1. deň

Chata Ornak – Tomanova dolina – Chuda Turnia – Gora Ciemniak – Malolučniak – Kondratova kopa – Kondracké sedlo – Goričkova kopa – Vráta – Kasprov vrch – Suché sedlo – chata Murowaniec

Vstávali sme 6.50. Danica pobalila, zopakovali sme si včerajšie raňajky a po deviatej sme vyrazili na pochod. Šli sme po zelenej dosť úzkou dolinou, ktorá sa napodiv rozširovala. Boli z nej pekné výhľady na horu Ornak a tak sme si mohli prezrieť našu predvčerajšiu trasu. Nad nami sa potuloval ručiaci jeleň. Vo výške 1425 m šla červená do Tomanovho sedla a my sme pokračovali zelenou lesom a serpentínami na hrebeň Chuda Turnia. Mohli sme obdivovať skaly nad Koscieliskou dolinou, pekný skalný chochol Wysoka Turnia a Kominiarski Wierch. Zem začala byť červená a tak som pochopil názov Červené vrchy.

Stúpanie nebolo také strmé ako predvčerom a šlo sa mi dobre. Stúpali sme popri strmých skalných bralách. Z Temniaka už bolo vidno našu Tichú dolinu. Pri pauze som skúšal volať bratovi, ktorý mal narodeniny, no hoci som mal pekný signál, vypisovalo mi nepovolená oblasť a až po Lysú poľanu som bol bez kontaktu, lebo som nemal rooming. Znovu ma udivovalo množstvo domácich na hrebeni. Evidentne radi turistikujú. Hraničné pätníky sa pripojili a držali sa nás až po Svinické sedlo, tak ako červená. Vlny boli už mierne, často sme podchádzali vrcholy po vrstevniciach. Celý čas som šiel len v košeli. Musel som si však dávať čelenku, môjmu uchu sa vietor nepáčil. Veľmi sa nám páčilo divadlo, ktoré spolu predvádzali vietor a hmla. Hmla sa tlačila na slovenskú stranu a vietor ju usilovne sfukoval späť. Párkrát spŕchlo, no nebolo to nič hrozné. Odfotil som si Giewont s krížom. Popod neho vedie dolina Kondratowa k chatám na Polane Kondratowej a Polane Kalatówki.

Najedli sme sa na Goričkovej kope. Kasprov vrch už bol na dohľad. Začalo pršať a pršalo stále výdatnejšie. Keď sme prišli k stanici sedačkovej lanovky, robotníci napriek dažďu opravovali oporný múrik. Na chvíľu sme sa skryli vo dverách meteorologickej stanice, no potom sme zišli dolu do vestibulu stanice lanovky. Bola tu kopa ľudí a opäť sme sa stretli s Monikou a jej priateľom. Svet je fakt malý. Chystali sa prespať v budove stanice a na druhý deň ísť Orliu Perç. Debatovali sme skoro hodinu. Aj sme vyšli zo stanice, no vrátili sme sa prezliecť a potom sme už upaľovali dolu po žltej na chatu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ubytovali nás na šesťposteľovej izbe, ktorá sa naplnila. Nemali sme spacáky a tak sme si priplatili za posteľnú bielizeň. Pani na recepcii bola šiestym dobrým človekom, ktorého sme na putovaní stretli. Zabezpečila nám telefonicky ubytovanie na Morskom Oku a uznala mi 20% zľavu na známku La Naturamikoj v preukaze KST. Ubytovanie som zaplatil kreditnou kartou a tak som mal dosť peňazí na stravu. Osprchovali sme sa a šli na večeru do veľkej jedálne. Pivo stálo toľko ako večera, čo mne ako nepivárovi vôbec nevadilo. Dali sme si pirohy s mäsom a grátis sme dostali dva malé zákusky. Potom sme sedeli a pozorovali život okolo seba. Veľmi sme si pochvaľovali to, že v chatách, ktoré sme navštívili, je prísny zákaz fajčenia a fajčiari chodili fajčiť von. Požičiavajú tu dokonca gitary. Sociálky boli opäť slušné, teplá voda po celý deň, lebo na chate kúrili koksom. Vedľa spŕch na chodbe bola veľká drevená konštrukcia, na ktorej si všetci sušili veci. V noci bolo na izbe až príliš teplo a v okolitých lesoch opäť ručali jelene.

2. deň

Chata Murowaniec – Litworowy Staw – Zelony Staw – Svinické sedlo – Ľaliové sedlo – Beskyd – Suché sedlo – Kasprov vrch – Suché sedlo – chata Murowaniec

Vstávali sme pred ôsmou. Raňajky stáli 16 zl. Mlieko s tvarohom a 4 ks chleba, pečenú klobásu s cibuľkou, horčicou, kečupom a 2 ks chleba. Vrelá voda grátis a tak sme mali vlastný čaj a čiernu kávu.

Po 10-tej sme len naľahko po čiernej značke vyšli na túru. Šli sme popod Koscielec, pripomínajúci Maternhorn. V kosodrevine krásne svietili červené listnáče. Stúpali sme popri deviatich plesách až do Svinického sedla. Danica chcela vystúpiť aj na Svinicu, no keď sme sa najedli, začal fúkať vietor, padla hmla a tak toho nechala. Po červenej opäť prúdili Poliaci. Prišli mladí, pomodlili sa, zaspievali a pokračovali ďalej. Veľa som fotil, výhľady z hrebeňa sú jednoducho čarovné. Zo sedla sme pokračovali po hrebeni a po malých vlnkách sme prešli do Suchého sedla. Opäť začalo pršať a tak sme sa šli schovať do stanice lanovky.

Zo Svinického sedla k stanici lanovky je to asi 2,04 km s prevýšením 85 m. Šli sme to hodinu, no celý deň sme sa doslova flákali. Nebolo sa kam ponáhľať. Dnu sme sa najedli a obzerali si zase kopu domácich. Jedna žena mala dokonca "štekle" a čipkovanú blúzku. Neuveriteľné, vo výške 2000 m. No keď vás autobus zo Zakopaného privezie k lanovke a tá vás vyvezie na Kasprov vrch, môžete si to dovoliť. Babky písali pohľadnice, jednoducho mali z toho zážitok. Napokon sme vyšli ešte raz k meteorologickej stanici. Je tu aj zvon, možno v hmle voľakedy zvonili, aby blúdiaci trafili. Odfotil som si kabínku lanovky, keď šla dolu, aj včerajšiu trasu po hrebeni. Pri návrate sme zašli až na poľanu nad chatou. Stála tu prvá útulňa, poľskí alpinisti tu majú výcvikovú chatu. Po návrate sme sa osprchovali a dali si večeru za 24 zl. Ja som mal rybu so zemiakmi a čalamádou, Danica pečienku so zemiakmi a kopou zeleniny. Potom sme sedeli a hádali, ako sa volajú po poľsky jedlá, čo si ľudia dávali na večeru. Mnohým názvom sme na jedálnom lístku vôbec nerozumeli. Prišlo množstvo Čechov a napokon spali aj na chodbe.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek