Trasa

Čierne, stanica – Za Črchľou – Tri kopce – Skalité – Skalité, Serafínov – chata Dworzec Beskidzki (PL) – Vreščovské sedlo – Vreščovka – Vreščovské sedlo – Kykula – Moravské – Vreščovka – Oščadnica, Švancarovci – Za Lieskovou – Tri kopce – Za Črchľou – Svrčinovec

Malá zmena plánu a lazy nad Čiernym

V skoré sobotné ráno sa presúvam vlakom Fatran z Banskej Bystrice do Čadce. Ako je to posledný rok zvykom, čo bolo vo vlakoch dobré, sa zmenilo na horšie a komplikovanejšie. Spojom, ktorým som sa ešte prednedávnom dostal na Kysuce bez prestupu, som prestupoval až dvakrát. Vždy som však nakoniec rád, že vlaky ešte stále jazdia.

V Žiline stretávam z nočných výjazdov vracajúcu sa mládež a krátko sa pousmejem nad týmito časmi. Všímam si členky jedného dievčaťa, tak zošúchané do krvi od pláteniek, že mi prichádza až mierne nevoľno. Za také členky by sa nemuseli hanbiť ani okovami spútaní americkí otroci spred dvoch storočí. Našťastie, alkohol utlmuje bolesť, ale priznávam, že ma to bolí za ňu.

V Čadci prestupujem na autobus, v ktorom sa nestíham zorientovať a míňam zástavku, kde som mal vo Svrčinovci vystúpiť. Náhla zmena plánu a výlet sa o pár minút začína v dedine Čierne, ktorú som si na mape ani nikdy nevšimol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V príjemne chladné ráno sa prezúvam do turistickej obuvi a začínam šliapať stále ostrejším kopcom. Pomedzi domy Čierneho sa dostávam na krátky čas do lesa, z ktorého sa po pár minútach vynáram pri osade v lokalite Za Črchľou. Popri domoch sa pasú ovce a prebúdza ma brechot psov. O chvíľu som opäť len na pár minút v lese, za ktorým ma čaká ďalšia osada Rediška. Tu si všímam pár pekných starších stavieb. Chalúpku skrytú v bohatej zeleni v záhrade ledva vidieť. Páči sa mi tiež staršia hospodárska budova blízko cesty. Z dvora vybieha chlapec plašiaci kozy, pasúce sa na lúkach pred domom.

Za osadami nasleduje opäť lesný úsek, ktorým stúpam na lúčny vrch Stankovo. Do oka mi padne pekný solitér a využívam ho na pár príjemných záberov s okolitou krajinou. Zo známejších končín si všímam najmä vzdialený Polom a „nazerám“ aj do Poľska na severe. Na fajnovom „fleku“ si dávam krátky oddych. Po ňom sa popod Tri kopce presúvam za výdatného klesania do Skalitého. Pri prvých domoch si na chvíľu sadám a dávam si obed.

Skalité a kysuckými lúkami ku hranici

Po občerstvení sa prechádzam dlhými ulicami obce a cez koľaje a most nad Skaliťankou sa dostávam na náprotivnú stranu. Tu začína strmý a náročný výstup cez osadu Poľana až k vrchu Grúň. Počas stúpania začujem blížiacu sa búrku. Zatiaľ však neprší a vyzerá, že búrka zostáva o pár kilometrov ďalej, čo potvrdzujú radarové snímky.

Stopený sa blížim na vrch Grúň. Vrcholové horské pasienky a lúky, zo strán obrastené zmiešanými lesmi, mi pripomínajú poloniny. Úvahy z pozorovania okolia mi pomáhajú prekonať útrapy letného sparného stúpania a čoskoro sedím v mini prístrešku na Poľane. Počas občerstvenia sem prichádza džíp s erbom Skalitého na dverách. Ľudia si krátko obzerajú výhľady a tiež tri tlsté kríže postavené halabala. „Nuž, moderná architektúra je pestrá,“ hovorím si.

Auto aj ja odchádzame každý svojím smerom a popod Kykulu sa blížim k najvzdialenejšej lokalite Skalitého - časti Serafínov. Prechádzam mostom nad diaľnicou a po poľsko-slovenskej hranici postupujem k dedine.

Pri železničnej stanici sa pýtam jedného pána na možnosť občerstvenia. To sa vraj nachádza niečo vyše kilometra smerom do centra. Rozhodnem sa, že idem na to. O 15 minút posedávam v nabitej reštaurácii, kde sa oslavuje 50-ka. Ja si sadám za stôl pred dvere, pretože dnu je poriadne teplo a dusno. Počas hrmotu neďalekej búrky si vychutnávam skvelý Radegast od sympatickej servírky.

Po hranici na Kykulu a čarovná Vreščovka

Po treťom pive je čas vyraziť, a tak v o čosi lepšej nálade a dostatočne zavlažený svižne vyrážam opäť k stanici Skalité - Serafínov. Tu sa púšťam do mierneho stúpania cez obec Zwardoń. Ako sa dostávam na hranicu začína pršať. Nahadzujem Goretex a cestičkou stúpam stále vyššie. V týchto miestach je oveľa živšie a stretávam tu, na rozdiel od slovenskej trasy, viacero poľských turistov. Cestou behajú aj autá. V hustom daždi si obzerám jednu peknú chatku za druhou.

Ako sa blížim k Vreščovskému sedlu, počasie sa náhle umúdri a cez oblaky preniká slnko. Pekné prostredie s pár roztrúsenými usadlosťami na poľskej strane vytvára malebné pohľady. Vidieť, že tu nevládne katastrofálne sucho ako v iných častiach Slovenska a začiatkom leta pokosené lúky sú opäť zelené.

Pre dostatok času sa púšťam dolu asfaltovou cestou k osade Vrečšovka. Tu stretávam len dve bratislavské dovolenkárky, ktoré sem unikli pred horúčavami. Klasicky ma upozorňujú na medvede. Nad osadou si spravím pár pekných záberov s pozadím zahmlenej Rovnej Poľany a Kykule nad ňou. Uznávam, že je to skutočne malebný a pokojný kraj. Som rád, že tu vládne ticho a nevidieť žiadnych turistov, ako na kilometer vzdialenej poľskej strane, kde to celkom žilo.

Po pár desiatkach minút opäť stúpam k sedlu a vydávam sa na záverečný úsek dňa na vrch Kykula a k zrubu Moravské pod ním. Aj na tomto úseku ešte stretnem pár vracajúcich sa turistov. Podvečer sa mi tradične šliape horšie, pretože únava robí svoje. Sklon sa stupňuje a po hodine sa dostávam na vrchol. Spomínam si na toto miesto z tohtoročnej zimy, keď som sa sem vybral priamo z Čadce. Vtedy na vrchole vládla krutá fujavica, pre ktorú som to takmer vzdal. Tentokrát je tu, naopak, veľmi príjemne, a preto si v kľude vychutnávam pohľady na okolie Kysúc a tiež vzdialenejšiu Malú Fatru, z ktorej rozoznávam „hrboľatý“ Veľký Rozsutec a „hladký“ Stoh.

Nočná búrka v zrube Moravské a upršané ráno

Po výhľadových hodoch sa za prichádzajúcej tmy svižne púšťam dole k zrubu. Cestou stále temnejším lesom si spomínam na úseky zo zimy, keď som sa tadiaľto „bakal“ v hlbokých závejoch. Za polhodinku sa dostávam k zrubu, ktorý vyzerá o čosi inak ako v zime, kedy terasu prekrývala mohutná zelená plachta, po ktorej teraz niet ani stopy. Ani za prd si nespomínam, či som vtedy nakukol aj dnu, ale zdá sa mi nepravdepodobné, že by som to vtedy nevyskúšal. Tentokrát však otváram a ostávam pozitívne prekvapený. Vnútri je dokonale čisto, pri peci nachystané drevo, že by stačilo 5 minút a horí ohník. Proste útulniarska dokonalosť. Jediným nedostatkom je pár porozbíjaných okenných tabúľ, čo však v lete vôbec neprekáža. Inak v podstate žasnem nad vnútornými podmienkami. Na posteliach sú mäkké penové podložky, takže sa mi dnes bude spať luxusne.

O 21.00 hodine prichádza búrka a veru celkom slušná. Chvíľu sledujem mohutný dážď a blýskavicu na terase alebo cez okno. Potom sa uložím spať a po krátkom čase zaspávam. V noci ma párkrát prebudí nejaký pohyb. Pravdepodobne to boli plchy, ale nič hrozné.

Návrat do Svrčinovca

Ráno, krátko po piatej, skvele vyspatý opúšťam útulňu a vydávam sa opäť k osade Vreščovka po žltej trase. Po polhodinke prichádzam k dedinke a pomaly si obzerám pekné drevenice v tichu nedeľného rána. V strede obce začína dážď, preto sa o pár minút zastavujem pri malej zrekonštruovanej kaplnke na začiatku osady. Tu si na schodíku pred vchodom rozkladám dáždnik. Akurát začína zvoniť malý zvonček.

Po minúte odchádzam a čudujem sa, prečo zvon zvoní, pretože je niečo okolo štvrť na sedem ráno a nič sa okolo nedeje. Zvon zvoní ako divý, až neprimerane rýchlo. Napadne mi, že som asi spustil nejaký alarm, aj keď sa mi to zdá čudné, pretože schodík, na ktorý som si položil batoh je rovno pri ceste. Za ním začína trojmetrová kovová záhradka a až potom sú dvere do kaplnky. „Nuž čo, vracať sa určite nejdem,“ hovorím si. „Asi na mňa miestni nebudú s láskou spomínať, keď ich takto v skoré nedeľné ráno budím.“ Zvon počujem zvoniť ešte dobrých 15 minút.

Postupne sa asfaltkou dostávam pod oščadnickú osadu Švancarovci. Cesta začína stúpať a míňajú ma nejaké autá. Spred polroka známu osadu pomerne rýchlo prebehnem. Zbadám pri nej prameň vody tečúci do vane. Ale po nabratí sa mi voda nezdá najčistejšia, a preto ju vylievam. Pokračujem v trase na Lieskovú. Tento úsek sa mi veľmi páči, pretože prestalo pršať a postupne sa mierne vyčasuje. Nad osadou vidím včera navštívenú zahmlenú Kykulu a vpravo sa slabo črtajú obrysy vrcholu mohutnej Veľkej Rače. Proste pekné letné obrázky aké mám rád.

Na Lieskovej sa dostávam opäť do oblačnosti, preto sa tu veľmi nezdržiavam. Dostávam sa na známe úseky zo včera. V hustej hmle sa striedavo lesmi a lúkami pomaly blížim nad Čierne. Aj takého podmienky majú svoje čaro, a tak si fotím pekný solitér na Stankove, ktorý som včera obdivoval s okolím v pozadí. Dnes má pozadie len jednoliaty bledý charakter.

V lokalite Za Črchľou sa opäť vynáram z oblačnosti a postupujem asfaltovým povrchom tentokrát k Svrčinovcu, kde som mal pôvodne včera túru začínať, ale nestihol som vystúpiť. To sa však nakoniec ukázalo ako lepšia možnosť, pretože mi to ideálne časovo vychádza na autobus a vlak domov.

Nad osadou Mešťanovci opäť začína liať, ale našťastie je vedľa robustný altánok, ktorý pred dažďom dobre ochráni. Tu zotrvám asi polhodinku a keď je na čase ísť, vydávam sa ďalej. Z osady ma zaujme ešte pekný kostolík s klasickým kysuckým pozadím menších vrcholkov spolovice zalesnených a spolovice lúčnatých. Malé orientačné problémy so zostupovou trasou do Svrčinovca zvládnem a čoskoro som v miestnej krčme, alebo presnejšie v dennom bare na orosenej odmene pred odchodom autobusu domov.

Záver

Zas raz som sa nabažil chýrneho kysuckého chotára, tentokrát v letnej podobe oživenej búrkami, podobne ako som si to vysníval. Spoznal som najvzdialenejší cíp tejto časti krajiny a musím povedať, že sa mi opäť nesmierne páčilo. Okrem zaujímavých kysuckých lúk nad Skalitým, malebného okolia Vrečšovky, sympatických chalúpok a zahmlených ranných hôr nad Oščadnicou to bola aj dokonalá útulniarska pohoda v zrube Moravské, kde som sa cítil skvele. Verím, že bude ešte dlho slúžiť a dotovať turistov podobnými zážitkami. Horám zdar.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek