Trvalo však dlhší čas, kým som začal spoznávať aj nižšie pohoria. Pri štúdiu mapy som v okolí objavil ďalšie zaujímavé miesta - ako kostolík sv. Michala nad Dražovcami, vrch Žibrica, bralá na Studenom hrade či Veľkom Lysci. Všetky spomenuté miesta som prepojil do logickej trasy, na ktorú som sa vydal na jar, keď bude príroda hrať sviežimi farbami a životom. Moja prvá návšteva pohoria Tribeč sa práve začína.

Trasa

Dražovce – Barohať – kostolík sv. Michala – Barohať – Pod Plieškou – Meškov vrch – Tri duby – Lyžiarska lúka – sedlo pod Zoborom – Pyramída – sedlo pod Zoborom – Zobor – Trojchotár – sedlo pod Žibricou – Gáborka, prameň – sedlo pod Žibricou – Žibrica – Pod Dlhou skalou – Žirany – Remitáž, táborisko – Studený hrad – sedlo pod Gýmešom – hrad Jelenec (Gýmeš) – sedlo pod Gýmešom – Kostoľany pod Tribečom – Veľký Lysec – Velčice

Nitrianske zmätky a sklamanie pri kostolíku

Je nedeľa, som po nočnej službe a do Nitry na stanicu sa preto dostávam až okolo obeda. V rámci mesta cestujem MHD-čkou na veľkú križovatku, kde tesne nestíham autobus do Dražoviec. Hodinu tak čakám na ďalší. Po jej uplynutí však môj spoj stále nechodí a začínam tušiť, že čosi sa pobabralo. Zapínam mapu v mobile a zisťujem, že na križovatke sú ďalšie tri zastávky rovnakého mena a teda čakám na zlom mieste. Po nájdení správneho stanovišťa čakám ďalšiu hodinu na vytúžený spoj. Som proste typický dedinčan stratený vo "veľkomeste". Boli to skutočne plnohodnotne strávené 2 hodiny života... Do Dražoviec tak prichádzam značne rozladený.

Verím však, že smolu na túre som si vyčerpal, a po chvíli sa vnáram do lesíka. Je tu pomerne rušno a na rázcestí zo zvláštnym názvom Barohať sa príliš nezdržujem. Po pár okamihoch sa ocitám na lúke pri románskom kostolíku sv. Michala a zažívam menší kultúrny šok. Prechádza sa a posedáva tu okolo štyridsať ľudí a atmosféra miesta je dosť poznačená ruchom. Ale čo som vlastne v nedeľnom odpoludní čakal? Strohá, ale charizmatická národná kultúrna pamiatka má však výnimočnú polohu na okraji skalného brala a zároveň na samom okraji pohoria. Rozhľad do okolia ma príliš neoslovuje, pretože okrem rovinatých farebných polí tu do oči bije hlavne blízky priemyselný areál automobilky. Navyše tu prefukuje nepríjemný vietor, a tak po pár fotkách odchádzam preč. Musím sa sem vrátiť inokedy v priaznivejších fotopodmienkach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vetrom bičovaný Zobor

Za Barohaťou sa držím zelenej značky a rozhraním lesíka a vinohradu s chatkami sa dostávam na rázcestie Pod Plieškou. Odtiaľ stúpam výraznejšie hrebienkom na Pliešku. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady napr. na nedávno navštívený kostolík. Na predvrchole začína lúčnatý úsek, kde v nízkej trávičke svieti množstvo malých žltých kvietkov. Postupne som sa prepracoval až na samotný Meškov vrch, provizórne označený hŕbou bieleho kamenia. Fučí tu statočne a už teraz sa obávam, čo bude hore. Krásne totiž pred sebou vidím zalesnený Zobor s vysielačom, pod ním časť Nitry a Podunajskej roviny všade okolo. Pre mňa, Stredoslováka zvyknutého na hory, je to netypický pohľad. Stále stretám skupinky ľudí, čo je dôkazom, že oblasť je obľúbenou rekreačnou zónou. Čas však beží a tiež by som mal, ak chcem pri vysielači stihnúť svetlo.

Na chvíľku sa pristavujem na poslednej lúčke a následne vkĺznem do príjemného dubového lesa s hustým podrastom. Pokrútené kmene a sviežo zelené čerstvé lístky pôsobia na prvý pohľad nádherne. Cez rázcestie Tri duby sa dostávam na ďalšie, s názvom Lyžiarska lúka. Tu zelenú opúšťam a modrou mierim do sedla pod Zoborom. Na výhľad som zvedavý a o pár okamihov sa vynáram na lúke pod mohutným vysielačom v tvare pyramídy. Celkom pekný architektonický počin, len škoda, že pôsobí trochu zanedbaným dojmom. Je tu miléniová uhorská mohyla, altánok, chatka, pár lavičiek a asi päť ľudí. Kráčam až k zábradliu na okraji brala a som ohromený. Celá Nitra je 400 m podo mnou a pohľad pôsobí ako z lietadla. Mesto sa mi zdá pomerne rozľahlé aj preto, lebo ho takto vidím po prvýkrát. Obkolesené je rovinou s hnedými, zelenými i žltými poľami, ťahajúcimi sa doďaleka. Scenéria je v mäkkom večernom svetle fantastická, no atmosféru totálne ničia silné nárazy vetra, kvôli ktorým sa tu vôbec nedá vydržať dlho. Aj sem sa budem musieť vrátiť v budúcnosti, pretože nádhera stojí za to.

Vraciam sa do sedla, odkiaľ červenou značkou Ponitrianskej magistrály zdolávam posledné metre na samotný vrchol Zobora (588 m). Z odlesneného temena je zaujímavý spätný pohľad na vysielač, ktorý pôsobí akoby plával nad korunami stromov. Symbolicky sa chytám rázcestníka, vedľa ktorého je kamenná tabuľka označujúca kultúrnu pamiatku Hradisko Zobor. Brutálne tu prefukuje, a keďže slnko je dosť nízko, je čas na večeru. Altánok však okupuje párik turistov, a preto sa utiahnem do lesa, kde s námahou v strmom teréne varím čosi pod zub. Následne sa vraciam späť, vyfotím si slniečko clonené stromami a skúmam prístrešok. Ten je však dosť chabý - malý a držiaci len silou vôle. Lenže je jediným akým-takým závetrím a preto nemám na výber a pokúšam sa doň naskladať. Tuším, že noc bude drsná a neviem sa dočkať rána.

Nečakané výhľady a útek z vrcholu

Vietor v noci fučal a hučal na plné pecky a ráno sa preto vyhrabávam nevyspatý a dolámaný. Je síce slnečno, ale pocitovo chladno. Snažím sa vychutnať výhľad, ale je to tvrdý boj, keďže ma kníše ako handrovú bábiku. Vidím časť Nitry a nedozernú rovinu vôkol nej s poľami v príťažlivých jarných farbách. Najviac oči priťahuje žltá repka olejná. Všímam si mosty na ceste R1 či chladiace veže atómky v Mochovciach. Keď však poriadne zaostrím, na južnom horizonte identifikujem maďarské Novohradské vrchy (Börzsöny), Piliš (Pilis) a Gereče (Gerecse) vzdialené asi 80 km. Takže rovina nie je až taká nekonečná ako sa na prvý pohľad zdá. Rýchlo sa najem a pobalím, aby som z veterného kráľovstva mohol vypadnúť.

Spočiatku schádzam ostrým hrebienkom s čistinkami plnými malých kvietkov, kde vetrisko stále doráža. Nečakane skoro stretám prvého turistu a križujem jednu z mnohých tunajších cyklotrás. Pokrútené duby sú čoraz vyššie a podrast hustejší. Cupkám úzkym chodníčkom sviežim lesom a vychutnávam si vtáčí koncert. Dosahujem rázcestie Trojchotár, z ktorého odbočuje žltá značka, no zostávam verný červenej. Okrajom staršieho rúbaniska traverzujem dva málo výrazné vŕšky a následne lesom prudšie klesám do sedla pod Žibricou. Kúsok poniže je v mape naznačený prameň Gáborka a keďže voda mi dochádza, idem ho omrknúť. Modrou značkou po ceste a chodníčku prichádzam ku strieške so stojatou vodou. Vedľa si všímam nenápadnú rúrku s tečúcim pramienkom, z ktorého plním všetky fľaše a vraciam sa späť do sedla.

Rôznorodé krásy Žibrice

Obďaleč si všímam chatku, ale väčšiu pozornosť jej nevenujem a uberám sa chodníkom po červenej. Po chvíli sa prostredie otvára a stojím na okraji lúk s množstvom solitérnych stromov a krov. Nad nimi sa ako pyramída dvíha masív Žibrice. Všetko dopĺňa azúrové nebo so zaujímavými rozmazanými mráčikmi. V tráve sú zhluky žltých a bielych kvietkov a celá okolitá scenéria je nesmierne malebná a fotogenická. Chvíľočku sa tu len tak potulujem a nasávam atmosféru miesta, ktoré je z môjho pohľadu zatiaľ najkrajším na trase. Pri vstupe do lesa stretám párik dôchodcov a začínam vcelku strmo stúpať. Z malých čistiniek sa mi otvárajú spätné výhľady na časť Zoborských vrchov s vysielačom. Po čase dosahujem rázcestie, odkiaľ vedie významová odbočka na vrchol. V okolí je krásny les s množstvom pokrútených dubov, ktorý je súčasťou PR Žibrica.

Po pár okamihoch stojím pri vrcholovej tabuľke: Žibrica 617 m. Vedľa na kameni sedí mladý párik turistov, ktorých pozdravím. Okolo je len les, ale moje srdce túži po výhľade. Šiesty zmysel mi nahovára, že by ma k nemu mal doviesť vyšliapaný chodníček a nechávam sa zlákať. Neskôr začína klesať a trochu váham, ale odmena sa dostavuje rýchlo. Odrazu vyliezam z lesa na lúke s plotom z ostnatého drôtu. Za ním sa totiž terén prepadá do vápencového lomu zahryznutého do východnej časti Žibrice. Otvára sa tu parádny výhľad a preto vyhlasujem obednú pauzu. Okrem obrej jamy podo mnou vidím obec Žirany, kam povedú moje kroky. Nad ňou lesnaté hrebene hôr Tribeča s bralami Studeného hradu i siluetou Gýmeša - mojim dnešným cieľom. Z ďalších pohorí rozoznávam Považský Inovec, Vtáčnik, Pohronský Inovec a Štiavnické vrchy. Na juhu sa rozkladá Podunajská rovina s farebnou mozaikou polí a dedín. Keď mám dostatočne uspokojené brucho aj oči, vraciam sa späť na rázcestie pod vrcholom.

Myslel som, že ma tu už nič neprekvapí, lenže znenazdajky zo stromu visí hojdačka a mne sa na tvári objavuje široký úsmev. Tomuto sa nedá odolať. Navyše sa odtiaľto otvára skvelý výhľad na celú časť Zoborských vrchov s rovnomenným kopcom s pyramídkou, ktorými som prechádzal. Zábava netrvá večne a onedlho zas šliapem dubovo-bukovým lesom. Podrast tvorí svieža trávička a na jej farbu sa neviem vynadívať. Strmo klesám až na rázcestie pod Dlhou skalou, kde sa napájam na lesnú cestu. Postupne ma privádza k nákladnej lanovke a odbočke do lomu. Ja však zahnem na asfaltku a dosahujem obec Žirany.

Dubinami na kremencové bralá

Ulicou, na ktorej stretám skupinku školákov, mierim na námestíčko medzi kostolom a cintorínom. Chvíľu premýšľam, či nezájdem niekam na pivko, ale nakoniec len pokračujem uličkami až k nadjazdu nad nevyužívanou železničnou traťou. Následne rozhraním polí smerujem k plytkému zalesnenému hrebienku. Skôr ako sa vnorím do porastu, môžem si z relatívnej blízkosti prezrieť vápencový lom zahryznutý v masíve Žibrice, nad ktorým som nedávno sedel. Spočiatku kráčam hustou trávou a kríkmi - prostredím, ktoré mi evokuje kliešťový raj. Neskôr na pni oddychujem a počúvam zvuky lesa. Nasleduje nesmierne príťažlivý úsek dubinou s hustým trávovým kobercom, ktorý úplne opantáva moje zmysly. Po prechode zelenej oázy z okraja lesa identifikujem bralá Studeného hradu a Gýmeša nad ním.

Ocitám sa v turistickom stredisku Remitáž, kde pri vstupe do autokempu študujem rázcestník. Areál je pred sezónou ešte opustený a ani orosený mok si tu v pondelok nedám. Ešte viac ľutujem, že som to v Žiranoch prepásol. Obzerám si aspoň rybník, a keďže v ďalšom podniku zažívam opätovné sklamanie, pijem len vodu z vlastných zásob. Rázcestie je dôležité aj preto, že tu po dlhom čase mením farbu značky z červenej na žltú, ktorá ma povedie prakticky až do konca výletu. Míňajú ma dve skupinky turistov, keďže ja si kvôli dostatku času vykračujem ležérnym tempom. Vôkol sa znova rozprestiera rozprávková dubina, ktorou stúpam najprv mierne, neskôr trochu strmšie až na rázcestie pod Studeným hradom. Zelená trávička všade naokolo ma fascinuje a mám dojem prechádzky v lesoparku. Od turistických tabuliek vedie krátka odbočka na vyhliadku, ktorú si nemôžem nechať ujsť.

Porast postupne redne a objavujú sa rôzne pokrútené exempláre duba, pripomínajúce bájnych Entov z Pána prsteňov. Prichádzam na ostré bralá Studeného hradu, ktorý je jednou z množstva kremencových hôrok pohoria Tribeč. Miesto je vskutku úžasné a vďaka samote a prichádzajúcemu podvečeru má príjemnú atmosféru. Posedávam, jem horalku a vychutnávam si výhľady. Oproti sa dvíha zalesnený vrch Dúň (514 m), na ktorom vidím zvyšky hradu Jelenec (Gýmeš). Celý severný horizont zaberá hrebeň smerujúci až na dominantnú Žibricu s jazvou lomu. Kremencové skalky sú dosť ostré a pri ich preliezaní si dávam pozor na porezanie. Zaujme ma na nich výrazný trs žltých kvetov, ktorý parádne pasuje do kompozície fotky. Následne sa cez rázcestie a zelený tunel dostávam do sedla pod Gýmešom.

Večerná mágia hradu

Tu žltú značku na čas opúšťam a zelenou stúpam na zrúcaninu. Z lesa na chvíľu vychádzam na malej lúke s kvietkami a výhľadmi, až sa kľukatou cestou dostávam k hradu. Brána tu chýba, a tak pomedzi múry vstupujem na prvé nádvorie. Z nákresu na infopaneli zisťujem, že aj tento hrad je pomerne rozsiahly. Nedávno ma takto prekvapil Čabraď. V prvom momente neviem, kde začať, lebo možností je viac. Najprv tunelom skúmam malé uzavreté nádvorie a následne stúpam k centrálnej veži, ktorá je ústredným a najvyššie sa dvíhajúcim objektom hradu. V jednej z miestností som si vytipoval miesto na nocľah a úzkym schodiskom v stene sa štverám až na vyhliadku. Z toho, čo vidím vôkol seba, som očarený. Podo mnou sú ďalšie časti hradu s múrmi v rôznych štádiách zachovalosti.

Pofukujúci vietor nie je taký extrémny ako ráno na Zobore a kruhové rozhľady si môžem bez väčších problémov vychutnať. Z blízkych lokalít identifikujem Studený hrad či Kostoľany pod Tribečom a bralá Veľkého Lysca, kam ma kroky povedú zajtra. Severnú polovicu horizontu zaberajú rozsiahle neporušené dubiny, ktorých krásou som sa opájal počas celého dňa. Dominujú v nich masívy Žibrice a Veľkého Tribeča (830 m) - najvyššieho vrchu pohoria, na ktorom vidieť, že jarná zeleň tam ešte úplne nedorazila. Horizonty uzatvárajú Považský a Pohronský Inovec i Vtáčnik. Južný obzor je zas rovinatý s početnými poľami a sídlami. Hradní páni mali skutočne dokonalý prehľad o okolitom kraji.

Neskôr pokračujem v obhliadke zadnej časti hradu, kde sa vo veži dajú rozoznať rysy kaplnky. Ticho, ktoré ma obklopuje, je priam elektrizujúce, a tak ma dosť vyplaší český turista, ktorý sa tu znenazdajky objavil. Prehodíme pár slov, pričom mi závidí nocľah na hrade a poberáme sa každý svojím smerom. Po tom, ako dôkladne preskúmam aj posledné zákutie zrúcaniny, nachádzam miesto vhodné na pozorovanie západu slniečka. Svojím mäkkým svetlom pohládza malebnú krajinu a maľuje horizont do oranžových farieb. Vychutnávam si magickú atmosféru doplnenú hvízdaním sokolov, ktoré zrejme majú hniezda v tunajších múroch. Neskôr sa utiahnem do veže a varím čosi teplé do žalúdka. Potom len vleziem do spacáku a na jednu noc sa zo mňa stáva strážca hradu.

Zrodenie dňa za múrmi hradu

Po nocľahu v útrobách hradu ráno netrpezlivo čakám na vytipovanom mieste, ktorým je tentokrát vrchol veže. Slniečko ma nesklamalo, pozvoľna sa škriabe spoza hrebeňa a presvetľuje nielen dubové lesy, ale aj samotné múry. Farebne dominuje ružová. Už večer ma zaujala rozsiahlosť a zachovalosť zbytkov hradu a pozitívny dojem je rannou atmosférou len podporený. Čerešničkou celého zážitku je mnoho lietajúcich dravcov. Ešte raz si prechádzam najzaujímavejšie časti a obzerám si výhľady. Opäť zahliadnem maďarské pohoria i atómku v Mochovciach. Najkrajšie však pôsobí lesnatý Veľký Tribeč, pod ktorým sú vklinené malebné lúky. Efekt mäkkého ranného svetla pomaly vyprchá a po raňajkách sa lúčim s jednou z najkrajších zrúcanín akú som navštívil. Akurát včas, lebo prichádzajú prví dnešní návštevníci.

Historické a prírodné zaujímavosti Kostolian

Krátko sa pristavujem na lúke pod hradom, kde sa opätovne snažím vyfotiť si pár kvietkov a všímam si modrú oblohu ťahajúcu sa doďaleka. Črtá sa slnečný a horúci deň, a preto sa ponáhľam do dediny, kde si nutne potrebujem doplniť vodu. Na rázcestí v sedle si vyberám žltú značku a spočiatku strmšie klesám v tieni hustého lesa. Plaším stádo sŕn, až dosahujem altánok z rázcestím značiek na okraji Kostolian pod Tribečom. Využívam jeho tieň, keďže začínam naplno pociťovať horúčavu a zdravím párik cyklistov vyrážajúcich na svoj výlet. Viem, že v obci je voľne prístupný prameň, a tak sa uličkami uberám k nemu. Najprv ma zaujmú dva pekne upravené staršie domy, až konečne dorážam k miestu záchrany. Ide o akúsi zastrešenú betónovú nádrž, z ktorej voda vyteká rúrkou do prepadu na chodníku. Robím očistu tela a plním fľašky, keďže som vysušený ako po prechode púšťou. Až po štvrťhodinke som pripravený opäť vyraziť.

Po schodoch stúpam popri ZŠ k ďalšiemu zaujímavému svätostánku na kraji dediny. Je ním predrománsky kostolík sv. Juraja, ktorý by mal byť najstarším na Slovensku. Vcelku mohutná bielučká stavba má príjemné starodávne čaro, aj keď nemá takú výnimočnú polohu ako jeho kamarát nad Dražovcami. Obieham párik turistov a popri soche sv. Urbana a chatkách s vinohradmi a záhradkami onedlho vchádzam do lesa. Svieža dubina je opäť prekrásna a plná vtáčieho spevu. V sedle pod Lyscom len skontrolujem čas a pokračujem na vyhliadku. Chodníček ma po chvíľke privádza k ďalším kremencovým skalkám trčiacim z porastu a ocitám sa na Veľkom Lysci.

Posledné výhľady a opekačka na slnku

Polkruhový výhľad zahŕňa Žibricu i vrch Dúň s hradom a Kostoľanmi pod ním. Podo mnou aj oproti sa zelenkavé lesy ťahajú až k dominantnému masívu Veľkého Tribeča. Severovýchodne rozoznávam svoje domáce pohorie Vtáčnik. Naozaj parádny výhľad je doplnený o množstvo pokrútených rozprávkových stromov v okolí. Skackám po skalách a hľadám vhodné fotokompozície. Následne si však sadám do tieňa, pretože na blankytnom nebi niet jediného mraku a slnko nemilosrdne praží. Napriek tomu je tu úžasne a len veľmi neochotne sa dvíham na odchod.

Naposledy sa pokochám dubovými Entmi a v sedle hádžem smerovku doprava. Postupne zliezam až na asfaltovú lesnú cestu, kde sa uhýbam nákladnému autu. Šliapanie tvrdého povrchu v závere túry nie je zrovna príjemné, ale keď predĺžim krok, zvládam to pomerne rýchlo. Dorážam do cieľovej obce Velčice, kde vbieham do potravín kúpiť si čosi pod zub. Potom len trpím na autobusovej zastávke, ktorá vďaka priehľadnej streche neposkytuje žiadny tieň. V prostriedku hromadnej dopravy pozvoľna začínam bilancovať ďalšiu mimoriadne vydarenú túru.

Záver

Pri tom, s akými problémami sa putovanie začalo, by som nepovedal, že nakoniec bude celý zážitok dokonalý. Trasa, ktorú som mal vyhliadnutú roky, ma absolútne nesklamala, keďže som v pravidelných intervaloch navštevoval zaujímavé a rôznorodé miesta. Najžiarivejším diamantom boli zrúcaniny hradu Jelenec (Gýmeš), kde som si dosýta užil elektrizujúcu atmosféru večera i rána. Mnoho ďalekých výhľadov zo Zobora, Žibrice či skaliek Studeného hradu a Veľkého Lysca ma taktiež poriadne nadchlo. Rozsiahle svieže jarné dubiny boli neprehliadnuteľným doplnkom celej trasy. A dva starodávne kostolíky pôsobili ako sladké čerešničky v malebnej okolitej krajine. Jedinou škvrnou bol extrémny víchor v úvode putovania, ktorý však postupne vyvážilo azúrové nebo s páliacim slnkom. Moja prvá návšteva pohoria Tribeč bola nadmieru vydarená a tak sa teším na ďalšie, ktoré určite prídu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek