Trasa

Helcmanovce – Hrob baníka – Tatarkov kríž – Havrania hlava – Svinská jama – sedlo pod Bukovcom – Bukovec – Pod Holým vrchom – Pod Svinským hrbom – Poráč

Helcmanovce a Hrob baníka

Ranným spojom zo Spišskej Novej Vsi sa o ôsmej dostávame do Helcmanoviec. Mohli sme ísť ešte o kúsok ďalej, vystúpiť až v Prakovciach a vyjsť hore pekne zelenou značkou, ale štart v Helcmanovciach nám mohol ušetriť trošku času, aby sme sa celý deň nemuseli strachovať, či na konci stihneme autobus domov, alebo budeme čakať na zastávke.

Víta nás pekné ráno a štekot psov, slnko je vysoko a začína hriať. Dnes by malo byť ideálne počasie. Prejdeme na koniec dediny a zabočíme za ňu. Neznačenou lesnou cestou sa máme dostať k prvému rázcestníku na trase. Cesta sa bude stáčať doprava, kde vidíme stádo oviec, ale tečie tam potok a nikde nie je veľmi miesto na prebrodenie. Radšej sa preto držíme kamenistej cesty, po ktorej pomaly pokračujeme. Nakoniec nás dovedie do lesa. Prechádzame okolo divnej drevenej stavby na jednej strane a betónovej budovy na druhej. Pod nohami nám tečie voda, po ktorej si čľapotáme ďalej hore.

Prichádzame na križovatku ciest, a inštinktívne si vyberáme tú, ktorá sa začne stáčať tam, kam nám treba ísť. Konečne začíname naberať výškové metre, a tak dúfame, že ideme dobre. Okolo nás je divný zhorený les. Všade navôkol sú stromy obhorené do výšky niekoľko málo metrov, akoby tu bol požiar, ale podarilo sa ho zahasiť skôr, ako sa rozhorel úplne. Konečne vychádzame z húštiny lesa a napájame sa na normálnu lesnú cestu - zelenú značku. Chvíľu sa vlní hore-dole. Míňame na nej informačnú tabuľu Banského náučného chodníka. Potom trošku prudšie stúpa cez ťažší kamenistý a zarastený terén, ale nakoniec dôjdeme k prvému rázcestníku – Hrob baníka. A veru, hrob neznámeho baníka sa tu naozaj nachádza. Pochádza až z 18. storočia, no neskôr bol zrekonštruovaný do dnešnej podoby.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tatarkov kríž

Pokračujeme ďalej príjemnou cestou po žltej značke. Slnko už poriadne svieti, je teplo a všetko sa zelená. Ďalšia tabuľa nás informuje, že prechádzame akúsi kyslíkovú trasu O2, na ktorej sa nachádza lesná chata Diana. Ideme okolo dvoch studničiek, ďalšej divnej drevenej stavby či postriekanej skale s jasným politickým odkazom. Vďaka elektrickým stĺpom sa nám ukazujú prvé pekné výhľady na planinu Galmus, ale aj ďaleké Levočské vrchy. Po 40 minútach prichádzame k sedlu Tatarkov kríž. Tu sa napájame na zelenú značku. Cesta sa stáča na západ. Teraz by sme v podstate až do konca túry nemali meniť smer.

Havrania hlava

Pekným lesom sa za hodinu dostávame k Havranej hlave. Teplomer na strome ukazuje prekvapivých 15 °C, ale pocitovo je určite viac. Dávame si tu prvý väčší oddych. Zapíšeme sa do vrcholovej knihy a pokračujeme ďalej. Klesneme asi o 200 výškových metrov dole do sedla Svinská jama, len aby sme opäť začali stúpať.

Zo sedla sa nám cestou otvárajú peknú výhľady na Galmuskú planinu a jej najvyšší vrch Skala. Prichádzame k rázcestníku Štadujka a z lesa vychádzame na veľkú lúku s poľovníckym posedom. Stále kráčame sami, nikde nikoho, užívame si pekné počasie. Ticho lesa narúšame len my občasnými hlučnejšími pokrikmi, ktorými chceme dať o sebe vedieť prípadným medveďom. Za lúkou sa terén výrazne mení. Vchádzame do hustého lesa. Úzky chodníček je posiaty lístím. Netrvá to dlho a vidíme pred sebou sedlo pod Bukovcom.

Bukovec (Buchwald)

Zo sedla začína stúpať prudký kopec. Nie je dlhý, ale dá zabrať. Cesta sa vyrovná a my pred sebou pomaličky pozorujeme náš dnešný cieľ. Kráčame po odlesnených lúkach, a tak vidíme doďaleka na všetky strany. Cesta sa stále mierne dvíha. Pred sebou máme oblý vrch Bukovca a postupne sa odrýva vysielač, ktorý je na vrchole. Prechádzame okolo zvláštne navrstvených kameňov, až nakoniec po malej chvíľke konečne dorazíme ku značke. Od nej je to iba pár metrov k vrcholu, kde po 7 hodinách putovania stretávame prvých ľudí, ktorí sú práve na odchode.

Na vrchole sa nachádza spomínaný vysielač a lavička, pri ktorej sa zložíme. Do odchodu autobusu z Poráča máme ešte čas, tak sa tu trošku zdržíme. Najvyšší vrch Hnileckých vrchov - Bukovec (historický mantácky názov je Buchwald) sa vypína medzi obcami Švedlár a Poráč s výškou 1127 metrov nad morom. Ponúka krásne a ďaleké výhľady. Ako si tam sedíme na lúke pri lavičke, rovno pred nami sa vypínajú Volovské vrchy s dominantnými vrchmi Zlatý stôl a Pipitka. Na východe vidíme Havraniu hlavu, na ktorej sme oddychovali, ale aj ďalekú Kojšovskú hoľu. Na západe zase spoznávame Slovenský raj so susednými vyššími Volovskými vrcholmi - Babinou a Veľkou Knolou či Muráňom a v diaľke Kráľovu hoľu. Samozrejme, na severe nechýbajú Vysoké Tatry. Zdržíme sa tu asi hodinku, kým sa vyberieme dole do Poráča.

Poráč

Cestou z Bukovca sa nám otvárajú ďalšie pekné výhľady na Spišskú Novú Ves a Vysoké Tatry. Prejdeme zelenou lúkou a začneme pomaličky klesať. V diaľke vykukne Spišský hrad, a naskytne sa nám pohľad na Branisko a jeho Smrekovicu a Sľubicu. Pohodlnou lesnou cestou prejdeme popod Holý vrch, o čom nám dá vedieť práve rázcestník pod Holým vrchom. Od neho je len polhodinka k ďalšiemu rázcestníku, kde sa napájame na asfaltovú cestu. Do Poráča to je len 20 minút. K odchodu autobusu máme ešte malú časovú rezervu, a tak len zničene kráčame cez dedinu k zastávke, odkiaľ sa po 9 hodinách túry necháme odviezť domov.

Záver

Dlhá, takmer 9-hodinová túra v krásnom počasí stála za to. Ranný výstup temným lesom na hrebeň vystriedali pekné otvorené lesné cesty v hustom lese. Osobne som čakal viac výhľadov. To, že som sa ich vlastne okrem Bukovca nedočkal, vôbec neprekáža. Práve naopak. V takýchto teplotách padol pochod prevažne pod konármi stromov veľmi vhod.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek