Jedlo sme riešili lyofilizovanou stravou a na chatách po ceste, nocľah na Chate pod Chlebom, v rozhľadni Špicák nad Strečnom a pod širákom v sedle pod Hnilickou Kýčerou. Termín sme si určili na prvý augustový týždeň – už len aby bolo fajn počasie a môžeme vyraziť.

Deň pred odchodom nám odpadáva jeden z členov kvôli zdravotným problémom v rodine, nakoniec vyrážame traja – Ľuboš, Bifi a ja. V utorok poobede sa stretávame a vyrážame za Bifiho otcom, ktorý nás odvezie do Zázrivej, kde v stredu bude štart. Po príchode do ubytovania nám domáci oznámi, že na nás zabudol a v našej izbe niekto býva. Rieši to však svojsky, z jednej menšej izby pošle preč pomocníčky, ktoré sú tam ubytované a nasťahuje tam na jednu noc nás. Fajn, nemusíme zháňať nič iné.

1. deň

Zázrivá – Veľký Rozsutec – Chleb – Poludňový grúň – Steny – Chleb – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom

(stúpanie 2155 m, 24,1 km)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po raňajkách pobalíme do batohov všetok materiál a vyrážame zo severného konca Zázrivej ku „skutočnému“ štartu hrebeňovky, k Jánošíkovmu dvoru. Keďže Zázrivá je dedina rozťahaná, asfaltom šliapeme asi 3 km, kým sa k nemu dostaneme. Postupne sa vnárame do lesa a stúpame do sedla Príslop nad Bielou. Od sedla nás čaká prvá dnešná "makačka" s výstupom na vyhliadkové skaly Pálenice. S plnými batohmi ideme pomaly, v stúpajúcom teple sa potíme, ale výhľady na Osnicu, Stoh a Veľký Rozsutec sú nám prvou odmenou za námahu. Stoh v pozadí je ešte vzdialený, preto si prezeráme náš najbližší cieľ – Veľký Rozsutec. Obchádzame skalné steny Pálenice a stálym stúpaním prichádzame na vyhliadkové skaly pred Malým Rozsutcom. Bifi je namotivovaný, chce si pridať aj ten, ale po príchode do sedla Zákres si to rýchlo rozmyslí a pokračujeme do sedla Medziholie. Tu si dáme krátku pauzu na vodu a ľahké občerstvenie a pokračujeme stúpaním na Veľký Rozsutec.

Sledujem Bifiho a jeho taktiku pomalého, ale neustáleho stúpania bez prestávky. Ja takýto tempomat zaradiť neviem, a tak stúpam, odpočívam, stúpam a odpočívam. Kým po sedlo Zákres sme nestretli takmer nikoho, na Veľký Rozsutec šliape pomerne veľa ľudí, starší, mladší, mamičky s deťmi... Viem, že je to tu navštevované, ale až toľko ľudí som v strede týždňa nečakal. Na vrchole Veľkého Rozsutca sa to hemží ľuďmi, odpočívame pri vrcholovej ružici a prezeráme si ďalší úsek dnešnej trasy – je to ešte kus. Urobíme si povinné fotky pri kríži a rýchlym a kolmým zostupom zastavujeme v sedle Medzihole, kde si varíme obed. Z prameňa poniže si naberáme vodu na ďalšiu trasu a obed a ja s Ľubošom spomíname, ako sme z tejto strany v zime na Rozsutec vystupovali.

Po obede nás čaká výstup na Stoh, ktorý nás neminie, a tak dlho neotáľame a ideme. Ľudí smerom na Stoh výrazne ubúda, je nás tu tak zo desať. Zo Stohu je Veľký Rozsutec majestátny, nie nadarmo patrí k najkrajším vrchom na Slovensku. Dokonca vidíme aj časť Zázrivej, kde sme ráno štartovali. Na vrchole Stohu majú nejakí Záhoráci teambuilding, objímajú sa a čosi recitujú. Počkáme Bifiho, ktorý má stále zaradený tempomat a ideme pridať zostup do našej dnešnej hojdačky. Smerom na Poludňový grúň ideme sami, na ňom sa dohadujeme, či ideme na Chleb a do Snilovského sedla, alebo zo sedla pod Chlebom rovno na Chatu pod Chlebom. Nakoniec Bifi a ja Ľuboša prehlasujeme s tým, že ideme do Snilovského sedla. Čo sa nakoniec ukáže ako najdôležitejšie rozhodnutie do ďalších dní, pretože nám všetko krásne časovo bude vychádzať.

Kolegovia majú menšie zdravotné problémy – Ľuboša chytajú kŕče do stehien, Bifiho doslova „vypne“ na severom vrchole Stien, kde si kľakne do trávy a medituje. Po predchádzajúcich skúsenostiach od rána často pijem vodu a chrúmem protikŕčové doplnky, preto našťastie žiadne problémy nemám. Nikto z nás nie je zvyknutý na nálož výškových metrov, tie sa blížia niekam k 2000 metrov. Našťastie to nie je nič vážne, tak pokračujeme ďalej. Smejem sa na tom, ako Bifi sekíruje Ľuboša, že si nesmie trasu skrátiť chodníkom popod južný vrchol Stien, ale má ísť pekne po červenej. To isté sa deje aj pri Hromovom, po ktorom nás čaká posledný výstup dňa na Chleb. Z neho sú krásne výhľady na dnes prejdenú trasu a v diaľke vidíme náš cieľ cesty – v opare schovaný Kľak.

Celou cestou sme dnes mali nádherné výhľady do diaľky, nevedel som kam sa skôr pozerať. Jednoducho paráda. Posledný úsek cesty z Poludňového grúňa do Snilovského sedla a na Chatu pod Chlebom ideme prakticky sami. Na Chatu pod Chlebom prichádzame okolo 19-tej, ubytovávame sa do spoločnej podkrovnej spálne, ktorá je zariadená naozaj komfortne. Objednávame si večeru s pivom a čakáme na západ Slnka. Pred 21.00 h zaspávame spolu s ostatnými kolegami...

2. deň

Chata pod Chlebom – Veľký Kriváň – Malý Kriváň – Suchý – Starhrad – kompa do Strečna – rozhľadňa Špicák

(stúpanie 1020 m, 20 km)

Aj keď sme si včera povedali, že budeme spať čo najdlhšie, lebo chalani ma prehlasovali na raňajky na chate, vstávam a buntoším o šiestej. Raňajky začínajú podávať až po 7.30 h, ležať len tak v posteli sa mi nechce, tak potichu zoberiem batoh a vychádzam von. Vonku si varím kávu a sledujem, ako sa prebúdzajú turisti spiaci v stanoch. Vonku je sviežo, preto ma až zamrazilo, keď jedna dvojica zo stanu prišla ku kadi so studenou vodou, vyzliekli sa do naha a bez okolkov sa do nej vrhli.

Po raňajkách z chaty odchádzame po 8.00 hod a naším prvým cieľom je najvyšší vrch Malej Fatry – Veľký Kriváň (1709 m). Ide sa nám fajn, batohy zhadzujeme v kosodrevine na Hrane Veľkého Kriváňa a šviháme hore. Týmto mi do zbierky najvyšších vrchov pribudne jeden z posledných zo západnej polovice Slovenska. Dlho sa nezdržujeme a poberáme sa ďalej. Žiaľ, pri zostupe zistím, že ma začne pobolievať ľavý krížny väz. Nechcem chalanov zdržiavať, posielam ich dopredu a za pomoci paličiek pomaly zostupujem a mierim na Pekelník. Zaujímavé, že bolí vždy len pri zostupe, po rovine a pri stúpaní nasadzujem normálne tempo. Chalani ma po určitých úsekoch vždy počkajú, ale prakticky idem sám. Neprekáža, v poslednej dobe som zvyknutý z rôznych príčin chodiť sám.

Zo sedla Bublen klesáme pod Koniarky, kde si z prameňa dopĺňame zásoby vody. Výhľady sú fantastické, tak ako včera, neviem, čo mám skôr fotiť a natáčať. Ľudí pribúda a na Malom Kriváni je nás dosť veľké množstvo. Chalani sú už tu a skúmajú ďalší úsek trasy od sedla Priehyb až po Suchý. Veľmi sa mi páčilo ako pri stúpaní na Malý Kriváň začal vykúkať spoza Pekelníka a teraz sa krásne vyníma starý známy Veľký Rozsutec. Nedávno som v televízii zachytil informáciu, že rozdiel medzi Stohom a Rozsutcami je v tom, že Rozsutce sú oveľa mladšie a vyvrásnili sa z dolomitového podložia na rozdiel od ostatnej časti hrebeňa, ktorá je žulová.

V sedle Priehyb odpočíva pár turistov, my pokračujeme ďalej na Stratenec a do sedla Vráta. Prechod cez Biele skaly si užívam, konečne trochu náročnejší terén, Bifi zasa sekíruje Ľuboša, že treba ísť striktne po červenej, žiadne obchádzanie. Keďže som stále posledný, mám čas na prieskum Bielych skál, sú to naozaj krásne bralá padajúce do hĺbky. Nakoniec sa stretávame na Suchom, z ktorého sledujeme dnešnú prejdenú trasu až po Malý Kriváň. Zapáčili sa mi bralá Stratenca, sledoval som ich, ak sa dalo, z vyhliadok pri zostupe zo Suchého. Zostup zo Suchého hodnotím, ako pre mňa najhorší úsek celej trasy – od vrcholu až po Starhrad.

Ešteže po ceste bola Chata pod Suchým, kde si dávame odpočinok, bryndzové halušky a pivo. Z chaty zasa klesáme a klesáme fádnym úsekom, zastavíme sa až na vyhliadke nad Domašínskym meandrom, následne na Starhrade. V polovici zostupu od chaty po Starhrad rozmýšľam, čo bude zajtra, či ďalšie dve etapy hrebeňovky, kvôli bolesti nohy vôbec zvládnem. Zrúcaninu, ktorá je v rekonštrukcii, si poprezeráme a pokračujeme ku kompe na Váhu. Po ceste k nej zbadáme nad hradom Strečno náš dnešný nocľah - rozhľadňu Špicák. Je celkom vysoko, ešte nás čaká záverečné stúpanie. Toto bude jediné odbočenie z červenej značky, ale nechceli sme spať niekde v lese, keď sme mohli využiť luxus veže.

Po príchode ku kompe si ľahneme do trávy a pol hodinku sledujeme kompu, ako sa lenivo premáva z jednej strany Váhu na druhý. Týmto ukončujeme prechod krivánskej časti Malej Fatry jej bralnatej časti a prechádzame do Lúčanskej Fatry. Na rozdiel od krivánskej, lúčanská časť je lesnatejšia, hrebeň je rozložitý, jedinou výnimkou je až posledný vrchol – Kľak, ktorý sa každou hodinou približuje.

Po prevezení sa z Nezbudskej Lúčky do Strečna si zasadneme na pivko do bistra na brehu Váhu, milá slečna nám doplní zásoby vody, aby sme si vedeli navariť dnes večer i zajtra ráno. Plne naložení odchádzame a začíname posledný výstup na rozhľadňu. Čaká nás posledných 230 výškových metrov na asi kilometrovom úseku. Na chodníku nás privíta oznámenie o zvýšenom pohybe medveďa, ktorého chce Ľuboš „vidieť aspoň z diaľky“, ako nám oznámil. Po 19-tej prichádzame k rozhľadni, obsadzujeme najvrchnejšie poschodie, rozkladáme pelechy na noc. Sledujeme zapadajúce Slnko a pulzujúce mesto pod nami. Za utíchajúceho mesta zaspávame tiež, v noci nás sem-tam prebudí zvuk zveri a dotieravý hmyz.

3. deň

Rozhľadňa Špicák – Kojšovský budzogáň – Minčol – Chata Javorina – Veľká lúka – Veterné – Horná lúka – Hnilická Kýčera – sedlo pod Hnilickou Kýčerou

(stúpanie 1582 m, 24,3 km)

Ach – zasa sa budím prvý, sledujem prebúdzajúce sa mesto, ranné zore a „závidím“ odfukujúcim chalanom vedľa mňa. Zbehnem teda dolu z rozhľadne, chvíľu sedím na lavičke a neskôr študujem informácie na tabuli pri rozhľadni. Zaujala ma informácia o vzniku meandrov okolo Strečna, vždy som si myslel, že Váh sa predral horami a vytvoril v nich terajšie hlboké kaňony. Podľa údajov na tabuli však meandre vznikli dávno pred vrchmi a tie sa do meandrov vyvrásnili neskôr. Čiže najskôr bola rovina s meandrami, neskôr zo zeme vyrástli vrch, zaujímavé...

O chvíľu sa prebúdzajú chalani, chystáme raňajky, naťahujeme unavené svaly. Vody máme našťastie dosť, musíme vydržať po chatu Javorina, iný prameň cestou nie je. Vyrážame na cestu. V noci sa stal zázrak, noha ma vôbec nebolí, môžem bez problémov pokračovať ďalej. V sedle pod Kojšovou chalanov prehovorím na malú zachádzku a ideme si pozrieť skalný útvar – Kojšovský budzogáň. Zaujímavé skalné útvary sa nachádzajú na kraji kameňolomu, dúfam, že otrasy z neho prežijú. Vraciame sa späť do sedla a pokračujeme po modrej do sedla Javorina. Táto časť trasy bola najškaredšia na celej trase, väčšinou ideme lesnou cestou, les okolo je zdevastovaný ťažbou – ale nie v kameňolome. Dokonca je tu vyznačený náučný chodník, neviem pre koho. Akurát záverečný úsek vedie pekným lesným chodníkom. V sedle Javorina je odstavených pár áut, zrejme hubári.

Od sedla Javorina plynulo stúpame až na hrebeň, aj ponad legendárny tunel Višňové. Od Úplazu po Minčol ideme v úseku plnom čučoriedok, nevieme z ktorej strany skôr oberať. Stretávame pár oberačov s plnými vedrami. Po príchode na vrcholové lúky Minčolu máme parádny výhľad na Krížavu s vysielačmi. V sedle Okopy sa fotíme pri kanóne z 2. svetovej vojny a trielime na Minčol, kde sa schovávame v tieni. Slnko nemilosrdne pečie tretí deň, ramená a krky máme spálené – nabudúce si pribalíme krémy na opaľovanie. Po odpočinku v tieni na Minčole, zostupujeme do sedla Prašivé, pri zostupe sa nám po dlhom čase zjaví cieľ cesty – Kľak, už je bližšie a bližšie. Zajtra na obed stojíme na tebe, pomyslím si.

Lúčnou cestou, pripomínajúcou hôľne partie Veľkej Fatry stúpame na Krížavu s vysielačmi, obkolesenými vysokým múrom. Z lúk sú krásne spätné výhľady na Krivánsku Fatru, kadiaľ sme putovali predchádzajúce dva dni. Potrebujeme si doplniť vodu, preto mierime k chate Javorina, stojacej pod Veľkou Lúkou. Spolu s vodou dopĺňame aj žalúdky, obed ani dnes nevaríme, nasýtime sa guľášom a pivkom tu. Chata nie je veľká, ale na účely obeda a prespania stačí akurát. Prevádzkarka nám povie, že chatka bola postavená práve pre hrebeňovkárov a návštevníkov Martinských holí. Vonku na lavičke sa chichúňa párik českých turistov opojených pivečkom. Títo tu dnes pobudnú do večera pomyslím si.

Po obede sa vydáme na najvyšší vrch Lúčanskej Fatry – na Veľkú lúku (1476 m). Prekvapene sledujem, ako nás počas fotenia sa pri hríbiku obieha rozjarený český párik a trieli smer Horná lúka. Tým istým smerom ideme tiež, magistrálou medzi kosodrevinou. Udivujú ma veľké mláky priamo na hrebeni, ktoré treba obchádzať cez kosodrevinu. Pripomínajú mi mláky na hrebeni vrchu Vráta v pohorí Podbeskydská brázda. Tam tiež nebola žiadna voda, iba na hrebeni v mlákach. Z lúk sú ďaleké výhľady na všetky strany, dominuje Krížava s vysielačom, my sa snažíme identifikovať Hnilickú Kýčeru, ale márne.

Na Veternom vyrušíme rozjarenú českú dvojicu, dievčina si tričkom schováva holé nohy a zadok. S úsmevom im poprajeme dobrú zábavu a pokračujeme ďalej na Hornú lúku. Pôvodný plán bol prespať na útulni Partyzán, žiaľ, opäť ju niekto podpálil, takže kráčame ďalej, keďže možnosti prespania na hrebeni sú opäť obmedzené a potrebujeme si doplniť vodu.

Na Hornej lúke sa nám výhľady končia a vnárame sa do lesa. Rázcestník pod Hornou lúkou takmer minieme, keďže je schovaný pod stromami. Po kratšej pauze cupkáme lesným chodníkom do sedla Majbíková. V sedle si dávame pauzu na jedlo a vodu, v lese nie je čo obdivovať, postupujeme fádnym krajom na Hnilickú Kýčeru. Každou chvíľou očakávame záverečné stúpanie, to sa však nedostavuje a po štvrtom "už teraz to bude" prestávame rátať. Dlho očakávané stúpanie začína peknou lesnou alejou a končí na holom temene Hnilickej Kýčery, kde stretávame českých súputníkov, ktorí nás medzitým obehli. Pripomínajú mi Kobru 11, ich tempo je vražedné, pri rozhovore s nimi sa dozvedáme, že začínali v Strečne a nocovať chcú na Skalkách.

Od Veľkej lúky až doteraz sme okrem nich nestretli nikoho, je tu úplné ľudoprázdno. Odchádzajú prví, idú si doplniť vodu z prameňa obďaleč sedla. My si vychutnávame samotu na vrchole, pozeráme do diaľky na vysielače na Krížave a na Kľak, ktorý máme na dosah ruky. Teraz čaká len nepríjemné klesanie do sedla, doplnenie vody, rozloženie prístreškov a varenie večere. Klesanie je naozaj nepríjemné, vedie hlinenou cestičkou, nechcel by som tadiaľto ísť po daždi ani dole, ani hore.

Zložíme sa v sedle, uvidíme batohy kolegov z Čiech a dumáme, čo pri prameni toľko robia. Zanedlho prídu a my pri prameni pochopíme, čo toľko robili. Čakali na doplnenie fliaš, keďže voda tiekla iba cícerkom, naplniť 1,5 l fľaša trvalo 5 minút. Plnením fliaš sme strávili 40 minút, nebolo na výber, potrebovali sme ju na večeru, raňajky a na celý ďalší deň. Večeru varíme po zotmení, Mesiac osvetľuje okolitú krajinu a my sa onedlho chystáme na spánok. Všetko jedlo napraceme do drybagu a preventívne vešiame na strom asi 200 m od táboriska. Sme kúsok od Vrícka, v lesoch známych hojným výskytom medveďov.

4. deň

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou – Skalky – Vríčanské sedlo – Kľak – Reváň – Fačkovské sedlo

(stúpanie 914 m, 17,1 km)

Budím sa na pocit rýchleho búšenia srdca, ktoré počujem až v ušiach. „Čo sa to deje?“ pomyslím si. Pozriem sa na múdre hodiny na zápästí, tep je normálny, všetko by malo byť v poriadku. Postupne sa preberám, som v poriadku, ale búšenie neprestáva. Započúvam sa do lesa a prichádzam na príčinu – v ktorejsi doline či dedine je technopárty a prebudil som sa na zvuk basov. Našťastie skoro zaspávam aj napriek zvukom z doliny, ráno premýšľam ako to cítia zvieratá v lese s oveľa lepším sluchom. Či si už zvykli, alebo ich to stresuje ako mňa s oveľa horším sluchom.

Ľuboš cez deň hovorí, že ho to prebudilo rovnako ako mňa. Ráno sa citeľne schladilo, fúka čerstvý vetrík, balíme táborisko, varíme raňajky a tešíme sa na obed vo Fačkovskom sedle. Ale to je ešte ďaleko a predbieham. Prvá dnešná etapa začína miernym stúpaním na Úplaz a následným klesaním z neho. Ďalej pokračujeme lesnou cestou na Jankovú, z ktorej dlhočiznou lúkou s usušenými pobytovými znakmi po medveďoch po hrebeni vystúpime na Skalky. Na nich si potvrdzujeme, že posledný deň putovania budeme mať úplne odlišné počasie ako doteraz. Fučí vietor, vrchol Kľaku nevidno, je zahalený v mrakoch. Výhľady sú mizerné, vidíme len najbližšie lesy viac nič.

Klesaním sa dostávame do Vríčanského sedla, kde nás zachytí prvý dnešný dážď. Oblečieme si nepremokavé bundy, na batohy naťahujeme návleky. Zo sedla vystúpime zahmleným lesom na Ostrú skalu, z nej na skalné vyhliadky pod Kľakom. Z vyhliadok nemáme nič, naokolo je biele mlieko a fúka vietor. Za hmly a dažďa vystúpime na Kľak, viditeľnosť je asi 20 metrov. Urobíme si povinné vrcholové fotky, zopár fotiek mlieka okolo nás a po zelenej a následne žltej zostupujeme do Fačkovského sedla. Na Reváni sme si nevšimli pretrasovanie žltej značky, preto pokračujeme starým chodníkom a serpentínami schádzame do Fačkovského sedla, kde našu hrebeňovku ukončujeme. V salaši za stáleho dažďa si whiskou pripijeme na úspešné zvládnutie vytýčeného cieľa a čakáme na odvoz domov.

Záver

Hrebeňovka je krásna, ťažká a veľmi rozdielna. Je veľký rozdiel medzi krivánskou bralnatou a lúčanskou hôľnou časťou. Kým krivánska je plná stúpaní, klesaní vysokých vrchov s nekonečnými výhľadmi, lúčanská je skôr rovnejšia, lesnatejšia, pocitovo divokejšia a ľudoprázdnejšia. Stretli sme viacero partií resp. jednotlivcov, ktorí po prechode zo Zázrivej do Strečna hrebeňovku končili. Možnosti legálneho prespania v NP sú veľmi obmedzené, našťastie sme sa nestretli s kontrolami a verím, že mnohí z vás by nad tým ani nerozmýšľali. V lúčanskej časti je obmedzená možnosť doplnenia vody, treba nad tým rozmýšľať už v Strečne, ďalšia možnosť je až pod Minčolom 20 minút od sedla Prašivé, potom na chate Javorina, v sedle pod Hnilickou Kýčerou a pri Vríčanskom sedle. Na pramene sa nedá spoliehať, aj my sme vodu dopĺňali veľmi dlho. Kto by si chcel trasu zatraktívniť, môže sa do sedla Medzirozsutce vybrať cez Jánošíkove diery, myslím, že sa nič nestane, stúpanie bude asi rovnaké ako zo Zázrivej. Náročný je hlavne prvý deň, kedy je potrebné sa kvôli prespaniu dostať zo Zázrivej na Chatu pod Chlebom, ďalšie dni budú záležať od následného plánovania. Trasu odporúčam každému, kto má chuť spoznať jeden z najkrajších kútov Slovenska.

Prikladám video z Relive, ale program fotky sem-tam nezaradí na správne miesto odkiaľ boli fotené.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek