Trasa

Nová Dubnica – Veľký Kolačín – Pliešky – kríž pod Markovicou – Markovica – Kýšky – Kamenné vráta – Bôčky – Starý háj – Kamenné vráta – Baračka – Trenčianske Teplice

Nová Dubnica

Je príjemné sobotné ráno a vystupujeme na tichom, takmer prázdnom námestí v Novej Dubnici. Výstavba mesta začala na zelenej lúke v roku 1951 podľa návrhov umeleckého ateliéru architekta Jiřího Krohu, pozoruhodnej osobnosti neskorého kubizmu a medzivojnovej avantgardy ako aj jedného z hlavných predstaviteľov socialistického realizmu. Podľa jednotnej koncepcie sa malo vystavať celé mesto, vzorové moderné sídlisko s množstvom zelene. Prešli však iba štyri roky, keď po realizácii približne tretiny výstavby bol architekt Kroha odvolaný a ďalší rozvoj mesta prebiehal uniformnou panelákovou výstavbou.

Turistické značky nás vedú von z mesta do Veľkého Kolačína. Kedysi samostatná obec je dnes mestskou časťou Novej Dubnice, avšak jej vzhľad je typicky vidiecky. Nachádzame tu moderné vilky, staršie pekne upravené domy s políčkami a záhradkami i opustených chátrajúcich svedkov minulosti. Nesmie chýbať krčma, pravdaže nie jedna. Proste tak, ako v nejednej slovenskej obci.

Kráčame úzkym údolím pomedzi radovú zástavbu. Radi by sme mali asfaltový úsek za sebou, a tak v rýchlosti prehliadneme nenápadnú odbočku do hory. Našťastie máme čoskoro ďalšiu možnosť, vrátime sa poľnou cestou mierne stúpajúc do borovicového lesíka. V úbočí nad nami je modrá značka miestneho značenia, na ktorú by sme sa radi dostali. Sprvu sa to zdá jednoduché, je tu zreteľný chodník popri plote, z ktorého nemáme kam odbočiť. Vyššie sa síce trochu zamotáme, no po krátkom predieraní sa húštinou sme na spomínanej miestnej značke. Na naše sklamanie je aj tu asfaltka, uzučká lesná cesta lemovaná mladinou zmiešaného lesa. Aspoň, že sme v chládku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Markovica

Prichádzame k drevenému smerovníku na Plieškach, kde okrem bežných smeroviek nájdeme rozsiahlu povesť o plešatom drakovi. Nepochybne už len kvôli nej sa sem oplatí prísť. Po prečítaní a malom občerstvení sa vydáme ďalej k rázcestiu Pivnica. Aj tu je pekný drevený smerovník, miestni turisti si naozaj dali záležať. A ako už názov napovedá, je tu hlboko v lese naozajstná pivnica. Je zamknutá, a tak netušíme, čo by sa v nej mohlo ukrývať. Na jej bráne je namaľovaná turistická značka, my sa však zatiaľ pridŕžame miestneho značenia, keďže by sme radi spoznali tunajšie vyhliadky.

K prvej z nich odbočíme z nenápadného sedielka doľava popri skalkách na drobnú plošinku s lavičkami. Z vápencových skál je pekný pohľad na Novú Dubnicu, úbočie Slimákovej s dvomi obrovskými pásmi vyrúbaného lesa i vzdialené vrchy Bielych Karpát. Keď sa rozhliadneme, pôjdeme k druhej vyhliadke, zo sedielka opačným smerom a pohodlnou obchádzkou pomedzi nádherné mohutné buky vystúpime na samotný vrchol Markovice. Odtiaľto je výhľad poslabší, k ozajstnej vyhliadke a hojdačke na dlhočiznom lane nám treba prejsť ešte zopár minút. Naozajstný zostup začína až tu, schádzame dosť strmo nadol po hrebienku porastenom krásnymi borovicami. Na konci zostupu nás dorazí takmer kolmý svah k ceste, ktorú zazrieme asi desať metrov pod nami. To sme zase na bežnej turistickej značke a po opatrnom zlezení si doprajeme menšie občerstvenie.

Kamenné vráta

Pred sebou máme širokú cestu, zjazdnú aj pre lesné vozidlá, ktorou sa pomaličky blížime ku Kýškam. To je veličizná rovná lúka, okolo pol kilometra dlhá, teraz nakrátko pokosená. Prejdeme ju celú až na jej opačný koniec. Našu pozornosť upútajú mohutné solitéry všelijakých listnáčov aj ihličnanov a predovšetkým obrovitánska breza, nepochybne jedna z najväčších briez aké som kedy videl. Za brezou prejdeme kúsok lesom a vcelku pohodlne dôjdeme k rázcestiu Kamenné vráta. Niekde tu má byť ďalšia vyhliadka, ktorú identifikujeme podľa dvoch obďaleč stojacich bicyklov. A je to veru vyhliadka nevšedná, prvýkrát dnes čisto horská, bez ľudských sídiel. Aj keď pred sebou máme len najbližšie vŕšky, krajina s pestrou mozaikou lúk a hôr pôsobí nezvyčajne malebne.

Keďže sa miesto nazýva Kamenné vráta, očakával by som tu skalný útvar, priechod medzi skalami alebo čosi podobné. Stojíme síce nad skalnou stenou, ale takmer nič z nej nevidíme, a tak pôvod názvu zisťujem až doma. "Kamenné vráta 620 m n. m. sú dve vápencové skaly vzdialené od seba 0,5 km. Skaly tvoria uzáver doliny Kamenica na severovýchod od Trenčianskych Teplíc. Južná skala je vysoká až 40 m a tvorí ju mohutný pilier. Skala je dobre viditeľná v lesnom poraste z dediny Omšenie." (D. Pauer, Slovenské skaly I. diel). Sme teda na prvej skale Kamenných vrát, no ktorá je druhá? Rovnaký názov nájdeme na mapách u dvoch skál a obe sú od nás vzdialené približne pol kilometra.

Sokolovica

Nasledujúca vyhliadka sa volá Sokolovica, ale nájdeme aj názov Kamenné vráta. Vedie k nej nenápadný chodníček v bukovej hore. Ak by sme prehliadli smerovku, ani by sme netušili aké pozoruhodné miesto tu je. Výhľad je podobný ako z predošlej, vďaka predsunutej polohe je však širší a dohliadneme aj na trošku vzdialenejšie vrchy Žihľavník a Baské, ako aj na nižšie vŕšky Trenčianskej vrchoviny. Scenériu znova dopĺňajú biele vápencové skaliská. Opäť si posedíme, rozhliadame sa a čoraz viac zaostávame za pôvodným časovým plánom. Po návrate na značku si ešte všimneme ďalšiu smerovku na Sokolovicu. Usudzujeme, že to bude iba iný chodník na rovnaké miesto a pokračujeme starou bučinou.

Starý háj

Okrem začiatku, keď sme kráčali cez mesto, ideme väčšinou v tieni lesa, a tak príliš nepociťujeme horúčosť dňa. Iba na Kýškach sme prešli rozľahlou lúkou a teraz sme na podobnej, ba ešte o niečo väčšej lúke Bôčky. Je mierne zvlnená, obkolesená pestrofarebnou zmiešanou horou. Mnohé stromy sa od veľkého sucha sfarbujú do hneda. Aj na nás páli slnko a hneď cítime rozdiel medzi chládkom lesa a otvorenou planinou. Stále sledujeme miestne modré značenie, napravo minieme odbočku do doliny Ihrište a miernym stúpaním vyjdeme na okraj vápencových skál.

Mapa ako aj tabuľka vraví, že sme na Starom háji, na inej mape nájdeme opäť názov Kamenné vráta. Nuž, miesto je to naozaj nádherné a výhľady sú tu jedinečné. Priamo pod sebou máme lezecké steny, v doline dlhočiznú obec Omšenie a nad ňou rozťahané hrebene Strážovských vrchov. Ibaže na skalách je nepríjemne horúco, a tak sa na obednú prestávku presunieme do blízkeho lesíka.

Po výdatnom obede zvažujeme, kadiaľ pokračovať. Najlepšie by nám bolo prejsť pod skaly a odtiaľ po neznačenom chodníčku. No bralá všade končia strmými zrázmi a húštinami, cez ktoré sa nevieme dostať. Skúšame to aj druhou stranou cez lesík, avšak aj tu máme v ceste husto zarastené skaliská. Pôjdeme teda naspäť a vrátime sa až k širokej zvážnici, ktorá nás spoľahlivo zavedie na Zálanie, rázcestie s lavičkami a svätým obrázkom. Mal by tu byť aj prameň, no buď v tomto úpeku vyschol, alebo sme ho jednoducho prehliadli.

Trenčianske Teplice

Sme znovu na trase miestneho značenia, ktorú sledujeme takmer celý deň. Keďže sme dosť dlho od Starého hája klesali, teraz sa poberieme opäť nahor. Spočiatku príkrym úvozom, potom širokou traverzujúcou cestou vyjdeme k smerovníku Kamenné vráta, kde sme pred pár hodinami boli. Tu sa pristavíme a rozhodujeme, kadiaľ pokračovať. Do Novej Dubnice k autobusu by sme to zrejme stihli, bolo by to však pravdepodobne bez občerstvenia a museli by sme domov cestovať unavení a smädní, čo v preplnenom nedeľnom rýchliku nebude žiadna výhra. Do Trenčianskych Teplíc je to bližšie a zostane nám čas na zmrzlinu či nejaké tekutiny. Odbočíme teda na červenú E8 a pomaličky sa trajdáme nadol. Minieme smerovník Baračka s maličkou mapkou miestnych cestičiek a vojdeme do kúpeľného parku.

Je tu celkom veľa ľudí prechádzajúcich sa po kúpeľoch i posedávajúcich na lavičkách alebo na terasách pod slnečníkmi. Našťastie je park plný starých stromov, a tak ideme väčšinou v príjemnom chládku. Prejdeme okolo pamätníka obetiam vojny, naša pozornosť je však viac upriamená na vyhľadanie pomoci pre smädných pútnikov. Prejdeme teda k liečebnému domu Eskulap a okolo neho vyšliapneme nahor po schodoch. Výlet končíme pri lahodných nápojoch, čím sa len potvrdzuje, že turistika je najdlhšia cesta do krčmy.

Cestou si ešte všimneme miestny elektrický vláčik a po krátkej jazde autobusom sme na železničnej stanici. Vlak je, ako tradične v nedeľu, riadne prepchatý, to nám ale nijako neskazí príjemné zážitky z výletu.