Trasa

Margecany – Jaklovce – Plejsy, priehyba – Plejsy, chaty – Krompachy – Vojkovce – sedlo Predky – Sľubica – sedlo Predky – Richnava – Kluknava – Koľvek, odbočka – Koľvek – U smelého srnca, poľovnícka chata – Roháčka – sedlo pod Roháčkou – Margecany

Úvod Hnileckými vrchmi

Po vystúpení v Margecanoch a prejdení ich centrom zostávam šokovaný z vyschnutej vodnej nádrže Ružín, z ktorej ostal len potôčik. Na úvodnom kilometri pokračujem do Jakloviec. V peknej dedinke odbáčam na stráne s výhľadom na bezmenný kopec, časť obce a vzdialenejšiu mohutnú Šľuchtu.

Tu si kúsok sadám, oddychujem a vychutnávam si prvé výhľady dňa. Po oddychu nastupuje ostrejšie stúpanie popod vrch Rúbaň, ktorý dáva zabrať. Stretávam tu jedného cykloturistu. Stúpanie sa postupne mierni a dostávam sa na lúky smerom k vŕšku Dúbrava. Z lúk sa naskytnú pekné, aj keď horúcim dňom ovplyvnené pohľady na okolie. Vidieť značnú časť Hnileckých vrchov a iné časti Volovských vrchov na juhu. Predo mnou sa týči bezmenný vrch blízko lyžiarskeho strediska Plejsy, kam smerujem. Na severe sa v silnom opare črtajú obrysy Sľubice, ktorá, ak všetko pôjde podľa plánu, bude mojim dnešným finišom.

Ako prechádzam, nebadane začujem ovčie zvonce. Stádo je napodiv dosť blízko a čudujem sa, že som ho nezazrel alebo nezačul skôr. V poslednom stúpaní pod bezmenným vrchom vidím veselú opekajúcu partiu. Na vrchole pri turistickom smerovníku si dávam oddych na lavičke. Okolo prechádza turista vybavený ultraľahko až bežecky. Neviem prečo, ale napadá mi, že asi prechádza po červenej z Matejoviec nad Hornádom do Margecian.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Počas vyjedania zásob ťukám do mobilu a všímam si, že nabehol zaujímavý článok od Milana Šimečku o jeho putovaní Slovenskom. Ihneď sa na pár minút začítam.

Po obede klesám k Plejsom, aj keď správny smer nachádzam až na druhý pokus. O pár minút sa objavujem na lúkach, ktoré sa v zime menia na lyžiarske svahy. Ihneď mi do oka padajú pekné výhľady na blízke i širšie okolie. Vrchná časť areálu je veľmi pekná, a preto tu spravím viacej záberov. Všímam si zanedbane vyzerajúci hotel Hutník, pričom je to celkom pekná stavba. Opačne, veľmi príjemne vyzerajúca chata Energetik zas sympaticky a nenútene láka k návšteve a občerstveniu. Po váhaní odolávam, naposledy sa obzerám po peknom areáli, ktorý mi spomínal otec v detských časoch. Napriek tomu som tu prvýkrát, ale určite nie posledný.

Zostupujem lesnou cestou popri chatách a hoteli Relax. Výrazné klesanie mi spestrujú mohutné vykopané jamy popri ceste, o ktorých rozmýšľam, načo budú slúžiť. Cestou som však na to neprišiel.

O desať minút sa objavujem na lúkach na Krompachmi, prezúvam sa do šľapiek a asfaltkou postupujem do centra mesta. Obzerám sa po staršej krčmičke, aké mám rád, a o pár minút si objednávam jedného Šariša. Sadám si vedľa troch šesťdesiatnikov a začínam krátky poobedný relax. Pokračujem v čítaní vyššie spomenutého článku. Napriek tomu, že autor pri svojom putovaní nepočul, že by miestni hovorili o konkrétnych menách politikov. Ja tu počujem celkom konkrétne nadávky na pár vládnych predstaviteľov. Celkovo je partia dosť vtipná, drsne sa doberajú a nadávajú si, na čom sa pri vedľajšom stole dobre bavím.

Braniskom z Krompách na Sľubicu a východniarska pohostinnosť

Po hodinke oddychu opúšťam lokál a asfaltovou cestou pokračujem cez centrum Krompách k dedinke Kolinovce. Asfaltový úsek ubieha rýchlo. Pred dedinou ma míňa jazda historických vozidiel a motocyklov. Všímam si viacero zaujímavých kúskov. V dedinke je niekoľko celkom sympatických stavieb, ale viac sledujem, kde bude odbočka do lesa. Nachádzam ju v útlej uličke, ktorá po pár metroch končí a popri bystrinke stúpam vyššie, úzkou dolinkou Kolinovského potoka. Uzučká dolinka sa mi veľmi páči, obsahuje malý skalnatejší úsek, čo mi pripomína „mikro Slovenský raj“.

Po polhodinke stúpania vchádzam na nepokosené lúky pri ďalšej dedinke predhoria Braniska – Kaľave. Nachádza sa vyššie, a tak sú z jej ulíc pekné výhľady na okolie. Všímam si zanedbaný starší dom, ktorý však pôsobí dosť sympaticky. Počas jeho fotenia sa mi prihovára domáci a dávame sa do pár minútového rozhovoru. Klasicky spomína, či sa sám nebojím a tiež medvede. Tradične mu odpovedám, že samozrejme sa niekedy bojím, ale je to len pár úsekov a minút a príliš ma strach neobmedzuje. Pýtam sa pána na možnosť občerstvenia v koncovej dedinke Vojkovce, načo mi odpovedá, že tam nie je žiadna krčma.

Rozprávame sa aj o trase, počas čoho si všímam naproti cez dolinu potoka Jaseňovec lúku, ktorou, ako správne predpokladám, budem zajtra prechádzať do Richnavy. V závere dedinky sa zasmejem na koni, pasúcom sa na futbalovom ihrisku.

Na stráňach smerom k Vojkovciam si sadám do trávy a dávam si pauzu. Krásny výhľad na Sľubicu a okolie ma utvrdzuje v názore, že je to nádherný kraj. Po 20-minútovej pauze sa púšťam cestou do Vojkoviec. V dedine je viacero pekných zákutí a v centre si všímam budovu s terasou, pôsobiacu veľmi „krčmovito“. Vidím tam sedieť pár ľudí, tak sa teda idem presvedčiť o čo ide. Debatujúcich mužov sa pýtam, či si môžem prisadnúť a či ide o nejakú súkromnú akciu? „Kľudne si sadni, odkiaľ ideš?“ pohotovo sa ma pýta muž v turistickom odeve. Všímam si, že viacerí majú rovnaké tričká s nápisom: „Vojkovská 50-ka“. Dozvedám sa, že ide o záverečné posedenie po dlhom turistickom pochode zo Sabinova do Vojkoviec. Spolusediacich oboznamujem s mojou trasou a dávame sa do skvelej debaty. Postupne si objednávam pivo a kofolu. Teším sa, že som narazil na toto miesto a skvelú partiu. Cítim sa veľmi fajn a vydržal by som tu aj do rána. Viackrát odmietam ponuku na guláš, pretože ma ešte čaká strmý výstup na Sľubicu a pred vyše hodinou som jedol. Nakoniec však neodolám a odfukujúc po pohostení sa lúčim s partiou skvelých ľudí.

Počas pomalého výstupu do sedla Predky ešte stretávam viacerých účastníkov turistického pochodu. Zastavujem sa pri výbornom železitom prameni a nadávajúc na to, že som sa prejedol, trochu oddychujem. S nafúknutým bruchom sa mi ide katastrofálne. Terén je stále strmší, a to ešte viem, čo ma čaká v záverečnom stúpaní na Sľubicu.

V sedle Predky si poriadne oddýchnem sa po polhodinke sa vydávam na záverečné, extra strmé stúpanie, na ktoré si pamätám spred trištvrte roka. Počas námahy párkrát vykúka slnko. Prajem si, aby som taký moment zažil aj na vrchole a pridávam do kroku. Najstrmší úsek ma však pekne pribrzdí. Je to jedno z najstrmších stúpaní v nižších pohoriach. Dáva zabrať, ale zostup, ktorý som absolvoval minule a bude na programe aj zajtra, bude ešte horší.

Noc na Sľubici a ranným lesom a pasienkami k Richnave

Za ďalšiu polhodinku som hore, kde trávi čas partia mladých, pričom jeden z nich je tu na motorke. Ohŕňam gambou, ale nenechávam sa znechutiť. Práve naopak, pretože po pár minútach sa plní môj malý veľký sen o „žmurknutí“ slniečka. Pekné farby zapadajúceho slnka za štíty Tatier, ktoré sa na chvíľu ukážu, stálo za celú dnešnú námahu. Čarovné okamihy večera si všíma aj partia stavajúca stan. Prichádzajú ku mne a vzájomne sa zdravíme. Po pár minútach „opona“ v podobe tmavého oblaku padá a nádherná scéna v okamihu končí.

Naplnený radosťou sa poberám k batohu a odmietajúc pohostenie od mladých sa pomaly ukladám spať. Zo spacáka si po zotmení všímam tisíce svetielok miest a obcí ležiacich na takmer všetky strany podo mnou. V noci sa obloha striedavo vyjasňuje a zamračuje. Pokojnú noc s tichým vetrom znepríjemňujú len do polnoci vykrikujúci zo stanu a párkrát ma tiež prebudí strieľanie z pravdepodobne plynovej pištole, ktorú majú vraj na medvede. Hrozné, čo spravili s odvahou ľudí sociálne siete a niektoré média priživujúce sa na téme „premnoženia medveďov“.

Ráno sa svižne balím, pretože na vrchole vládne hmla a nevyzerá to na zlepšenie. Po opatrnom zostupe si všímam, že nebo sa trošku rozjasnieva a podobne ako večer sa na pár minút ukazuje slnko. Nadávam, že som mohol ešte nejaký čas hore zotrvať, ale už je ako je. Pár slnečných minút si preto vychutnávam na príjemnej lúčke v sedle Predky. Odtiaľ pokračujem ranným lesom k pasienkom nad Richnavou.

Po hodinke pohodového klesania sa vynáram na suchých lúkach. Pekné sedielko ma rýchlo zaujme. V blízkosti vidím vŕšok Svibík a v diaľke mohutnú Čiernu horu a Roháčku. Prechádzam fotogenickými lúkami a občas spravím záber. Čoskoro sa ocitám v druhom sedielku a zisťujem, že som na lúčke, ktorú som včera sledoval z dediny Kaľava. Teraz vrchársku obec vidím zdiaľky. Po prejdení druhého pahorka s nezvyčajným menom Gavart začínam klesať lúkami vypasenými od oviec. Dochádza mi, že sa ocitám v kraji okolo Kluknavy, známom ovčiarskou tradíciou a výbornou bryndzou.

Záverečná časť Čiernou horou

Po polhodinke som v Richnave, ktorou pomaly prechádzam v šľapkách a blížim sa k susednej Kluknave. Všímam si rómsku kolóniu na svahu kopca nad mestom a špekulujem, či majú v tomto suchu vodu. V Kluknave zachádzam pár desiatok metrov k peknému rovnomennému kaštieľu a všímam si sympatické centrum s parčíkom a ihriskom. Deti tu majú priestor na vyžitie, pomyslím si. Pozitívne prekvapený v akom peknom stave je centrum obce, opúšťam dedinu na poslednú etapu trasy cez Čiernu horu.

Na lúkach pred začiatkom stúpania sa opäť prezúvam a dlhšie oddychujem. Na záver oddychu ma míňa dvojica turistov smerujúcich hore. Náročné stúpanie dáva zabrať. Viackrát oddychujem, kým sa dostanem na miernejší, hrebeňový úsek v smere Koľvek. Ten prechádzam rýchlo až zaregistrujem odbočku k vrcholu. 200-metrový úsek sa na záver zostruje. Končí skalným mestom a vyhliadkovým bralom. Tu stretávam spomínanú dvojicu. Dávame sa krátko do reči. Po chvíli odchádzajú a idem si pozrieť vyhliadku. Ponúka pre mňa veľmi netradičné a zaujímavé pohľady na okolie. Prvú spoznávam mne známu Sľubicu, na ktorej som pred pár hodinami stál. Vidieť aj ďalšiu časť Braniska a podstatnú časť Hnileckých vrchov, z ktorých ma vizuálne lákajú najmä strmé zrázy planiny Galmus nad Slovinkami. Tieto lokality sú pre mňa poriadne príťažlivé a dávam si ich medzi priority do budúcna. Po desiatich minútach miesto opúšťam a pokračujem zostrujúcim sa bralnatým hrebienkom ďalej. Divá príroda okolo je veľmi zaujímavá, ale musím sa pozerať aj pod nohy, lebo by sa tu dalo aj pár metrov skydnúť. Postupne skaliek pod nohami ubúda a terén začína byť jednoduchší.

Veľmi sa teším na ďalšie miesto, ktoré ma láka dlho a tým je chata s úžasným názvom – U smelého srnca. Po 10 minútach vidím krásnu horskú lúčku s už z diaľky sympaticky pôsobiacim objektom. Áno, je to ona, radujem sa. Ako sa blížim, všímam si otvorené dvere, aj keď vraj chata býva zavretá a na prespanie môže poslúžiť len jej úzka krytá terasa. Pomaly prichádzam bližšie a po nakuknutí si všímam, že dnu spí nejaký chlap. Nevchádzam, len si cez okienka pozerám útulné priestory. Nechcem dotyčného vyrušovať a presúvam sa k stolíku vedľa. Krásne miestečko v horách si odfotím a vizuálne hľadám prameň, ktorý by tu niekde mal byť. Čoskoro nachádzam pekne upravenú studničku. Vodička len slabučko čurká, ale aj to poslúži. Výborne chutiacu chladivú vodu pijem o dušu a naberám si aj do zásob do vlaku.

Čarovné miesto v horách Čiernej hory opúšťam a spolu s pár metrov predo mnou šliapajúcim párom stúpame k dominantám pohoria – vrcholom Čierna hora a Roháčka. Výdatný stupák dá zabrať. Keď však les začína rednúť a strieda ho lúčka, podľa mapy viem, že som blízko. O minútu sa objaví bralo s krížom. Bledé bralá, vysušené horúcim slnkom, ponúkajú veľmi pekné pohľady naokolo. Opar teplého dňa pozorovacie podmienky značne obmedzuje, ale každopádne je to skvelé výhľadové miesto.

Z ponuky ako nedomáci spoznávam najmä hrebeň Braniska s kopulkou Smrekovice a dominanty Slanských vrchov, ktoré som pred pár týždňami navštívil. Z nich vidieť ďalšiu Čiernu horu a tiež Šimonku, na ktorej som strávil krásne chvíle.

S ambíciou stihnúť poludňajší vlak v Margecanoch sa popod skalný hrebeň pripomínajúci mi Koľvek vydávam na druhý vrch – Roháčku. Na moje prekvapenie, žiadne výhľady neponúka a je tu len smerovník a podivná stavbička z kolov.

Zostup z vrcholu mi spestruje kamenný ovčí košiar, pri ktorom sa krátko zastavujem a čítam si informačnú tabuľu. „Čo tí ľudia nevymyslia,“ hovorím si. Ďalším spestrením je viacero mohutných dubov. A do tretice ma naľaká horský bežec bežiaci dolu ako o život. Krútiac hlavou nad jeho rýchlosťou sa dostávam pod Holý hŕbok, kde sa na pár sto metro dostávam na lúky, z ktorých je pekne vidieť zalesnený predvrchol Roháčky - Grúň. Za pár desiatok minút som v Margecanoch na stanici a vlak stíham na minútu presne.

Záver

Vytúžená túra neznámymi a lákavými miestami na pre mňa ďalekom východe sa vydarila. Okrem spoznania Plejsov a mohutnej Čiernej hory ma veľmi potešilo posedenie s turistami vo Vojkovciach. Krásne okamihy na vrchole Sľubice taktiež nemali chybu. Jediným negatívom zostáva zdĺhavé vlakové spojenie krajského mesta s východom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek