V roku 1899 bol na brehu jazera otvorený Grandhotel Pragser Wildsee a s ním sa v tejto oblasti naplno rozbehol turistický ruch. Hotel zohral svoju rolu i v 2. svetovej vojne. Podľa informácií dostupných na internete boli v roku 1945 deportovaní z nemeckých koncentračných táborov do Južného Tirolska stotridsiatideviati politickí väzni z devätnástich rôznych krajín. Išlo najmä o vysokopostavených funkcionárov, o ktorých sa vtedajší „ríšsky vodca SS“ - Heinrich Himmler vyjadril, že do rúk nepriateľa sa nesmú dostať živí. Všetci rukojemníci boli najskôr umiestnení v koncentračnom tábore Dachau a neskôr vo Villabasy. Vďaka dôstojníkovi Wehrmachtu a rytierovi Rádu Sv. Jána Wichardovi von Alvensleben boli nakoniec všetci prevezení do hotela Pragser Wildsee a oslobodení americkou armádou.

Informácie k obmedzeniu parkovania

Ako píšem v úvode, jazero je považované za najkrajšie nielen v talianskych Dolomitoch, ale v celých Alpách. S tým je spojené jedno menej príťažlivé „naj“ – Lago di Braies patrí k najnavštevovanejším lokalitám severného Talianska, a tak v rámci ochrany prírody a vyhnutiu sa nekontrolovanému divokému parkovaniu je tu zavedené obmedzenie príchodu k jazeru autom a obmedzenie parkovania. V období od 10. 7. do 10. 9. každý rok sa medzi 9.30 a 16.00 h k jazeru dostanete len po vlastných, verejnou dopravou alebo po preukázaní sa platnou parkovacou rezerváciou. Na parkovaciu informáciu som natrafila už v máji, pri plánovaní dovolenky v severnom Taliansku. V deň odjazdu z Ahrntalu (Valle Aurina, najsevernejšia dolina Talianska) som si chcela pri prírodnom skvoste urobiť zastávku a stráviť tam toľko času, koľko bude možné.

Cez rôzne články na internete a opisy iných návštevníkov som sa nakoniec preklikala na stránku https://www.pragsparking.com/en, kde mali 15. 6. 2022 spustiť rezervačný systém. Ďalej som nepátrala a čakala som na správny dátum, kedy si budem môcť online „zabeštelovať“ parkovací lístok. Hoci k jazeru sme sa mali dostať najskôr 13. 8. 2022, nechcela som nič ponechávať náhode. Zaplatila som 20,- € a hoci sa mi cena zdala vysoká, spokojne som si uložila mail s QR kódom, ktorým bude potrebné preukázať sa pri vstupe do doliny a potom pri vstupe na parkovisko. Do hlavy som si vtlačila informáciu o tom, že parkujeme na parkovisku P4. Rezervácia parkovania na všetkých parkoviskách sa naopak nachádza na stránke https://www.prags.bz/en.

Cesta dolinou

Na kruhovej križovatke priamo pred vstupom do údolia Pragsertal je o desiatej doobeda plno. V zápche stojíme už od zjazdu z cesty č. 49 a ľutujem, že som nenatankovala pri odchode z Ahrntalu. Spotreba stúpa, benzín sa míňa a nás zvesela obiehajú cyklisti. Dôvodom zápchy nie je nehoda na ceste či križovatka, ale kontrola oprávnenosti na vstup do údolia, na konci ktorého sa nachádza cieľ cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred veľkou mýtnou bránou stojí pracovník národného parku a ukazuje mi, kde presne mám s autom zastaviť, aby kamera načítala moju poznávaciu značku. Zdesený a nechápavý pohľad v mojich očiach, keď si na svetelnej tabuli nad sebou prečítam, že môj vjazd je neautorizovaný, prinúti pána v rokoch pristúpiť k okienku, z ktorého mu ukazujem mobil s platným QR kódom. Pozrie, skontroluje ostatné údaje na lístku v telefóne a posiela ma do doliny. Kameň, ktorý mi vo chvíli prechodu popod svetelnú tabuľu spadol zo srdca, musel za mnou spôsobiť mierne zemetrasenie.

Takmer hneď za prvou kontrolou prichádzam k niečomu, čo by sa dalo nazvať "kruháčom". Niektorí šoféri sa nechávajú navigovať vľavo ďalšími pracovníkmi národného parku, no smelo a odhodlane mierim do údolia. Necelé tri kilometre od vstupu do Pragstertal mám pred sebou ďalší kruháč. Sledujem značenie a opúšťam ho prvým výjazdom. Obzerám sa okolo seba a hľadám parkovisko. Prvé by malo byť 5,5 km od brehu jazera a logika veci mi napovedá, že by to mohlo byť to naše – P4. Veď kto by už len značil parkoviská od najvzdialenejšieho k najbližšiemu a nie naopak? Nuž – odpoveď dostávam relatívne rýchlo. Taliani. Najvzdialenejšie parkovisko je označené ako P1 a ženiem našu ítridsiatku ďalej.

Ostatné parkoviská sú relatívne na husto. P2 je 800 m od jazera, P3 je 200 m od jazera a P4 je 100 m od jazera. Na mieste, o ktorom si myslím, že by mohlo byť správne, nechávam pri rampe systém načítať QR kód. Rampa sa poslušne zdvihne a kým zaparkujem, je pri mne pracovník parkovacej služby, aby skontroloval, čo mám v mobile. Pozrie na cenu a kýva hlavou. Nie, nie som správne. Musím ísť ešte bližšie k jazeru. S Janinom nastupujeme opäť do auta a posúvame sa približne 100 metrov, kde mladý chlapec súhlasne kýva hlavou a naviguje nás na voľné parkovacie miesta. Už chápem, prečo môj lístok stál 20,- €. Bližšie parkujú iba hoteloví hostia.

Okruh jazerom

K jazeru dopoludnia prúdia davy ľudí. Prichádzajú z parkovísk, prichádzajú aj z autobusovej zastávky za hotelom. Mám na sebe len krátke turistické nohavice a krátke tričko, kým Janino má tepláky a z auta si zobral tenkú nepremokavú bundu, ktorú používa skôr do dažďa, ale vzhľadom na jej nepriedušný materiál rovnako dobre slúži ako ochrana pred chladom.

Akonáhle zájdeme do tieňa Groβer Apostel / Grande Apostolo (2095 m), zvažujem rýchly návrat k autu a vytiahnutie mikiny. Som za lenivú a odbočujem do hotelového obchodu so suvenírmi. Kým si Janino niečo vyberie, ja obzerám mikiny a hľadám správnu farbu a veľkosť. Pani pri pokladni sa pri pohľade na moje krátke tričko pýta, či má visačku odstrihnúť a ja jej ďakujem za ochotu. Teplú mikinu preťahujem cez hlavu, naprávam si okuliare a vyrážam s drobcom na okruh popri vode.

Hladina jazera je posiata množstvom malých lodičiek, na ktorých si jeho návštevu vychutnávajú mnohí turisti. Nemyslím si o sebe, že som ktovie aký dobrý veslár, preto vôbec nenamietam proti Janinovmu rozhodnutiu prejsť všetko pešo a po súši.

Chodník nás najskôr vedie do maličkého tmavého zálivu, kde (predpokladám) pred tisíckami rokov došlo k zosuvu pôdy, ktorý zahradil odtok vody a dal vznik dnešnej perle Álp. Vody je tu pramálo a jeden by ani nemusel na prechod na druhú stranu použiť drevený mostík. S niečím, čo má pripomínať alpského škriatka v ruke si môj kamzík hopsá z kamienka na kamienok a užíva si posledný deň dovolenky.

Ešte chvíľu pokračujeme takmer tesne popri brehu a potom chodník začne mierne stúpať. Prechod popod Groβer Apostel je vytvorený umelo a istený zábradlím. Z najvyšších častí trasy sa nám núkajú nádherné výhľady na celé jazero a Seekofel / Sas dla Porta / Croda del Becco (2810 m) nad ním. Horský masív dominuje celej vodnej ploche a drvivej väčšine fotiek Lago di Braies na internete (vrátane mojich).

Klesáme po schodoch, za nami davy ľudí, v protismere davy ľudí. Od bočného prítoku do jazera medzi masívmi Groβer Apostel a Kleiner Apostel / Piccolo Apostolo (1822 m), ktorý je toto leto úplne suchý, sme opäť viac menej na úrovni vody, delí nás od nej len kosodrevina.

Južný breh je samý štrk a suť a podľa počtu turistov je obľúbeným miestom na piknik. Kto chce, môže sa rozložiť priamo na kamienkoch, kto má radšej pod zadkom niečo mäkšie, deku si môže rozprestrieť v tieni stromov o pár metrov ďalej. Tam, kde nie sú stromy, pokračuje šotolina, skaly a štrk vyššie k úbočiu Seekofelu a tvorí väčšinový charakter výstupu do sedla pod ním. Aspoň pokiaľ moje oko dohliadne.

Kým sa Janík hrá vo vode a stavia si priehrady, dávam si dole mikinu, skladám ju na menšiu skalku a sadám si na ňu. Je mi jasné, že mám minimálne štvrťhodinu času na oddych. Nie že by ma dnešná "túra" unavila, ale bolo mi povedané, že sa mám šetriť. Tak sa šetrím.

K hotelu a parkoviskám sa vraciame popod od jazera zalesnený masív Schwarzbergu / Monte Nero (2142 m). Chodník je oveľa širší ako ten, ktorým sme sa dostali k južnému cípu Lago di Braies, ale ľudí je na ňom približne rovnaký počet. Na viacerých miestach sa dá dostať k hladine, ktorá je tu posiata rôznymi skalnými útvarmi a mini-útesmi.

Keď sme konečne pri kaplnke Marienkapelle, je takmer pol druhej. Ani neviem, ako nám ten čas ubehol. Hneď vedľa kaplnky je bistro a napriek tomu, že je preplnené a rad na jedlo je až vonku, majú pizzu. Pravú taliansku pizzu, svietia očká môjmu kamzíkovi a nemám srdce požiadať ho, aby sme sa najedli niekde, kde ľudí bude menej. Pán za pultom nám ohrieva naše kusy jedného z najznámejších talianskych jedál a Janík zatiaľ vyberá niečo na pitie. Staviam sa do radu k pokladni a pohľadom sliedim po stoloch vonku. Vyzerá to tak, že si nebudeme mať kde sadnúť. Našťastie moje dieťa vonku sedieť nechce a vnútri je miesta dosť. Posilnení pizzou a niečím na pitie venujeme posledné pohľady nádhernej prírode a mierime nazad k autu. Čaká nás približne päť hodín domov.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek