Pondelkové ráno je zamračené a chladné. Na raňajky sa preto nijak zvlášť neponáhľame a skôr s Janíkom diskutujeme o tom, aký program si v tomto počasí urobíme. Pýta sa na vodopád, ktorý vidieť spred nášho hotela, a tak vyťahujem mapu a zvažujem možnosti. Vyslovene pršať by nemalo, no možno nás zastihnú slabé prehánky. Na chatu Rӧtalm je to zhruba 500 výškových metrov, to by mohlo byť po maródke na rozbeh prijateľné. Môjho malého turistu upozorňujem, že pôjdeme pomaly a ak sa na to nebudem cítiť, možno sa budeme musieť vrátiť. Súhlasí, obúva si turistické terrexy a s ruksakom na chrbte čaká, kým sa pripravím.

Z hotela v obci Kasern kráčame pár desiatok metrov po asfaltovej ceste k informačnému centru a parkovisku pre turistov. Tu nás po pravej strane naviguje značka cez lúku a späť k pár domom na konci dediny, aby sme sa dostali cez rieku a na začiatok trasy k vodopádom. Stúpanie k spodnej časti Rӧtwasserfall je mierne a vedie širokou štrkovou cestou. Po pár minútovej pauze vstupujeme do lesa a výškové metre začíname naberať rýchlejšie. Riečku Rӧtbach, ktorá v niekoľkých kaskádach padá do doliny, máme po svojej ľavej strane a ako sa blížime k najväčšiemu, strednému vodopádu, hučanie vody je stále zreteľnejšie.

Odbočka k vode je od hlavnej trasy označená veľmi dobre klasickým červeno-bielym značením, na aké som zvyknutá z Rakúska. Rovnako dobre je označená trasa pomedzi staré bane – kovovými štvorcami s kladivom a krompáčom, ktoré sú pripevnené na skalách. Prvá štôlňa na nás čaká na malej čistinke s dobrým výhľadom na severozápadný hraničný hrebeň Álp. Teda, výhľad určite bol dobrý a pekný, keby neboli „kopčeky“ oproti nám približne od výšky 2000 m v oblakoch.

Od štôlne zostupujeme úzkym chodníkom pomedzi malinčie a iné kríky dole, míňame jeden malý nenápadný vodopádik, tvoriaci prítok riečky Rӧtbach, a za pár minút sme pri mase hučiacej vody. Popri tom, ako padá do doliny a odráža sa od skál, vytvára nekonečnú vodnú triešť. Ak nechceme byť celí mokrí, nemôžeme sa tu zdržať dlho, preto sa po chvíli vraciame hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pár minút sa držíme červeno-bielej, keď zrazu uprostred lesa moje dieťa prudko odbočí doľava. Snažím sa ho zastaviť a vysvetliť mu, že turistický chodník pokračuje rovno. „Mamina, ale tadiaľto ide cesta k baniam,“ odvetí mi a ukazuje na skalu označenú kladivom a krompáčom. Pri pohľade do appky nevidím žiadny oficiálny chodník, ale predošlé túry ma naučili, že to nemusí nič znamenať. Vychádzame z lesa a dostávame sa na kamenné more. Oproti vidím iba ďalší strmý svah s bočným vodopádom. Moje dieťa však s neochvejnou istotou nasleduje značenie na skalách a volá ma za sebou. Pod bočným vodopádom narazíme na ďalšiu štôlňu a zvyšky starého banského obydlia. Malý turista na mňa významne pozrie a ja v jeho očiach čítam niečo ako „Vidíš? Hovoril som to.“ Usmejem sa a nechám ho skúmať všetko, čo je tu sprístupnené. Do štôlne sa dá ísť len prvých pár metrov, potom je prehradená, aby ľudia nemohli ísť ďalej.

Nechce sa mi ísť nazad cez kamenné more, a tak otváram appku – podľa tej sme kúsok pod spodným chodníkom vedúcim k chate Rӧtalm. Janino opäť nasleduje kladivo a krompáč. O chvíľu sme na červenej, ktorá sa spája so značením chodníka okolo baní. Po kamenných schodoch vchádzame medzi krásne červeno-oranžové skaly, kde nás čaká jedna štôlňa za druhou a pri každej z nich zvyšky starých banských domov. Meď sa tu ťažila približne od roku 1400 – spočiatku povrchovo, ako napovedajú obrázky na informačných tabuliach. Neskôr museli ľudia začať kopať štôlne a hĺbiť bane, až sa nakoniec ťažba okolo roku 1893 postupne zastavila v dôsledku nedostatku ďalšej rudy. V roku 1957 sa niekoľko ľudí znovu pokúsilo bane otvoriť a ťažbu kovov obnoviť, ale po pár rokoch boli aktivity ukončené.

Obzerám sa okolo seba, keď mi môj turista začne ukazovať niečo na skalách, ktoré tvoria cestu hore. Sú v nich zárezy. „Tadiaľto chodili s banskými vozíkmi mamina,“ hrdo mi oznamuje a s úsmevom na tvári sa necháva fotiť. Sme takmer nad oblasťou s baňami, keď na nás začínajú padať prvé kvapky dažďa. Obliekame si nepremokavé bundy a stúpame vyššie. Spolu s baňami za sebou môj syn necháva dobrú náladu a začína frflať. Desať minút od chaty mi oznamuje, že on ďalej ísť nechce a vrátime sa. Stačí mi jeden pohľad na hodinky a chápem, čo spôsobilo náhlu zmenu. Hlad. Vysvetľujem mu, že za pár minút sme na chate, kde sa naje. Ak by sme sa z daného miesta mali vracať, jesť nebude skôr ako o 1,5 hodiny. Neochotne, ale pokračuje.

Chata je maličká, vnútri je plno. Musíme ostať vonku, napriek tomu, že opäť mrholí a je zima. Obliekame si všetky vrstvy a oslovujem jednu slečnu roznášajúcu jedlo a nápoje, s otázkou čo majú v ponuke. Končíme pri gulášovej polievke a chlebe so syrom. Žiadny gurmánsky zážitok, ani množstvom chata neohúrila, z iných horských chát sme zvyknutí na niečo iné. Hlad však jedlo zaženie a polievka trochu zahreje. Akonáhle sa najeme, zaplatím a vraciame sa nazad. Nepríjemne fúka a aj keď dolina vyzerá byť krásna (aspoň pokiaľ oblačnosť dovoľuje výhľady), nemáme chuť sa tu zdržiavať dlhšie ako je nevyhnutné.

Nazad nejdeme pomedzi bane, ale vrchným chodníkom, ktorý sa po vrstevnici hadí popod Moschbachwand. Chvíľu ideme skalami, chvíľu vedie úzky chodník trávou a kríkmi. Po dobrej polhodinke vchádzame do lesa a odbočujeme vpravo dole. Prudko klesáme ďalšiu približne polhodinu a ocitáme sa na mieste, kde Janík doobeda zabočil ku odľahlej štôlni. Za ním je to iba pár minút a sme pri turistickom informačnom centre.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek