Reportáž Heiva Tu´Aro Maohi
Mesiac júl je na Tahiti mesiacom školských prázdnin a mesiacom, kedy vrcholí celoročná aktivita v celej Francúzskej Polynézii v snahe čo najlepšie reprezentovať svoj ostrov. Prebieha tu totiž niečo ako miestna olympiáda v tradičných i európskych športoch a tiež súťaž folklórnych speváckych a tanečných skupín.
Vzhľadom na to, že dcéra i zať chodili počas našej návštevy do práce alebo sme boli na niektorom inom ostrove, boli sme sa pozrieť na súťaže len štyrikrát. Zážitok to však bol obrovský a navyše pri 10-hodinovej plavbe na ostrov Taha´a som si na veľkoplošnej obrazovke pozrel reportáž zo súťaží vo volejbale, basketbale, malom futbale, tenise, súťaže mužov a žien jednotlivcov, dvojíc i štvoríc na pirogách. Športové súťaže organizuje Inštitút mladých pre šport Francúzskej Polynézie.
Šport
V predvečer francúzskeho štátneho sviatku, 14. 7. – dobytie Bastily, zišli sa u dcéry priatelia a debatovalo sa, jedlo, popíjalo do druhého rána. Tak sme neboli schopní sa zmobilizovať a ísť si pozrieť slávnostné defilé pri prezidentskom paláci. Zato beh so záťažou bol prioritou a na ten sme sa k mestskej promenáde na brehu zálivu vybrali včas, aby sme získali dobré miesta a užili si to. Davy ľudí zaplnili celý park, kde sa na vraj 800-metrovom okruhu parčíkových chodníkov malo bežať. Trať behu bola ohradená a v cieľovej a zároveň aj štartovacej rovinky sa pohyboval organizačný štáb v jednotnom oblečení. Ženy mali dlhé červené šaty s bielou „modrotlačou“ a muži také isté rozhalenky. Hlavným sponzorom bola asi požičovňa elektrických skútrov v ostrých žltých farbách, nakoľko vždy jeden jazdil na čele behu alebo stál v cieľovej rovinke.
Pod obrovským balvanom – pamätníkom, pripomínajúcim dátum získania autonómie pre Francúzsku Polynéziu, sedeli na lavičke prvé tri zo súťaže Miss Tahiti 2022. Ich úlohou bolo spolu s hlavným organizátorom odštartovať jednotlivé behy a na záver dekorovať na pódiu prvých troch z každej kategórie. Najmä Miss 2022 svojou štíhlosťou a výškou sa teda výrazne odlišovala od drvivej väčšiny žien, čo som videl počas nášho pobytu.
Na trávniku pod pódiom si diváci mohli pozrieť, ako sa chystali záťaže pre jednotlivé kategórie. Bežali ženy i muži a čo viem, tak vraj najväčšia záťaž bola 50 kg. Na dlhé brvno sa ako záťaž dávalo miestne ovocie, banány, kokosové orechy, ananásy. Brvno sa nieslo na jednom pleci, pridržiavané jednou rukou. Skúsení pretekári si ho bez zastavenia vedeli pretočiť na druhé plece. Všetci bežali bosí, v trenírkach a často s korunou z lístia okolo hlavy.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Podarilo sa nám získať miesta pri oplotení cieľovej rovinky, ale svietilo mi slnko do očí a vedel som, že zábery nebudú kvalitné, tak som prešiel na druhú stranu. Pohybovali sa tu miestne televízne štáby a reportéri vzrušene komentovali všetko do mikrofónov. Každý ostrov mal svojich zástupcov a divákov, ktorí búrlivo počas behu povzbudzovali a na pódiu svojich víťazov pri dekorovaní búrlivo oceňovali. Pri jednej žene dokonca dvaja chlapi rozohrali niečo, čo zaznieva pri predstavovaní novozélandských ragbistov a hoci som nerozumel ani slovo, nabiehali mi zimomriavky.
Kategórie mužov a žien sa striedali a začínalo sa myslím 20 kg záťažou u mužov a 5 kg u žien. Pred štartom si doniesli bremená na štartovnú čiaru a postavili sa obďaleč za ne. Po výstrele štartovacej pištole sa každý rozbehol ku svojej záťaži, vyložil si ju na plece a rozbehol sa. Neviem, či by som si to dokázal vôbec vyložiť na plece. Od prvých metrov behu bolo jasné, kto to trénoval celý rok a kto sa možno len dal vyhecovať. V druhom kole boli jasní favoriti a záverečné šprinty, možno posledných tridsať metrov za revu prizerajúcich boli priam elektrizujúce. Nikto sa nechcel vzdať, ba jednému sa odtrhla zle pripevnená záťaž z jednej strany brvna, a tak ju niesol vo voľnej ruke a druhou na pleci držal brvno. Skôr išiel, ako bežal, no zožal obrovský aplauz.
Druhú súťaž sme si boli pozrieť po návrate z ostrova Taha´a. Konala sa na brehu mora v parčíku, kam sme sa chodili s vnukmi prechádzať. Žiaľ, prišli sme neskoro, a tak sme videli len súťaž v hode oštepom na cieľ, ktorým bol kokosový orech napichnutý na vysoký stožiar. Súťažili družstvá mužov a každé malo oštepy svojej farby. Vyhralo to, ktoré malo v kokose zapichnutých najviac oštepov. Oštepy nehádzali klasicky z dlane, ale ich vystreľovali prstami odspodu. Zaujal ma mohutný chlapík s klami v ušiach, nozdrách, okolo krku, proste pravý ľudožrút. Po súťaži si to všetko odložil, lebo nemal nič prepichnuté, a odrazu bol z neho milý, starší chlapík. V ten deň tam ešte prebehla súťaž v čistení kokosu a na druhý deň mala byť v rýchlosti oberania kokosov z paliem. Inak, na plantážach majú palmy vo výške asi troch metrov plechový náhrdelník. To aby sa kraby a potkany nedostali k plodom.
Folklór
Na folklórnych slávnostiach sme boli dva večery. Jeden bol nesúťažný a druhý v špeciálne na to postavenej aréne s komisiou, akoby v štýle Česko–Slovensko má talent, ktorá hodnotila oblečenie, spev, choreografiu. V prvý, nesúťažný večer sme boli vo veľkom stane, kde diváci sedeli do účka, bolo dusno a zvuk dosť hučal. Striedali sa spevácke skupiny a tanečné. Keď som videl a počul prvú spevácku skupinu, bol som značne udivený. Vedúci ju asi najprv predstavoval a hovoril o čom bude spievať. Bolo to v jazyku daného ostrova, lebo ako mi dcéra povedala, každý ostrov má akoby vlastný jazyk a jednotiacou je francúzština. I keď rozdiely sú asi ako medzi záhoráčtinou a šarištinou.
Keď začali spievať (spievali po sediačky), sedeli do polkruhu, jeho rôzne časti sa rôzne knísali, chvíľu spievala jedna časť, chvíľu druhá, občas spolu. Pred nimi pobehoval vedúci, zaháňal sa zaťatou päsťou a ja som mal často dojem, ako keby sa hádali, občas zase sa vyhrážali nám. Nahrával som si to zvukovo aj obrazom, trvalo to asi 8 minút. Tanečné predstavenie bolo zaujímavejšie. Sukienky z lístia, koruny z lístia, kmitanie bokmi až v neuveriteľných kmitočtoch, k tomu hudba, spev a prelínanie sa línií. V súťažný večer sa museli na internete kupovať lístky na presné sedadlo, nesmelo sa natáčať a jeden súbor mal aj tri choreografie a k tomu živú kapelu. Priznám sa, že to bolo úžasné divadlo a keď na záver tancovala najprv žena a potom chlap, divoko kmitajúc bokmi, nohami na špičkách, dostával som za nich svalovicu. Dcéra vravela, že účastníci často posledný mesiac ani nechodia do práce a nacvičujú. Sú to možno aj stočlenné súbory s kopou kostýmov na jednotlivé choreografie a majú aj 60-ročnú tradíciu. Víťazi potom reprezentujú Francúzsku Polynéziu vo svete. Sem pre zmenu zavítala folklórna skupina z Nového Zélandu.
Zvyknutý na slovenský folklór som videl niečo úplne iné. Často tam boli evidentné vekové a hlavne kilogramové rozdiely, najmä medzi ženami, ale všetky sa hrdo niesli a dávali do toho celé srdce. Pred večernými predstaveniami si jednotlivé skupiny skúšali svoje choreografie aj v mestských parčíkoch, a tak sme mali šťastie, že sme jednu malú tanečnú skupinku, kde počet hudobníkov prevyšoval tanečníčky, mohli sledovať. Pred dažďom sa skryli pod altánok a veselo pokračovali ďalej.
Keď sme plávali trajektom na Taha´a, pri dverách na hornú palubu boli na stene hudobné nástroje. Myslel som si, že je to len dekorácia. Avšak omyl. Po čase sa medzi cestujúcimi našla skupinka, ktorá zobrala nástroje do rúk a hoci sa možno nikdy nevideli, spustili koncert. Ostatní sme postávali okolo, niekto sa pridal, niekto si to natáčal a oni vysmiati hrali o dušu.
Neviem ako je to s folklórom na školách, ale okolo škôl majú všade vo Francúzskej Polynézii krásne ihriská. Starší vnuk chodí na plávanie a to v bazéne, nie v mori, a na ragby. Aj včera, keď som cez WhatsApp volal, sa práve vrátil z tréningu. Dcéra si zatiaľ zabehla 5 km a potom sa venovala mladšiemu, ktorý sa zatiaľ motal s ostatnými mladšími súrodencami spoluhráčov pri ihrisku. Minulý rok ma dcéra šokovala, keď sa prihlásila na 17 km beh s prevýšením 1 000 m na ostrove Moorea. Nikdy totiž nebehala, a tak som bol zvedavý, ako to zvládne. Poctivo trénovala v horách neďaleko domu. Ostatne tu na všetkých ostrovoch je úzky pás roviny pri oceáne a potom len často strmo dohora sa dvíhajúce kopce, vytvorené sopečnou činnosťou.
Keď sme boli na Moorea, ukazovala nám, kade z prístavu vybehli, prebehli cez hrebeň, zbehli k zálivu s kostolom, vybehli na ďalší hrebeň, prepletali sa pomedzi ananásové plantáže a napokon dobehli na veľkú piesočnú pláž v zálive. Medzi ženami skončila štvrtá, celkovo sedemnásta a suverénne najlepšia Slovenka, keď aj naša vlajka bola medzi ostatnými. Spravili sme si túru do sedla Tri borovice, ktorá išla čiastočne po trase tohtoročného behu a veru v mazľavom teréne by som nechcel behať. Stačilo mi kráčať a snažiť sa nespadnúť.
Často, keď sme sa prechádzali v okolí prístavu, videli sme skupinky na pirogách. Neviem, či to boli miestni, alebo turisti na atrakcii. Kapitolou samou o sebe je surfovanie. Neviem, či je všeobecne známe, ale v roku 2024 tu budú olympijské hry, respektíve ich surférska časť. Tahiti má akoby dve tváre. Na tej, kde býva dcéra, menej prší, more je pokojné a sú tu pláže. Na druhej strane ostrova prší ďaleko viac, lebo hory zachytávajú mraky, pobrežie je skalnaté a oceán divoký. Vraj sú tu najťažšie vlny na surfovanie a sú vyhľadávané surfermi z celého sveta a preto tu, ďaleko od Paríža, bude tiež olympijská dedinka.
Nabudúce sa na týždeň vyberieme na ostrovček Motu s rozmermi 300 x 100 m, z ktorého budeme vyrážať na prieskum okolia a samotných ostrovov Taha´a a Raiatea.
