje cestu o 50 metrov vyššie ako v skutočnosti ide alebo hapruje navigácia a moju polohu zobrazuje zle.

Dostávam sa k odbočke na Ivanov vrch, ktorú však neobchádzam, pretože som sa na toto miesto s pekným výhľadom tešil. Z blízkych brál je skutočne parádny pohľad na dominanty pohoria – Čiernu horu a Šimonku. Hory a ich svahy sú krásne zalesnené, čo je pastvou pre oči. Prekrásny je aj nižší Oblík s jeho charakteristickým okrúhlym tvarom plochého kužeľa. Uznávam, že je to skvelé výhľadové miesto a určite tu nie som poslednýkrát. Po polhodinke orientačných problémov a následných výhľadových hodov pohodlne stúpam ku Grimovmu lazu a Šimonke. V protismere ma míňajú dvaja mladí cyklisti, ktorí si asi vybehli na podvečernú cyklotúru.

Slnko je celkom nízko nad obzorom a pekne osvetľuje večerný les južných svahov Šimonky. Užívam si pohodové večerné chvíle a teším sa, že stíham aj západ slnka na vrchole, ktorý je neďaleko. Medzitým sa vynáram na lúke Grimovho lazu s peknou studničkou v strede čarovnej lúky. Za lesným zákutím hľadám, na základe odporúčaní pána, ktorý ma pohostil pri Hermanovských skalách, altánok. Ako stúpam lúkou, počujem rozprávajúcich sa ľudí. Usudzujem, že zvuky určite idú od spomínaného altánku, ktorý však nevidím. Vody mám však dosť a nezaujíma ma momentálne ani altánok. Ten si pozriem zajtra, keď si pôjdem doplniť zásoby vody zo studničky.

Po 15 minútach stúpania prichádzam na vrchol Šimonky a zostávam v momente očarený. Slnko zapadajúce pomedzi oblaky vytvára krásne zlatisté svetlo dopadajúce na krajinu. Po pár minútach úvodného kochania a fotenia sa idem prezliecť do suchého. Na vrchole fučí svieži vetrík, ale večernú pohodu na dlho očakávanom mieste vôbec nenarúša. Užívam si chvíle samoty v hlbokých horách východného Slovenska. Postupne sa slnko skrýva za pás oblakov na západe a tesne pred súmrakom sa vytvára nad severozápadným horizontom žiarivo červený pás večerných zôr. Na červenkastom pozadí sa dobre vynímajú vrchy Šariša a Čergova. Rozoznal som výraznejšie vrchy ako Busov a Lacková na poľských hraniciach. Z Čergova bolo možné spoznať Bukový vrch, Veľkú Javorinu a Lysú.

Po pokochaní sa prichádza na rad spánok. V noci sa poriadne dvíha vietor a zavše mám obavu, že na mňa padne konár. Budím sa často a po asi dvadsiatke prebudení si všímam, že sa pomaly začína brieždiť. O 4.45 h sa pomedzi pás oblakov nad severovýchodným horizontom začína predierať slnko a o chvíľu pohladí krajinu prvými lúčmi. Pekný obraz oživí zaujímavo nasvietený oblak. Na vrchole zotrvám polhodinku a popri kochaní sa skorým ranným okolím sa napchávam nelokálnou oravskou slaninkou.

Zlatá Baňa, Temný les a Bodoň

Najedený sa vydávam nabrať si vodu. Pri pekne upravenej studničke však ostávam sklamaný, pretože voda je len hlbšie v studničke a nevyzerá veľmi lákavo. Nejakú však ešte mám a preto sa doplnenia vody vzdávam. Idem si ešte krátko obzrieť včera spomínaný altánok „za rohom“. Ako sa k nemu blížim, počuť šuchot spacákov. Zostávam obďaleč, aby som nocľažníkov veľmi nevyľakal. Usudzujem, že altánok nie je najhorší a snáď ho niekedy využijem pri ďalšej návšteve Slanských vrchov.

Z Grimovho lazu pokračujem listnatými lesmi s početnými vývratmi smerom k Hermanovskému hrebeňu. Ráno plaším viacero srncov. V asi polovici trasy vidím asi sto metro odo mňa niečo väčšie, ale na diaľku a s mojím zrakom len tipujem, že to môžu byť diviaky alebo možno medveď. Chvíľu daný smer sledujem, ale keď sa nič nedeje, odchádzam.

V blízkosti TIM Hermanovský hrebeň dostáva les divokejší a temnejší ráz. Celým úsekom rozmýšľam, ako dnes natiahnem trasu. Či odbehnem ešte pod Oblík, alebo nie. Nakoniec však možnosť zavrhnem a klesám k Zlatej Bani. Krátko si obzerám zvyšky po banskej ťažbe a tabule náučného chodníka. V blízkosti obce pri rezervoári počujem z húštiny divný zvuk. Neviem, či je to divá zver, pes alebo zvuky vydáva hučiaca voda, ale radšej pokračujem ďalej.

V Zlatej Bani si naberám vodu z prameňa a čoskoro znovu stúpam obcou k lokalite Temný les. Pri krčme sa zasmejem na atrakcii - bicykli pre obrov. Celkovo ma dedina s architektúrou veľmi neosloví a páči sa mi jedine zelené okolie Slanských vrchov. Vzadu vidieť trčiaci vysielač Dubník, ktorý stojí mojím smerom.

Čoskoro som v sedielku Temný les. Tu si oddýchnem a dojem posledné kúsky slaniny. Posilnený sa vydávam žltou trasou k pravdepodobne menej navštevovaným lokalitám pohoria. Na ceste ma prepadne nárazová únava a preto sa na polhodinku zvalím na rozloženú karimatku a kúsok si podriemem. Prebudí ma približujúca sa búrka, a tak sa poberám ďalej. Lesnou cestou sa blížim k lúčke pod Bodoňom. Z pekného miesta vidieť mohutný masív Šimonky, nad ktorou visia sivé mraky. Všímam si chatku umiestnenú na lúčke, ale pre začínajúci dážď sa k nej nevydám. Krátku prehánku prečkám pod mohutnou lieskou. Rýchlo sa vyčasuje a vyrážam k Bodoňu. Z vrcholových partií sledujem na juh pokračujúci hrebeň Slanských vrchov.

Prechádzam popod vrch posiaty mohutnými, ale divne vyzerajúcimi bukmi. Pôsobia akoby ich ošklbali. Žasnem však nad ich mohutnosťou. Pod nimi rastie mladý les. Za pár minút stojím pri odbočke k starobylému hradu Bodoň a bralám, na ktorých stál. Tajomne pôsobiace miesto si idem pozrieť. Na bralách vidieť množstvo istiacich prvkov pre lezcov. Je ich tak veľa, až kazia vizuálny dojem pri bližšom pohľade, preto sa na fotenie radšej pár metrov vzdialim.

Z Abranoviec do Kokošoviec

Z Bodoňa svižne zostupujem dolu. Z jedného rúbaniska si fotím severozápadný horizont s mohutnými búrkami nad Čergovom. Netradične vedenou trasou, ktorá ide cez dve malé sedielka sa blížim k Abranovciam. Pred druhým z nich narážam na miestnu zaujímavosť. Kultový kameň zvaný Raslavkameň. Podľa informačnej tabule: „Kameň pokrytý machom svojím tvarom pripomína bochník chleba. Alebo zobrazuje ľudskú tvár (lebku) s otvormi očí, nosa a úst. Od nepamäti sa do otvorov vkladali najmä mince. Najstaršia minca sa datuje okolo roku 1776!“

Od neho prechádzam druhým malým sedielkom a schádzam k Abranovciam. Pomaly prechádzam časťou obce okolo kostola, cintorína a hľadám cestu, ktorou by som mal zostúpiť do o sto metrov nižšie položených Kokošoviec. Poľnú cestu úspešne nachádzam a popri poliach svižne zostupujem dolu. Sledujem veľký búrkový oblak rútiaci sa priamo na mňa. So žltkastými pšeničnými poľami tmavý mrak pekne kontrastuje. Fotím si pre mňa netradičnú prírodnú kulisu a ponáhľam sa dolu, aby som nezmokol. Na posledných 200 metroch ma však búrka plnou silou zasahuje a ak nechcem prísť k autu mokrý, musím natiahnuť Gote-tex. Kľajem ako pohan, že už mohol dážď pár minút počkať. Ale ak nechcem cestovať domov mokrý alebo nahý, musím sa pod „strechou“ stromov zaodieť. O pár minút búrka ustáva, vyzliekam si vetrovku a balím sa na cestu.

Záver

Prvá návšteva Slanských vrchov dopadla na výbornú. Príjemné, chladnejšie počasie hralo do kariet a spoznávaniu severnej častí pohoria nič nebránilo. Na úvod ma oslovili veľmi chutné pramene Sigordská šťavica a Sissi. Po ich ochutnaní som naplno podľahol krásam Slanských vrchov a posilnený smeroval k úžasnému Oblíku, čarovnej Šimonke so zlatistým večerom a farebným ránom. Druhý deň po prechádzke ranným lesom Hermanovského hrebeňa patril najmä návšteve baníckej obce Zlatá Baňa a bočnému hrebeňu Bodoňa s tajomnou atmosférou v okolí starobylého hradu nad magickým Raslavkameňom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek