Bukovské vrchy - Kremenec, 1221 m (26. 07. 2021)

Po dlhšej rannej ceste cez viaceré zápchy sme sa konečne dostali do najvýchodnejšej obce našej krajiny, Novej Sedlice. Parkujeme na obecnom parkovisku, zaplatíme parkovné a hneď nás privíta pohľad na pár miniatúr drevených kostolíkov z okolia v susedstve Chalúpky deduška Večerníčka. Tunajšie atrakcie sme si bližšie pozreli až pri návrate z túry. Keďže slnko bolo vysoko, ponatierali sme sa proti jeho horúcim lúčom, vyložili batôžky a vybrali sa hore dedinou po červenej Východokarpatskej magistrále (spája Ubľu na východnej hranici s vrcholom Minčol na Čergove).

Čaká nás takmer 1000 výškových metrov na necelých desiatich kilometroch na vrchol Kremenec. Pozvoľné stúpanie sa pri ponorení do lesa, kde zároveň vstúpime do NP Poloniny, postupne mení na prudšie. Pekným lesom prídeme popod Packovu Kýčeru na Temný vŕšok, kde sa nachádza hranica NPR Stužica. Z Temného vŕšku klesáme do údolia Stužickej rieky, kde zároveň dobiehame prvých turistov. Po prekročení potoka sa vydávame povedľa Kamenistého potoka v ústrety skutočnému pralesu. Na mnohých miestach prechádzame popod mohutné stromy, zároveň obchádzame staré popadané, zahnívajúce zvyšky stromov, na ktorých sa začína nový život ďalších porastov.

Obklopuje nás skutočne krásna príroda, ani nevnímame ako postupne naberáme výšku. Pri prechode okolo studničky na Kamenistom potoku sa mení smer postupu z prevažne severného na východný, čo je neklamný znak, že sa približujeme k hraniciam Slovenska a Ukrajiny. Na samotnej hranici sa opäť mení smer a pokračujeme severným smerom posledným širokým chodníkom priamo po hranici až na samotný trojhraničný bod. Vrchol Kremenca sa nachádza necelých 100 metrov od samotného trojmedzia smerom po poľsko-ukrajinskej hranici, a tak páchame malý priestupok a prejdeme aj tento kúsok po hrebeni na samotný vrchol. V bode, kde sa stretávajú hranice troch štátov je asi dva metre vysoký trojstranný hraničný kameň. Okolo neho je rozložených viacero skupiniek turistov, prevažne z Poľska.

Keďže nechceme schádzať po rovnakej trase, pokračujeme po hraničnom chodníku smerom na západ. Pekná hrebeňová časť chodníka vedie prevažne lesom až po Kamennú lúku, kde sa nám otvoria nádherné kruhové výhľady na Poloniny a Beskydy, s výraznou trávnatou plošinou na Veľkej Ravke. Do sýtosti sa kocháme ďalekým výhľadmi, obdivujeme krásu prírody okolo a nasávame energiu, ktorá sa do nás doslova tlačí. Naším ďalším cieľom je vrchol Hrúbky a za ním nás čaká Čierťaž, kde opustíme červenú magistrálu a pokračujeme po zelenej značke klesaním až k jazierku nad Novou Sedlicou. Celé klesanie nás chodník viedol krásnymi hlbokými lesmi, ale keďže sme sa rozprávali, nemali sme šťastie na stretnutie s väčšími obyvateľmi lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred záverom klesania sme po lúke prišli k jazierku na Poľane, kde sa nachádza prístrešok, kde sa dá oddýchnuť. Posledný úsek túry vedie po starej asfaltke, ktorá nie je práve príjemná a ohľaduplná k našim chodidlám. Doterajšie putovanie po mäkkých lesných chodníkoch a cestičkách vystriedala rozhorúčená cesta, a keď sme sa ocitli konečne v obci a mohli pokračovať po tráve, celkom sme si vydýchli. Pristavili sme sa pri vyššie spomínaných miniatúrach drevených kostolíkov a hlavne sme si vychutnali prítomnosť Chalúpky deduška Večerníčka. Pekne upravené okolie, len škoda, že sme nenašli žiadne miesto na občerstvenie. Určite by sa tu zišlo sedenie, kde si po výstupe na Kremenec môžu turisti a návštevníci dopriať zaslúžené občerstvenie.

Máme v pláne sa na Kremenec v budúcom období opäť vybrať, tentoraz však v rámci prechodu celej Východokarpatskej magistrály. Poloniny a vôbec všetky pohoria vo východnej časti našej krajiny si určite zaslúžia našu pozornosť a jednoznačne stoja za návštevu. Pokiaľ budete mať chuť si užiť pôvodné pralesné porasty v Stužici, navštíviť Park tmavej oblohy alebo si užiť pokojnú turistiku osamote v hlbokých lesoch, určite sa treba vybrať do najvýchodnejšej časti Slovenska.

Vihorlatské vrchy - Sninský kameň, 1005 m (27. 07. 2021)

Po výstupe na Kremenec sme zostali nocovať na Sninských rybníkoch. Príjemná unimobunka pre štyroch nás vrátila do dávnejších časov, keď bolo kempovanie obľúbeným trávením dovolenky. Dokonca aj večeru sme si varili z vlastných zásob na plynovom variči, a teda romantický večer v kempe bol so všetkým, čo k tomu patrí. Dôležité však je, že sme si pekne oddýchli a aj napriek nočnému dažďu bolo ráno krásne teplé a slnečné. Presunuli sme sa autom do Zemplínskych Hámrov, kde sme na konci obce na parkovisku pri informačnom centre a kameňolome nechali auto, naložili si batohy a povedľa vystavenej malej parnej lokomotívy sa vybrali po zelenej značke na Sninský kameň.

Úvodom sme prešli po vrstevnici na pomedzí lúky nad západ. Hámrami a lesom až ku smerovníku, kde sa chodník prudko stočil vpravo a zároveň začalo nie príliš náročné, no vytrvalé stúpanie. Hneď za vstupom do lesa sme sa ocitli v CHKO Vihorlat a príjemne vyšliapaným chodníčkom sme prišli na rázcestie Rovienky, kde sa pripája chodník od Sninských rybníkov, ktorý prechádza okolo smerovníka so zaujímavým názvom „Pri umretom“. Od Rovienok prechádzame hranicou vojenského obvodu Valaškovce, do ktorého patrí aj najvyšší vrchol - Vihorlat. Práve z dôvodu, že sa vrchol nachádza vo vojenskom obvode a nie v každom čase je možné naň vystúpiť, je medzi najvyššie vrcholy zaradený Sninský kameň.

Po súvislom výstupe sme prišli pod takmer kolmé skalné steny s výškou až do 20 metrov. Vrchol Sninského kameňa tvorí skalný hrebeň, ktorý má dve samostatné plošiny. Najskôr sme po železnom rebríku vystúpili na západnú plošinu, z ktorej sa nám odkryl krásny výhľad na hlavný hrebeň pohoria vrátane najvyššieho vrcholu Vihorlat a celkový pohľad na sever, ktorému dominuje mesto Snina. Po dostatočnom preskúmaní jednotlivých zákutí plošiny sme sa presunuli na východnú plošinu, ktorá nám poskytla pohľady na východ a juh, pričom náš pohľad spočinul na perle Vihorlatu, krásnom horskom jazere Morské oko. V hlbokej kotlinke, obklopený nádhernými vrchmi a horami okolo, vytvára jedinečnú prírodnú scenériu.

Na zostup z vrcholu sme si vybrali trasu, ktorá nás povedie hrebeňom cez Tri tably s následným prechodom cez rovnomenné sedlo, kde sme opustili červenú značku a pokračovali po žltej značke späť na začiatok túry. Lesné prostredie v tomto úseku je veľmi pekné a upokojujúce a po chvíli sme prišli k výraznému skalnému útvaru s názvom Janíčkova skala. Na chvíľu sme sa pristavili, zaujal nás skalný tunel, avšak nemal som odvahu sa tadiaľ prepchať, ale asi by sa mi to ani nepodarilo a zostať zakliesnený niekde v strede sa mi naozaj nechcelo. Na samotnom brale bolo možné ešte identifikovať zvyšky starých istení, takže v minulosti bola využívaná na lezecké účely. Po zastavení nás čakal ešte zostup okolo kameňolomu, ktorého prašnosť dávala na známosť, že sa v ňom pracuje.

Pár posledných krokov, zastavili sme sa v otvorenom informačnom centre spojenom s malou predajňou suvenírov a po rozhovore s príjemnou obsluhou sme sa dozvedeli o ďalších zaujímavostiach okolia, ktoré sa oplatí navštíviť. Vihorlatské vrchy určite stoja za viacdňovú návštevu. Nachádza sa tu nielen hustá spleť turistických chodníkov, ale aj dosť cyklistických ciest, pričom medzi najkrajšie určite môžem zaradiť trasu, ktorá vedie okolo Morského oka. A ak by náhodou Morské oko bolo pre vás malé, tak choďte južnejšie, kde nájdete našu najväčšiu priehradu - Zemplínsku Šíravu.

Slanské vrchy - Šimonka, 1092 m (28. 07. 2021)

Pekný júlový deň v rámci dovolenky s rodinou sme sa vybrali na túru do pekného východoslovenského pohoria Slanské vrchy s najvyšším vrcholom Šimonka. Auto sme zaparkovali na námestí v Zlatej Bani a deti som inšpiroval, že ideme nejaké zlato pohľadať. Už som im samozrejme nepovedal, že zlato bude predstavovať samotná spoločná túra a výhľady z vrcholu. Prešli sme obcou a ponorili sa do lesa a popri Zlatobanskom potoku sme pomaly stúpali hore dolinou.

Po chvíli sme prišli k prvému miestu, ktoré stojí za návštevu - Antimónová baňa Jozef. Zostali sme iba pri vstupe a na informačnej tabuli sme si prečítali niekoľko zaujímavostí o banskom diele. Za baňou sme sa vzdialili od potoka a prudším stúpaním sme zakrátko vyšli do sedla Červená mláka. Tu sa pripojíme na červenú značka, ktorá vedie cez Hermanovský hrebeň, pričom názov odkazuje, že by sme mali prechádzať hrebeňom pohoria, avšak značka hrebeň podchádza po zvážniciach pod vrcholmi. Na viacerých miestach je vidieť výrazné stopy kalamity, je potrebné prekračovať, preskakovať, prípadne podliezať popadané stromy. Našli sa aj miesta, kde sa prechod stával malou ekvilibristikou.

V nevýraznom sedle pod vrcholom Šimonka sa červená značka delí na dve vetvy. Vpravo po širšej cestičke pokračuje vrstevnicou na rázcestie Pod Šimonkou. Na trase by mala byť studnička, no neviem potvrdiť jej funkčnosť, keďže sme sa vybrali na rozdelení červeného chodníka vľavo a úzkym lesným chodníkom kolmo na vrstevnice sme začali stúpať na samotný vrchol.

Netrvalo dlho a ocitli sme na malej vrcholovej plošinke, ktorá je zároveň s blízkym okolím súčasťou NPR Šimonka. Spolu s ďalšou rodinkou, ktorá na vrchole oddychovala, sme si našli pekné miesto a dopriali si malý piknik v tráve so zaslúženým oddychom po výstupe. Cestou sa nám naskytlo pár výhľadov na okolité kopce, nie je možné si pomýliť vrchol Dubník s vysielačom. Červená značka smerujúca na vrchol Šimonky na vrchole končí a ďalej sa dá postupovať po žltej značke k smerovníku Pod Šimonkou, kde sa pripojíme opätovne na červenú značku.

Krátkym zostupom sa dostaneme do sedla Grimov laz, kde sa nachádza pekný turistický prístrešok a neďaleko je prameň. Kúsok ďalej po zelenej značke je pekné výhľadové miesto, určite stojí za odbočenie. V sedle opustíme červenú značku a po zeleno značenom chodníku prechádzame pekným lesom, kde na viacerých miestach je vidieť výrazné stopy kalamity. Objavili sme tiež lesných pracovníkov, ktorí sa snažili odstraňovať jej následky. Netrvalo dlho a prišli sme na koniec dediny. Chodníkom sme sa presunuli na miesto štartu do stredu obce, kde nás zaujal bicykel pre „obrov“.

Zaujímavosť obce v podobe obrieho bicykla nám na záver priniesla na tvár úsmev a spokojnosť nielen z bicykla, ale hlavne z pekne stráveného dňa v peknom pohorí. Na Šimonku sa oplatí vystúpiť, bez ohľadu na to, či chcete alebo nechcete navštíviť všetky najvyššie vrcholy. Je to pekná poldenná túra, ktorá sa však rôznymi odbočkami dá predĺžiť na celý deň. Je vhodná aj pre deti, takže odporúčam tu stráviť pekný rodinný deň.

Laborecká vrchovina - Paseky, 846 m (19. 08. 2021)

Viete ako sa nazýva prvá oslobodená obec na Slovensku počas 2. svetovej vojny? Do augusta 2021 som to ani ja nevedel. Je to obec Kalinov, ktorá sa nachádza kúsok od Medzilaboriec pod vrcholom Hudákov v údolí Laboreckej vrchoviny. V obci sa nachádza viacero vojenských artefaktov a v centre obce je pekný pamätník obetiam vojny.

Pozreli sme si spolu so synmi zaujímavosti a vybrali sa zeleno značenou trasou najskôr po asfaltovej a potom po štrkovej ceste pomedzi lúky k prístrešku pri smerovníku Chmelné. Tu opustíme tvrdý podklad na cestách a cestičkou po lúkach postupne naberáme výšku. Naskytujú sa nám prvé pekné výhľady na údolie Hlbokého potoka, ktorý preteká cez obec Kalinov. Nenáročne stúpajúci chodník sa postupne ponoril do lesných tôní a pokračuje pekne zachovaným lesným spoločenstvom ďalej. Až na poslednom úseku opustíme lesnú cestičku a chodníkom, ktorý naberie prudší ráz, vystúpime do Kalinovského sedla.

Aj tu sa nachádza pamätník na 2. svetovú vojnu, ktorý pripomína miesto prvého vstupu oslobodzovacej armády na územie Slovenska. Tým sme sa zároveň dostali na červenú značku, ktorá je súčasťou Východokarpatskej magistrály. Magistrála z veľkej časti kopíruje medzinárodnú diaľkovú turistickú trasu E3. Vedie prevažne hrebeňom po slovensko-poľskej štátnej hranici v pohoriach Čergov, Ondavská a Laborecká vrchovina a Bukovské vrchy. Celková dĺžka chodníka je 247,1 km, prevýšenie 10 132 metrov.

Zároveň sa v Kalinovskom sedle nachádza malá, ale naozaj malá chatka, ako z rozprávky o trpaslíkoch. Ideálne miesto na prenocovanie pre najmenšieho syna, ktorý sa pri chatke cítil ako veľký chlap. Po krátkom zastavení a zamyslení nás čaká posledný úsek trasy, pekne upraveným hrebeňovým chodníkom až na vrchol Paseky. Tesne pred vrcholom sa nám ukáže železná rozhľadňa, ktorá počas vojny slúžila ako vojenská pozorovacia veža. Musel byť z nej krásny výhľad na severovýchodné oblasti Slovenska ako aj južné časti Poľska.

Teraz je výhľad z veže obmedzený najmä pre odrastené vysoké stromy. Avšak určite sa oplatí vystúpiť aj na samotnú vežu, aj keď je výhľad iba na jednu stranu. Keďže sme mali čas, spríjemnili sme si výstup na vrchol príjemným oddychom priamo pod vežou a dopriali sme si chutné občerstvenie. Po nabratí nových síl sme sa rovnakou trasou vybrali späť.

Kroky nás priviedli tiež na vojenský cintorín, kde ako memento minulosti nám masové hroby vojakov pripomínajú zbytočnosť a nezmyselnosť akéhokoľvek vojenského konfliktu. Škoda, že aj v tejto dobe sme svedkami nezmyselnej vojny kúsok od našich hraníc. Avšak aj napriek tomu si myslím, že v historických súvislostiach týkajúcich sa oslobodenia našej krajiny počas 2. svetovej vojny je potrebné padlým vojakom vzdať úctu a vďaku aj napriek súčasným udalostiam v Európe.

V každom prípade môžem len odporučiť vychádzku na vrchol. Cestou späť si môžete oddýchnuť v prijemnej kaviarni v centre obce a pri odchode z obce odporúčam ešte tým z vás, ktorých zaujíma história, zastaviť sa pri historickom tanku. Trasa na Paseky nie je náročná, tým že vedie aj lúkami a na vrchole ponúka možnosť vystúpiť na vyhliadkovú vežu, je určite zaujímavá aj pre najmenších. Tak hor sa do Medzilaboriec, najskôr vystúpiť na Paseky a potom sa, rovnako ako my, zastaviť v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola. Je to príjemný spôsob zakončenia pekného dňa.

Ondavská vrchovina - Čierna hora, 667 m (15. 06. 2019)

Počas môjho prechodu Cesty hrdinov SNP je Čierna hora ďalším z vrcholov, ktorý som navštívil. Svoju cestu na Čiernu horu sme začali vo Svidníku, kde prechádzame okolo pamätníka padlým v 2. svetovej vojne a od miestneho policajta zisťujeme, že práve dnes majú miestne slávnosti. Chvíľku uvažujeme, že by sme dnešnú púť z Duklianskeho priesmyku skončili práve tam, ale predstava začiatku zajtrajšieho dňa stúpaním na Čiernu horu nás prinútila vzdať sa týchto myšlienok. Výstup nás čaká poriadny, z 220 m vo Svidníku do 667 m na Čiernej hore, čo je takmer 450 výškových metrov.

Plný batoh, 25 km za nami, ešte stále horúco, ale s dôverou vo vlastné sily ideme do toho. A veru, na záver dňa som si siahol na moje dnešné dno. Krok za krokom bol batoh ťažší, krok za krokom bolo náročnejšie zdvihnúť nohy. Popruhy sa nezarezávajú do pliec, sú zarezané stále a hlboko. Čelo orosené už na začiatku výstupu, tričko zmáčané už po niekoľkýkrát, a okrem toho všetkého sa zasa vynorili komáre. Celé mračná komárov podnikajú pravidelné nálety na naše odhalené časti tela.

Pred vystúpením na Ostrý vrch sme dobehli Martina, ktorý oddychoval, pričom vôbec mu neprekážali nálety komárov. Batoh zhodený dolu pár drsných mien určite dostal, ale s vidinou toho, že sa potiahneme navzájom, postupujeme chvíľu spolu. Martin sa však opäť často zastavuje a oddychuje, a tak postupujeme až na Ostrý vrch. Keďže slnko práve zapadalo, rozhodli sme sa aj my chvíľu si tu oddýchnuť, veď to najnáročnejšie stúpanie sme mali za sebou a zároveň sme chceli počkať na Martina.

Prvé, čo sme okamžite urobili bolo, že sme si navliekli dlhé nohavice a dlhé tričká. Komáre boli naozaj otravné, a tak sme ich aspoň týmto spôsobom chceli na chvíľu odstaviť od našej krvi. Medzitým nás dobehol Martin, zhodil batoh a hneď ako sa hodil na zem a natiahol sa, tak zaspal. Vôbec neprekážalo, že spí medzi pochodujúcimi mravcami. Ani tie ho nezobudili. Nie že mal toho moc, to je totiž slabé slovo, Martin bol podľa mňa až za okrajom svojich schopností a síl. A to nás ešte čakalo posledných pár kilometrov hrebeňom na Čiernu horu.

Tma neúprosne padala, tak sme sa prinútili pokračovať ďalej. Z Ostrého vrchu boli v diaľke vidieť dva výrazné kopce tesne pred Prešovom. Identifikovali sme ich ako Stráž a Lysú stráž. O pár dní by sme mali medzi nimi prechádzať. Ako sú len ďaleko. Prídeme tam vôbec? A keď áno, v akom stave? Uvidíme.

Ešte nebolo úplne tma, a tak sme nezapínali čelovky, takže cesta lesom bola v istých momentoch dobrým adrenalínom, keďže sa v tieňoch lesa objavovali rôzne fatamorgány. Jednu z nich mám pred očami ešte aj dnes. Prechádzali sme iba s Alenou lesným chodníkom, dosť širokým na to, aby nám mesiac a hviezdy dostatočne osvetľovali cestu. Oči boli prispôsobené tme, takže sme bez väčších problémov postupovali smerom k útulni na Čiernej hore.

Zrazu som zmeravel. Na chodníku, niekoľko desiatok metrov predo mnou stojí niečo veľké. Prvý dojem bol, ako inak, medveď. Zastali sme, potichu sledovali, či sa niečo pohne, a ak áno, či naším smerom. Krvi by sa nám nik nedorezal. Ani neviem ako, ale predsa som sa premohol a pomaly som pokračoval ďalej. Keďže sa strašný tvor naďalej nehýbal, usúdil som, že to asi nebude až také vážne. Až keď sme sa dostali asi dvadsať metrov od "tvora", vyšlo najavo, že ide iba o hru prenikajúceho svetla a tieňa. Strašným tvorom bol totiž iba tieň, ktorý na osvetlenejšiu časť lesa vrhali stromy.

Veru sme si vydýchli, pridali do kroku a s pozorným pohľadom sme sa o chvíľu ocitli na vrchole. A už je útulňa pred nami. Hurá, cieľ dnešného dňa, utrpenie z pochodu končí, oddych nás čaká. Posledných pár krokov a dvere útulne sú na dosah. S poriadnym buchotom, riadne unavený so svetlom čelovky na hlave som sa vrútil dovnútra. V tom momente sme sa zľakli dvaja, hrôzou stuhnutí na pár milisekúnd, až sme si obaja uvedomili, že nám nehrozí nebezpečenstvo.

Na jednej prični v rohu totiž spal Honza, taktiež pútnik na rovnakej ceste. Zvítali sme sa, zložili batohy, začali vybaľovať veci potrebné na prenocovanie. Vymenili sme si dojmy z dnešnej cesty s tým, že zajtra pôjdeme rovnakú trasu, avšak Honzo chce odísť z útulne až neskôr, keďže má celý deň pred sebou a nemusí sa hnať… No veď to aj my, skonštatovali sme. Prišli aj ostatní. Keďže Martin si nevybalil alebo nezobral na cestu čelovku, posledné úseky cesty si svietil obrazovkou mobilu. Mali sme toho všetci dnes dosť, ale Martin teda riadne. Zhodil batoh, vyliezol na stôl vedľa útulne a niekoľko minút sme o ňom nevedeli. Obávam sa, že prvých niekoľko minút nevedel ani on sám o sebe, nieto ešte o nás. Dokončili sme prípravu na noc, každý si našiel miesto na spanie a v tichom bzukote komárov sme zaspali…

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek