Dlhé roky sa povaľoval v našom zozname zarastených chodníkov tajomný riadok - modrá od Ráztoky na Košarisko. Pohľad do mapy nepôsobil vôbec vábne. Niekoľkohodinové stúpanie k zarastenému úseku, žiadna zrejmá možnosť vývozu píl a materiálu, niekoľkokilometrové úseky v pásme kosodreviny. Slová kamarátky Moniky po prieskume trasy spred troch rokov posúvali kandidáta na úplne posledné miesto v rebríčku priorít: "Modrá značka cez Ráztockú hoľu je v zúfalom stave. Poslala som na trasu dvoch najzdatnejších chlapcov, veľmi skúsených turistov. Na útulňu Ďurková, kde sme nocovali, dorazili až za súmraku v stave absolútnej vyčerpanosti, pretože mali obrovský problém sa vôbec “prebojovať” po modrej. Chodník prakticky neexistuje, je súvisle nepriechodný kvôli kosodrevine. Chlapci sa vyjadrili, že ak sa bude presekávať, tak tam treba poslať úderku hádam na týždeň."

Po rokoch pravidelných vypiľovačiek zostali konkurentmi k Ráztockej holi len jarabiny na sever od Chaty gen. M. R. Štefánika a pár vetvičiek pod Chopkom. Cieľ bol teda jasný, zostalo len nájsť cestu k jeho realizácii. Nevyhnutné administratívne úkony a dohoda s riaditeľom príslušného závodu Lesov SR prebehli sľubne. Expertom v lesných chodníčkoch a zvážniciach vo víťaznej oblasti je náš veľmi dobrý kamarát z Lesov SR - Mirko Šuch. Po rozhovore s ním nám bolo jasné, že vôľa dokáže zázraky. Výrečný príležitostný starejší na svadbách nám s kolegami sľúbil nielen vývoz rovno na problémový úsek. Pripravil pre prípadných peších dobrovoľníkov detailný nákres, ako sa po lesných cestách mimo značených trás dostať na „pracovisko“.

Odporučili nám chatu Javorinka, kde sme mali dokonalú (a romantickú zároveň) základňu a včas nás informovali o termíne, kedy nám môže byť k dispozícii. Skrátka – rozprávková spolupráca. Už len zorganizovať aspoň šesť pilčíkov a k nim zdatných odhadzovačov, aby sme sa rozumne natlačili do jedného-dvoch áut. Pri úrovni našej dokumentácie bolo hračkou vyhľadať a obtelefonovať všetkých doterajších pílenia chtivých chlapcov a zdatných odhadzovačov a odhadzovačky. „Vyvezieme vás tam, pílenia je viac než dosť, pripravíme vychýrené zlepeňáky, zabezpečíme neodolateľný guláš, lahodné Marva-tyčinky, spať budete na lesnej chate, idete?“ No kto by povedal NIE?

Všetko išlo až príliš podozrivo podľa plánu alebo v hraniciach rozumných alternatív do dlho očakávaného momentu, kedy sme v sobotu ráno povyskakovali z Fordu Ranger a chceli sa pustiť do práce. Obyčajne sa nespoliehame len na informácie od turistov a overujeme si stav chodníkov osobne. V tomto prípade bolo nespokojných hlasov nespočetne a posledná sťažnosť z minulého roka. Považovali sme za nemožné, aby nás niekto predbehol a úsek prepílil. Nuž ale život je plný všakovakých prekvapení a hladko priechodný chodník, ktorý sme na modrej značke v oboch smeroch našli, vyvolal vlnu otázok typu: „To sa tu budeme dva dni prechádzať? Na zajtra máš záložný plán?“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žiadny plán B nám ani len nenapadlo vymýšľať, preto sme ho nemali. Deň sa nesúdi pred večerom, preto som pokojne a s úsmevom poprosila dobrovoľníkov, aby odstránili posledných pár konárikov a postupovali po značenej trase ďalej. Postupne sa chodník zužoval, vypílených konárov ubúdalo a náročnosť prác sa násobila. Bolo totiž potrebné najprv poodhadzovať konáre vypílené predchodcami, aby sme boli schopní dosiahnuť aspoň šírku na rozpaženie. Po asi 800 metroch od výsadky sme pílili v skutočnej divočine. Nikto viac nefrflal. Okolo obeda sa začali hromadiť otázky o dĺžke úseku, ktorý plánujeme spriechodňovať. Výsledok môjho malého prieskumu cez prehusto zarastený chodník upokojil aj posledných skeptikov. Práce bolo akurát dosť na oba dni. Skutočne sme poslednú kosodrevinku odpílili v nedeľu popoludní. Akciu ukončili slová klasika Rasťa: „A teraz môžem rok zabúdať, aká je to drina, a potom sa opäť prihlásim!“

Luxusná bola veru tohtoročná vypiľovačka s vyberanou partiou a dvomi tortami. Aj keď sa to slovami vyjadriť nedá, ďakujeme ešte raz, že desiaty rok za sebou sa nás vždy nájde nadšená, až nápadne rôznorodá, a tým neuveriteľne odhodlaná a naladená hŕstka pracantov. Rezervuje si na brigádu celý víkend, neraz i predĺžený, dokonca zoberie dovolenku. Bez nároku na odmenu a úplne dobrovoľne sa nechá zorganizovať a maká... Básnik by zakončil: Veľká vďaka!

Modrý chodník je po víkende 3. - 4. 9. 2022 krásne priechodný od sedla Košarisko po pásmo lesa pod Ráztockou hoľou. Ďalej smerom do Ráztoky môžu návštevníkov prekvapiť len pováľané stromy alebo vysoká žihľava. Alebo medveď. Keby ste náhodou na potulkách po Nízkych Tatrách hockde na turistickom chodníku našli kosodrevinou zarastený úsek, dajte nám vedieť na parbat.sportovyklub(zavinac)gmail.com.

Akoukoľvek formou pomohli a srdečne ďakujeme menovite:

• Mirka Kalužová,
• Janko Hošala,
• Braňo Grajciar,
• Rastík Kocour,
• Ferko Ridzoň,
• Janka Ridzoňová,
• Petr Kadanka,
• Ľuboš Figura,
• Marek Boháčik,
• Miroslav Nepšinský,
• Matej Vojtas,
• Andrej Vrbický,
• Martin Vrbický,
• Barborka Pribulová,
• Matej Vrbický,
• Pani Reznáková,
• Miro Šuch,
• Andrej Chválik.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek