Úlohou školiteľa je pripraviť gymnazistov, ktorí zväčša ešte nikdy neboli na takejto akcii, keď majú 2,5 dňa putovať po horách s tým, že si všetko musia niesť so sebou v ruksakoch, dvakrát denne si uvariť teplú stravu, niesť a postaviť stan, naplánovať si trasu prechodu, dohodnúť sa medzi sebou, kto bude robiť navigátora, zásobovača, zdravotníka, dokumentaristu a hlavne, čo je účelom expedície. Nejde tu len o prejdenie, ale aj o pozorovanie fauny, flóry, zber odpadkov, históriu a súčasnosť hradov a pod.

Pred expedíciou idem za gymnazistami do škôl, kde s nimi debatujem o ich vedomostiach ohľadne pobytu v horách, o tom ako sa zbaliť na hory, ako pracovať s papierovou mapou, ako sa stravovať na horách, preveriť zdravotné vedomosti. Pokiaľ sa dá dokopy skupina nie z jednej školy, tak DofE vie zariadiť videokonferenciu. Žiaľ, pre môj dlhodobý pobyt v zahraničí pred expedíciou, kde bol 12-hodinový posun, sa toto nepodarilo a navyše sa v týždni pred expedíciou odhlásila jedna účastníčka a pribudli dve nové. Napokon sa dievčence, lebo išlo o päť gymnazistiek medzi 15. a 17. rokmi, dali dokopy cez sociálne siete a všetko si dohodli.

V piatok o 14.10 h som na stanici Bratislava–Vinohrady prevzal od matky jednu a v Novom Meste nad Váhom sme sa stretli so zvyškom partie. Až tu som si mohol prezrieť ako sú zbalené a veru som z visiacich vecí na ruksakoch a obrovskej karimatky a stanu nemal dobrý pocit. Dievčence sa však kasali, že to nie je problém, že to zvládnu, a tak sme nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do obce Lúka a mohla začať naša expedícia.

Karimatka bola rybárska a samozrejme, že nebola vyfúknutá, hoci dievčina tvrdila, že je. To až taký problém nebol, ale obrovský, ako sa neskôr ukázalo, kempingový dvojspálňový stan skúšali najprv niesť vo dvojici za uchá obalu, ale ich to rezalo do dlaní. Potom si ho dievčina upevnila nejakým tenkým lankom a stále jej padal do strany, pričom na boku ruksaku mala upevnený skoro rovnako veľký spacák zo supermarketu. Napokon som jej ho upevnil pomocou horolezeckého lana navrch ruksaku. No po troch kilometroch a prvom vážnom stúpaní bolo jasné, že nevládze. A tak som vydal pokyn a v nosení stanu sa striedali po desiatich minútach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta pod hrad Tematín nám trvala vyše tri hodiny, čo je na 6,2 km hodne. Hoci som apeloval, aby každá mala minimálne dva litre vody so sebou, pričom ďalšia voda mala byť až na chate Šport na Bezovci a dievčence mali aj tri litre vody, pri výstupe skoro všetku vypili. Zachránili ich dobrovoľníci, ktorí opravujú hrad. Dovolili im nabrať si vodu z ich zásob, ktoré tam vyviezlo auto. Okrem nás prišla stanovať pod hrad aj mladá rodinka s dvomi maličkými chlapcami, ku ktorým sa večer pridali ešte babka, brat a sestra. Pri obrovskom mesiaci sme si posedeli pri spoločnom ohni. To som sa ako tak spamätal. Keď som zistil, aký obrovský stan vlastne dievčina doniesla a že všetkých päť sa hravo zmestí dnu a ešte tam zostáva miesto na tanec, tušil som problémy.

Ráno som dievčinu našiel plačúcu, že ona nie je schopná pre bolesť chrbtice pokračovať v expedícii. Nuž sme zavolali jej rodičom, či sú schopní pre ňu prísť na Bezovec, kam nám mala trvať trasa asi hodinu. Našťastie mohli pre ňu prísť, lebo inak by sme museli expedíciu zrušiť. Pobalili sme sa a v nosení stanu sa dievčatá striedali od Tematína po Chatu Šport na Bezovci. Tu som zvyšok partie nechal pri kapustnici a dievčinu som odprevadil dolu na parkovisko pri kolibe. Stan som dolu niesol ja a až teraz som zistil, aké je to ťažké hebedo. S ním by som ani ja nedal plánovanú trasu. Rodičom som vysvetlil, že toto bol absolútne nevhodný výber stanu, ruksaku, ale aj spacáka. Odporučil som trénovať lepšie zbalený celý rok a od 5 km trasy si postupne pridávať kilometre, aby o rok zvládla expedíciu.

Ale ani zvyšok partie nevyzeral, že by plánovanú trasu cez Novú Lehotu na Topoľčiansky hrad, hore k chate Hubertka, na Panskú Javorinu a dolu do Kálnice zvládol. Napokon sme sa dohodli na hrebeňovke po sedlo pod Panskou Javorinou s prespaním v útulni Izba a zídení do Beckova, aby navštívili dva hrady. S chatárom sa dohodli, že u neho nechajú druhý stan a nejaké potraviny, lebo hoci mali kúpenú spoločnú stravu, každej mamka pribalila pre istotu plechové konzervy a kura na paprike mali sedemkrát. Vraj si po to časom prídu.

Odľahčené a s minimálnym stúpaním predsa len lepšie kráčali, aj keď každú polhodinu sa dožadovali odpočinku. Našťastie boli dozreté černice, a tak sa pri nich zabavili. Veľkú, obedovú pauzu sme si spravili na Zľavách. Tu som zistil, že majú divný varič či bombu, lebo hoci som sa dávno najedol, zašiel k prameňu a vrátil sa späť, im liter vody na hrnčekové polievky nezovrel, a tak ich napokon zaliali vlažnou vodou.

Došli sme do sedla pod Panskou Javorinou, kde nás dobehol miestny lesník a veľmi nám rozprával, ako tam pobehujú medvede a že by sme nemali spať v lese. Nuž som ho ubezpečil, že som celý minulý rok od marca do novembra chodil po Strážovských vrchoch a mimo značky a teraz od jari po Považskom Inovci a nevidel som ani len medvedí exkrement, takže sa medveďov, navyše vo veľkej skupine, neobávam.

Dievčence si odložili ruksaky, ja som ich zostal strážiť a ony si vybehli k rozhľadni na Panskej Javorine. Po hodinke sme pokračovali len dolu a pri útulni Izba sme boli po 16.42 h. Útulňa je v bezchybnej kondícii, prameň výdatne tiekol. Po nás dorazila skupina piatich chlapov, ale postavili si stan a zvyšok sa rozhodol spať na laviciach prístrešku. Navyše, keď sa v útulni objavila užovka, ktorá zaliezla do povaly, zostal som dnu spať len ja a jedna dievčia, ktorá doma chová hady.

V nedeľu sme sa pobalili a pred 8.30 h sme vykročili do Kálnice. Vzhľadom na naozaj dosť zbedačený stav účastníčok, vybral som menej strmú trasu a zostupovali sme po lesnej ceste. Aj tak to bol „pauzovaný mariáš“ a veru som si oddýchol, keď sme sa dostali k bikrosovému areálu. Tu sme si dali obedovú pauzu. Keď sme po Včelárskom a Hurbanovom náučnom chodníčku došli na lúku, skade bolo vidieť hrad Beckov, padli na lúku a pomaly neboli ochotné vstať. Ešteže nám autobus šiel až 17.07 h, a tak som ich neduril. Napokon sme došli k cukrárni Pod hradom, tu zasadli na lavičku a odmietali čo i len zájsť na zákusok. Vraj už nevládzu. Nuž ja som vládal a napokon sme sa vybrali do parku, odkiaľ aspoň dve zašli hore na hrad.

Zhodnotenie expedície

Najlepšiu kondičku mala najmladšia. Robí atletiku – behy a teda fyzicky vládala. Ale ramená boleli všetky asi rovnako. Keď chceli celý nerozbalený chlieb vyhodiť, lebo aj toto si nejako zle vyrátali, zabránil som im v tom. Kvitujem, že všetky odpadky zbierali do pripravených plastových vriec a odhodili ich len na chate Šport a pri bufete v Kálnici. S mapou navigátorka vedela celkom dobre pracovať.

Ohľadne stanu musia nabudúce lepšie komunikovať, lebo napokon dve priznali, že majú doma stany pre troch, ale spoľahli sa na výraz „môj sa zmestí do školskej tašky“ a bola z toho opacha. Varič a hlavne bombu si musia odskúšať pred expedíciou, neexistuje, aby ani za 30 minút nezovrel na ňom liter vody. No, a rybárske karimatky sú asi tiež lepšie do auta ako do ruksaku na vander.

Taktiež 3 x 1,5 l minerálky a ešte fľaša na vodu nie je správna voľba. Minimálne pre chrbát. Zobrať si jednodňový ruksak a potom ho ovešať zvonku všetkým možným tiež nepridá na pohode počas vandru. Ale odskúšali si to dievčence, a tak dúfam, že nabudúce budú lepšie zbalené a pripravené. A pre mňa z toho vyplynulo jediné. Trvať na videokonferencii a všetko si to ukázať a posúdiť ešte pred ostrým štartom.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek