Svet Autom cez priesmyk Vršič do Talianska
Priesmyk Vršič s najvyšším bodom 1611 m je frekventovaným vysokohorským priesmykom v Júlskych Alpách na severozápade Slovinska. Horský priechod sa používal niekoľko storočí chovateľmi dobytka a poľovníkmi. Keď bola v stredoveku osídlená Trenta, používať ho začali aj obchodníci.
Vybudovaný (ako ho poznáme dnes) bol počas prvej svetovej vojny, po tom, čo Taliansko v roku 1915 vyhlásilo vojnu Rakúsku. Frontová línia pozdĺž rieky Soča sa pre Rakúsko-Uhorsko stala strategickou, preto sa vedenie rakúskej armády rozhodlo spojiť obec Kranjska Gora s obcou Trenta. Horský priechod bol vystavaný v rokoch 1916 – 1917 prostredníctvom zhruba desaťtisíc ruských vojenských zajatcov. Zlé pracovné podmienky, šírenie chorôb, nedostatok jedla a vody mali za následok smrť veľkého množstva Rusov, ktorých ich krajania provizórne pochovávali popri ceste. V marci 1916 sa v oblasti zrútila veľká lavína. Smrť v nej našlo približne sto ruských zajatcov a niekoľko rakúskych vojakov. Ich telá boli objavené až po niekoľkých týždňoch, keď sa roztopil sneh (presný počet obetí, ktorých lavína zabila, dodnes nie je známy). Zajatci, ktorí pád lavíny prežili, postavili pri ceste malý kostolík, dnes známy ako Ruská kaplnka (slov. Ruska kapelica). Vedľa kaplnky pochovali telá tých, ktorí padli za obeť lavíne.
Prejsť priesmyk Vršič do Trenty, ďalej pokračovať cez Bovec popod Mangart do Talianska a od Lago del Predil / Rabeljsko jezero sa vrátiť do Kranjskej Gory sa rozhodujeme skôr náhodne – po tom, čo sa lanovkou vyvezieme pod Vitranc a po prvých asi dvadsiatich minútach šliapania natrafíme na upozornenie, že turistický chodník č. 13 je uzavretý kvôli stavebným prácam, prebiehajúcim na novej lanovke. Použiť sa dá len v sobotu a nedeľu.
Vraciame sa preto do hotela, kontrolujeme aspoň približný vývin počasia, ktoré si v Júlskych Alpách žije svojím vlastným životom, a vyrážame. V oboch smeroch je čulý ruch a cesta je okrem áut a motorkárov plná tiež cyklistov.
Od Ruskej kaplnky, kde si s Janíkom čítame o histórii cesty, pokračujeme po asfaltke a mačacích hlavách stále vyššie a vždy, keď vidím, že pomedzi stromy vidieť štíty Álp, odstavujem, aby sme sa mohli prírodou okolo nás kochať nielen spoza okna.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Až k najvyššiemu bodu cesty nám spoločnosť po ľavej strane robí masív Prisank, alebo tiež Prisojnik, s najvyšším bodom 2547 m. Kým z Kranjskej Gory každý deň hľadíme na Zadnje Prisankovo okno, horský priechod nám odhaľuje aj to väčšie – Prednje Prisankovo okno, ktoré smerom na severovýchod hľadí ako oko Kyklopa.
Od vyhliadky na kráľa severozápadnej časti Júlskych Álp pokračujeme ďalej, keď zrazu v jednej z ostrých zákrut s uhlom 180° okrem cyklistov stretávame – ovce. Spokojne sa pasú priamo v strede cesty, vytrhávajú zvyšky trávy rastúcej medzi mačacími hlavami a vôbec si nerobia starosti s premávkou okolo nich. Môžete na ne trúbiť, môžete na ne kričať, ony si hľadia svojho. Nakoniec sa predsa len uráčia spočinúť kopýtkami na tráve popri ceste – ale len preto, aby úzkym chodníčkom vyšli nad zákrutu a opäť sa na cestu vrátili.
Čím bližšie sme k parkovisku pri Tičarjevovom dome na Vršiču (1620 m), tým viac ma opúšťa nádej, že nájdem aspoň kúsok asfaltu alebo štrku, na ktorom budem môcť na pár minút nechať auto. Nakoniec sa mi to predsa len darí po tom, čo iní návštevníci odchádzajú. Rýchlo sa „pichnem“ do vzniknutej medzery na krajnici a spolu s Janíkom sa na pár minút vyberáme skúmať okolie. Parkovisko hore je plné nielen áut, autobusov, dodávok a motoriek, ale aj ovečiek. Pred teplom a slnkom sa schovávajú na každom mieste, ktoré poskytuje aspoň trochu tieňa. Vrátane motorových vozidiel.
Vznikajú kuriózne situácie, kedy ich majitelia nemôžu nie len vyparkovať, lebo auto majú obložené huňatými "békačkami", ale kedy nemôžu ani len otvoriť dvere, pretože ovečky odmietajú opustiť svoje tieňové útočiská. Páriku z Košíc sa úspešne podarilo aspoň nastúpiť a naštartovať. Pohnúť sa ale nemôžu, jedna z oviec je k autu ako prilepená. Spoločnými silami ju s Janinom od auta odtlačíme a odoženieme, slečna nám ďakuje anglicky, my jej odpovedáme slovensky a želáme šťastnú cestu. Zasmeje sa, že tu stretla krajanov, chvíľu nám kýva a potom radšej jej partner pridáva plyn, aby si to zvieratá náhodou nerozmysleli.
Vršič je nielen fotogenickým kúskom krajiny. Je to ideálne štartovacie miesto na množstvo túr – či už ľahších prechádzok napríklad na Slemenovu špicu (1911 m) alebo na Vršič (1737 m), ale aj ťažších na Mojstrovku (2332 m), Prisojnik alebo Razor (2601 m).
Nás čaká klesanie približne tridsiatimi ostávajúcimi zákrutami. Prvú zastávku si robíme po 2,5 kilometri na parkovisku pri vyhliadke Supča (1381 m). Betónové bloky, ktoré tu v súčasnosti vidíme, sú pozostatkom lanovky, ktorá bola postavená v roku 1915 za účelom zásobovania vojska. Viedla z Kranjskej Gory na Vršič a odtiaľ klesala do Trenty. Najdôležitejšiu rolu v zásobovaní vojska zohrala v októbri 1917, kedy sa podarilo prelomiť frontovú líniu a zatlačiť Talianov nazad až k rieke Piava.
Dnes je v tomto mieste vystavaná vyhliadková plošina, ktorá poskytuje dych berúci výhľad do údolia Zadnja Trenta. Klesajúci hrebeň Mojstrovky síce trochu zavadzia, ale vrchol Jalovca (2643 m) aj napriek tomu vidíme. Veliki Ozebnik (2482 m), Špiček (2192 m), Veliki Pelc (2388 m), Zadnji Pelc (2315 m), Veliki Jelenek (2114 m), Zagorelec (2090 m) a Bavški Grintavec (2347 m), ale môžeme obdivovať v ich plnej kráse.
Pri zákrute č. 49 odbočujeme doprava do doliny Zadnja Trenta, v ktorej sa nachádza prameň známej rieky Soča. Pred odbočkou do lesa sú tri parkoviská, tretie z nich, nachádzajúce sa pri Koči pri Izviru Koče (886 m), je zavreté kvôli rekonštrukcii turistickej chaty.
K prameňu je to niekoľko minút do kopca. Niekde ideme po hline, niekde po skalách a na pár miestach Janík popolieza. Riečka na svojej ceste z bočného kopca doliny prekonáva viaceré menšie a väčšie skalné prahy a vytvára krásne kaskády a vodopádiky.
Všetci traja sme oblečení a hlavne obutí výletne, nie turisticky. Až hore k miestu, odkiaľ padá dole najvyšší vodopád, preto radšej nejdeme. Namiesto toho si statív rozkladám pod ním a kým sa vyšantím, Janík v ľadovej vode robí priehrady.
Poslednou zastávkou na slovinskej strane je stará vojenská pevnosť - trdnjava Kluže. Stojí nad riečkou Koritnica a v súčasnosti je návštevníkom sprístupnená ako múzeum. Je jedinou zachovanou z tzv. „Korutánskych pevností“ a jednou z mála stále udržiavaných rakúsko-uhorských vojenských pevností vôbec. Vznikla v 15. storočí pôvodne ako drevená vojenská pevnosť. V 18. storočí bola prestavaná na pevnosť kamennú a rakúskym vojskám slúžila ako základňa pri boji s napoleonskými vojskami. Svoju súčasnú podobu získala v priebehu 19. storočia a počas prvej svetovej vojny zohrala veľmi dôležitú úlohu na fronte Isonzo.
Koncom 19. storočia sa Kluža kvôli rozvoju delostrelectva postupne prestala používať. Aby si oblasť zachovala dostatočné opevnenie, v roku 1897 sa začalo s výstavbou hornej pevnosti Fort Hermann. Bola dokončená na prelome storočí, ale kým spodná pevnosť je dodnes zachovaná, Fort Hermann je opustená a sú z nej rozvaliny. Napriek tomu (alebo práve vďaka tomu) je vyhľadávaným turistickým cieľom a cesta k nej začína priamo na parkovisku pri Kluži. Pôvodne obe pevnosti spájal podzemný tunel vybudovaný v rokoch 1897 - 1898. Vojaci tiež používali oceľové stúpačky vedúce strmo hore po skale – tie môžete nad tunelom vidieť dodnes.
Našou poslednou zastávkou je jazero Lago del Predil / Rabeljsko jezero na talianskej strane. Aj keď pohľadom blúdim k odbočke na cestu do sedla pod Mangartom, čas pokročil a my by sme radi stihli hotelovú večeru. Pri jazere je niekoľko parkovísk, ktoré sú v čase nášho príchodu (okolo piatej popoludní) takmer prázdne. Prechádzku po jednom brehu jazera končíme zhruba v jeho polovici. Janík sa ešte chvíľu hrá vo vode a potom sa príjemne unavení a plní zážitkov vraciame do Kranjskej Gory. I keď horské priechody a cesty so zákrutami, stúpaniami a klesaniami mám rada, na dnes mám dosť.
