Trasa

Muráň – Tri chotáre – sedlo Korimovo – Krokava – Tŕstie – sedlo Korimovo – Ratkovské Bystré – Nový Sirk – Revúca

Prvé ranné kilometre a pivná prestávka

Ako sa blížim k Muráňu, všímam si množstvo stanov na lúkach a zvýšený pohyb ľudí pri Muránskej Lehote. Ihneď mi napadá, že ide o známu akciu Rodeo Muráň, ktorá tu má dlhoročnú tradíciu. Niekedy však bývala na horskej poľane Veľkej lúky. V centre Muráňa je tiež dosť ľudí a pri kultovej krčme Korona na križovatke sa to len tak melie. Opatrne obchádzam centrum a rozmýšľam, kde zaparkujem. Nakoniec parkujem pri blízkych zberných surovinách na konci obce. Napadá ma, že na odľahlejšom mieste existuje určité riziko, že moje hliníkové disky môžu skončiť oproti za plotom a zárobok skvapalnený v spomínanom lokáli.

Keďže je tu aký-taký tieň, rozhodnem sa zariskovať a nechávam auto tam. Vyrážam o 9-tej smerom k Muránskej Lehote. Presúvam sa peknými lúkami, z ktorých úžasne vidieť bralo Cigánky a z obce trčiacu kostolnú vežu. Pohľad je napodiv ešte v peknom zelenom vydaní, čo ma veľmi teší. Svedčí to o väčšom prísune zrážok v tejto lokalite.

Krátko prechádzam lesom a o chvíľu sa vynáram v útulnej dedinke. V starých dvoroch vidieť množstvo starých drevených humien, senníkov a maštalí. Nakúkam do pár dvorov a snažím sa niečo odfotiť. Napadá mi, či sú tu potraviny, alebo nebodaj krčma. O pár minút sa moje prianie plní a pred malým obchodíkom už popíja sympaticky pôsobiaci pán. Vbehnem dnu a pýtam si jedno fľaškové. Sadám si k pánovi, ktorý ma neváha osloviť. Pýta sa, či idem na rodeo. Oboznamujem ho, že to nie je „moja šálka kávy“ a mám naplánovaný turistický prechod z Muráňa do Revúcej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Družný rozhovor napreduje a jedno pivo strieda druhé. Občas sa niekto pristaví, ale debatujeme hlavne dvaja. Témami sú najmä hory, medvede, práca a tiež spomínaná top akcia regiónu. Pán moju trasu celkom pozná, aj keď je to viac rokov. Keď ešte chodieval hľadať parožie smerom na Tisovec, kam smerujem tiež. Klasicky sa ma pýta, či sa nebojím medveďov. Spomína tiež, že dochádza za prácou na týždňovky až z Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. Dalo by sa s ním debatovať ešte dlhšie, aj keď na ňom badať známky jemnej opitosti. Ja sa však musím poberať ďalej, keďže nerád mením turistické plány.

Pod ťarchou horúceho dňa na hrebeň a pastierske príhody spod Nemcovej

Po rozlúčke v rastúcej horúčave dňa stúpam suchými nekosenými lúkami smerom k chate Nemcová. Vychutnávam si krásne pohľady na obec pod bralom neďalekej Cigánky a impozantná je aj skalná hradba Muránskej planiny. Masívne akoby útesy vyzerajú ako z Tolkienovych filmov a ťažko od nich odtrhnúť oči.

Lesný úsek zvládam celkom fajn, ale z mapy vidím, že ma čaká vyše kilometrový úsek pasienkami, čo bude v teple hotové peklo. Na kraji lesa oddychujem za zvuku zvoncov ovčieho stáda. Po polhodinke vyrážam v ústrety peklu. Blížim sa k stádu a vidím, že sa ku mne blíži mohutný slovenský biely ovčiarsky pes. Počujem tlmené a nejasné výkriky pastiera a zdá sa mi, že kričí: „Bež dolu, bež dolu!“ Na chvíľu sa preto otáčam, že stádo obídem, ale po pár sekundách sa nejasný pokrik mení na: „Neboj saaa!“

To ma povzbudzuje a nakoniec milo pôsobiaci pes ma sprevádza priamo k pastierovi, ktorý sedí na trase, ktorou stúpam. V jeho blízkosti na mňa ešte štekajú dva malé psíky. So zhovorčivým drobným pastierom tiež rozoberáme rôzne témy. Rozpráva mi najmä o ovciach, vlkoch a ochranároch. Spomína, že pred nedávnom mu za bieleho dňa prišli k stádu dve svorky vlkov. „Pozerám na ovce a vidím nejakú sivú, rozmýšľam, že veď ja nemám sivú ovcu a k***a to je vlk“, hovorí. „Nakoniec bolo tých vlkov viacej a on sám. Volám teda vedúcemu, ktorý bol na salaši vzdialenom kilometer“, dodáva. Podľa jeho slov vlky strhli ovcu a o pár hodín došli aj ochranári. „Odvtedy nosím zbraň“, ktorú pohotovo vyťahuje z koženej kapsy.

Po polhodinke je opäť čas vyraziť a preto sa s dôveryhodným a triezvo pôsobiacim pastierom rozchádzam. Teší sa, že s niekým pokecal a praje mi šťastnú cestu. Síce sa mi zdá rozprávanie o dvoch svorkách vlkov o desiatej ráno kúsok pritiahnuté za vlasy, ale s nejakými vlkmi určite dočinenia má.

Postupe stúpam hore, kde si obzerám krásnu zrubovú chatu, ktorá sa mi veľmi podobá na Parajku pod revúckym Kohútom. Blízko vidieť odbočku k Muránskemu salašu. Je tu aj na strome upevnená tabuľka so zásadami, ako sa správať v blízkosti ovčieho stáda a pastierskych psov. Vtipne mi napadá, že sa to tu pomaly, ale veľmi pomaly mení na dlho sľubované Švajčiarsko.

Z vyššej časti lúk vidím spomínaný salaš a o pár minút strmého stúpania som pri chate Nemcová, kde zasadám na výdatný oddych v tieni. Obzerám si miesto, na ktorom som bol pred vyše dvomi rokmi pri túre z Telgártu do Tisovca. Kochám sa Kráľovou hoľou a pod ňou rovinatou Muránskou planinou so strmými svahmi takmer padajúcimi do doliny k Muráňu.

Po hodine pokračujem hrebeňom smerom k Tŕstiu. Našťastie pod príjemnou lesnou tôňou a previevajúcim vetríkom, ako to už na hrebeňových partiách hôr často býva.

Zašitá vrchárska Krokava

Čoskoro som na vrchole Tri chotáre, kde si dávam ďalší kratší oddych pri mohutnom buku, ktorý si dobre pamätám spred dvoch rokov. Po chvíli šliapem pekným lesom s jemne pralesovým výzorom k sedlu Korimovo a neskôr k Tŕstiu. Tento úsek je pre mňa novým, pretože na spomínanej túre som klesal k sedlu Dielik a do Tisovca. Preto idem s naplno otvorenými a pozornými očami. Chodník sa postupne takmer stráca, až sa dostávam na bezmenný vŕšok s peknou lúčkou s brezami na jeho západných svahoch. Je odtiaľto síce oparový, ale pekný výhľad na západ. Logicky ma lákadlá ťahajú lúkou a až po pár minútach zisťujem, že trasa ide inak a musím sa napojiť na značku 100-metrovým traverzom. Každopádne som rád, že som lúčku zažil, pretože sa mi miesto veľmi páčilo.

Ocitám sa opäť v známom sedle Korimovo, kde som zavítal počas minuloročnej jesennej túry okolo Tisovca. Pekná lúčka ponúka pekné výhľady na východ. Veľmi sa tu však nezdržiavam a pokračujem v stúpaní na Tŕstie. Keďže mám v pláne dnes ešte zavítať do vrchárskej obce Krokava, nevýrazným lesným chodníčkom odbočujem a traverzujem vrchol poriadnou divočinou. Okolo mňa sú prevažne redšie lesy a časom sa menia na mladší porast najmä briez.

Narážam na malý pramienok, ktorý s radosťou využívam a o dušu pijem chutnú chladivú vodičku. Vidieť, že pramienok je hojne využívaný lesnou zverou. Nižšie vidím poriadne bahnisko. V týchto divokých miestach mimo značky sa cítim celkom úzko a preto sa ponáhľam smerom k zelenej trase do Krokavy. Čoskoro sa vynáram na lesnej ceste, kde si dávam olovrant. Po 10 minútach pozvoľna klesám dolu lesnou cestou. V diaľke vidím tvoriace sa búrkové oblaky, ale svoj zámer nemením. Akurát ma serie, že som schovaný batoh nezakryl pláštenkou, pretože do Krokavy idem len na otočku a budem sa rovnako vracať.

Opustenými lesmi prerušenými občasnými malými výrubmi, prípadne horskou poliankou sa dostávam na pasienky nad dedinu. Počuť zvuky dobytka a takmer narážam do neviditeľného drôtu brániacemu dobytku v opustení priestoru. Samozrejme, že je priamo na značke, a tak hútam ako to urobím. Či preniknem na pastviny a budem riskovať psy, alebo to obídem. Rozhodnem sa ohradený pozemok obísť, a tak sa korytom vyschnutého potôčika Krokavka (v hornej časti toku) predieram k dedine. Čoskoro narážam na značku a o minútku sa vynáram pri malom jazierku pri prvých domoch. Stretávam staršieho pána, ktorého sa pýtam na studničku, pretože vidím válov po ľavej strane. Oznamuje mi, že áno, len je tam schovaný kohútik pri zemi a treba ním otočiť, aby sa šetrilo vodou. Hovorím si: „múdro.“

Vrchárska dedinka je plná ošarpaných starých domov a hospodárskych budov, ktoré však na mňa pôsobia veľmi sympaticky, starosvetsky. Viaceré si fotím. Pár domcov je v rekonštrukcii, ako jeden s manželským párom na priedomí, s ktorým sa dávam do reči. Pretože pán práve strieka hadicou, poprosím ho o naplnenie fľaše. Ochotne mi pomáha a debatujeme, odkiaľ sú. Oznamuje, že sú Košičania a pomaly si to tu prerábajú. Je to dokonale zašitá, pokojná dedinka ako stvorená na oddych a chalupárčenie. Pri autobusovej zástavke, v ktorej oddychujem, ma teší krik detí. „Tak predsa je tu aj nejaký život,“ hovorím si. Pri návrate samozrejme neobchádzam spomínaný válov a skúšam ako funguje. Kohútik dolu na úrovni chodidiel je dosť dobre zašitý, ale voda je parádna.

Noc na divokom Tŕstí

Počas návratu na Tŕstie sa búrky poriadne priblížili ku mne a asi v polovici trasy začína mohutná spŕška. Nahadzujem nepremokavú vetrovku a v duchu si nadávam, že som nezabezpečil batoh, ktorý bude pekne mokrý. Hromy poriadne bijú, ale na druhej strane si toto príjemné schladenie užívam. Pod južnými svahmi Tŕstia si vyzdvihnem mokrý batoh a pokračujem ďalej. Po polhodinke dochádzam k Chate Tŕstie, kde dážď ustáva a oblačnosť sa začína pretŕhať. Naberám si vodu z prameňa pri chate, ale ledva kvapká. Prezliekam sa na noc a robím si miesto na nocľah. Láka ma spať na tráve pri chate, ale "vo vzduchu" hrozí ďalší dážď, tak mi asi zostane len chladná, tvrdá, betónová terasa chaty. Keď som v týchto miestach, napadá mi iniciatíva vystavať útulňu na Tŕstí. Posledný kilometer sa po stopách aktivity rozhliadam, ale takmer po roku od avizovaného ohlásenia nenachádzam nič.

Tesne pred zotmením sa ešte idem pokochať večernými zorami nad Klenovským Veprom a Poľanou v diaľke. O minútu môj výhľad dokonale zakrýva nízka oblačnosť a cítim sa ako by som bol v Tatrách. Paráda, hovorím si, pretože tajomné podmienky mám veľmi rád. Sledujem „zápas“ oblačnosti s bralami Hradovej nad Tisovcom podo mnou. Naplnený horským tajomnom sa ukladám spať.

Ráno sa prebúdzam do jasného rána tesne po 3.30 hodine. Neváham a začínam s prípravou na druhý deň trasy. Z prameňa si opäť dopĺňam vodu a okolo piatej vyrážam. Ranné lesy smerom na Tŕstie pôsobia za prvých lúčov dňa dokonale. Tunajšia divočina a úzky chodník však navodzuje istý rešpekt, a preto o sebe dávam vedieť. Zavše počujem kadejaké šuchoty a párkrát ma aj trochu mykne.

Pastierske Ratkovské Bystré a banícky Sirk

Čoskoro prechádzam vrcholovým úsekom chodníka a začínam pozvoľna klesať. Pomedzi stromy vidím lúče slnka, vytvárajúce krásny obraz. Akosi sa cítim istejšie a chvíle začiatku dňa si dokonale užívam. Po polhodinke som v sedle Korimovo, z ktorého odbáčam vpravo. Mojimi ďalšími cieľmi sú osada Filier a dediny Ratkovské Bystré a Sirk.

Tesne za sedlom je väčší polom, čo umožňuje vidieť do dolín a k vzdialenejším horám, ku ktorým smerujem. Pekné zábery si fotím. Lesným úsekom klesám k samote Pávková, na ktorú som zvedavý. V blízkosti nej sa nachádza pekná horská lúka s výhľadom na mohutný masív Tŕstia a Dutkovej. Pohybujem sa potichu, aby som nevyrušil domácich havkáčov, ale postupne s prekvapením zisťujem, že samota je úplne opustená. Vládne tu božský pokoj. Opustené domce a staré ovocné stromy doslova dýchajú históriou.

Potom sa hrniem dolu chladnou dolinkou, v ktorej nie je vegetácia na prvý pohľad poznačená extréme suchým letom. Všetko je sviežo zelené a obdivujem krásne machom obrastené skaly. Čoskoro sa dostávam do osady Filier a do dediny Ratkovské Bystré, kde v nedeľné ráno vládne ticho a kľud. Obzerám si pekné staršie domčeky a stretávam len miestneho hospodára, ktorý pripravuje „raňajky“ pre svoju hydinu a ovce. Býva v úžasnom modrom domčeku, ale nejak sa ho ostýcham spýtať, či si ho môžem odfotiť, čo ma po pár minútach škrie.

V závere dediny odbáčam doľava a úzkou dolinkou stúpam na hrebienok Lesík. Náročný výstup riedkym lesom a zanedbanými pasienkami dáva zabrať. Čoskoro som však hore a hneď na to strmo „padám“ do Bystrej doliny v smere Sirk. Blatistou cestou sa blížim k dedinke. Po pol hodinke cesty som tam. Časť Nový Sirk s bytovkami pre bývalých baníkov / robotníkov ma však veľmi nezaujme a nie je v tejto časti veľmi čo obdivovať. Zaujímavejšiu, staršiu časť obce si nechám na inokedy a po krátkom oddychu a prezlečení sa do krátkych nohavíc sa poberám asfaltkou v smere Revúca.

Nekonečnými lesmi do Revúcej

Postupne sa asfaltka mení za lesnú cestu a zahrýzam sa hlbšie do dolín. Postupne sa jemne stupňuje sklon a začína záverečné stúpanie trasy. Je pozvoľné, ale poriadne dlhé. Postupujem takmer stále lesom a značkovaná trasa neponúka takmer žiadne výhľady. Na druhej strane sa teším z pekného zalesneného úseku. Po hodine stúpania sa dostávam na pár minút na asfaltový úsek spájajúci Revúcu a ďalšiu banícku dedinku Železník.

V sedle Hlaviny asfaltový povrch opúšťam a klesám lesnými cestami. Na jednom mieste je menší výsek ponúkajúci čiastočné výhľady na okolie Revúcej. Inak však stále les, les a les. Po ďalšej hodine som blízko malej chatovej oblasti na južnej strane mesta. Usudzujem, že to bol poriadne dlhý lesný úsek, aký nezažívam často, a to som už čo-to pochodil.

Pri železničnej stanici sa prezúvam do sandálov a pohodlne pokračujem do pekného centra historického mesta. S veľkým batohom som zaujímavý pre okoloidúcich Rómov. Čoskoro som na autobusovej zástavke a kým čakám na spoj, všímam si vizuálne rozpoznateľnú chudobu okoloidúcich. V autobuse do Muráňa je napodiv celkom plno a mnoho rodín cestuje pravdepodobne do Muráňa, Tisovca alebo až do konečnej Rimavskej Soboty. Vystupujem v Muráni a čoskoro nachádzam svoje auto v poriadku, čo ma veľmi teší.

Záver

Spoznávačka zašitých končín centrálnej časti Stolických vrchov je za mnou. Priznávam, že som tu nečakal žiadny veľký turistický ruch, ale že za dva víkendové dni mimo dedín nestretnem ani jedného človeka, ma prekvapilo. Značí to, že je to lokalita ako stvorená pre vyznávačov ticha, pokoja a samoty. Okrem divokých, lesných zákutí som sa pokochal starosvetskou atmosférou domcov v Krokave a Ratkovskom Bystrom, kde sa mi veľmi páčilo. Príjemným zážitkom bol tiež nekonečný lesný úsek z baníckeho Sirku do Revúcej.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek