Trasa

Lačnov – Lačnovské sedlo – sedlo Zákrut – Boldigáň – Veľká skala a späť

Je neskoré ráno prvej novembrovej soboty a po raňajkách premýšľame, čo si urobíme na obed. Pri pohľade z okna vidím, že vonku panuje celkom pekný jesenný deň, ktorý by bolo škoda stráviť v kuchyni. Meníme teda plány a narýchlo sa vyberáme do prírody. Celodennú túru sme zmeškali, tak volíme niečo kratšie. Napadá mi Veľká skala na Branisku, tam sme ešte neboli. Je prístupná z Lačnova, kde prichádzame tesne pred poludním.

Ospalá, dnes v podstate chalupárska obec sa vyhrieva na novembrovom slniečku. Pamiatková zóna ľudovej architektúry znamená zákaz vjazdu do dedinky, auto teda nechávame na okraji obce a mašírujeme cez ňu pešo. Oblúkom sa dostávame na horný koniec, odkiaľ sa západným smerom tiahne sústava horských lúk, olemovaných z oboch strán zalesnenými svahmi. Napravo sú strmšie a patria do pohoria Bachureň, vľavo sú súčasťou pohoria Branisko.

Zvlnený terén, vyvolávajúci trochu dojem údolia, nás po polhodinke privádza do Lačnovského sedla. Stále ide o širokú horskú lúku, stojíme však na jej najvyššom bode. Nachádza sa tu rovnomenný rázcestník. Lúka ide poklesom ďalej na západ, výraznejšie sa však zužuje, čím medzi stromami vzniká akýsi priezor, ktorým sa dá za dobrej dohľadnosti vidieť kúsok Tatier. Keď sme tu boli po prvýkrát pred pár rokmi s deťmi, mali sme smolu, dnes je ale situácia opačná a Tatry sa na obzore pekne vynímajú. Niežeby to bolo potrebné, ale je to pekné miesto, tak si tu chvíľu posedíme. Ja sa aj poprechádzam, nakoľko je kvôli úzkemu priezoru vidieť z rôznych polôh lúky vždy inú časť Tatier.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle meníme smer putovania, farbu značky aj charakter okolia. Vydávame sa na juh, kde sa vnárame do lesov Braniska. Chodník sa vlní, ako obchádza niekoľko nevýrazných pahorkov, preto raz stúpame, potom klesáme, až kým neprídeme do sedla Zákrut. Tu nás čaká jediný náročnejší výstup dnešnej túry. Úzkou a strmou roklinou zdolávame asi 150-metrové prevýšenie. Z lesa sa dostávame až pred rázcestníkom Boldigáň, ktorý sa nachádza na rozľahlej horskej lúke.

Poľana sa zvažuje smerom na východ, poskytujúc tak krásny pohľad na severnú časť Košickej kotliny, olemovanej Slanskými vrchmi. Najbližšie je ich najvyššia časť so všetkými tromi slanskými tisícovkami na čele so Šimonkou. Dole pod nimi sa dajú rozoznať viaceré časti Prešova. Zaujímavý je pohľad na Šarišský a Kapušiansky hrad, zoradené takmer v zákryte, s hmlistým obrysom Bukovských vrchov na obzore vzdialenom cez 100 km. Sme tu po prvýkrát v živote a boldigáňsky výhľad ma milo prekvapil. Škoda, že sme sem nedorazili skôr, miesto si zaslúži viac času. Takže po povinných výcvakoch pokračujeme ďalej k nášmu cieľu, ktorý nie je ďaleko.

Bočnou rázsochou sa vyberáme na severozápad. Hrebeň sa postupne zužuje a získa krasový, členitý charakter, v jednom mieste dokonca zabezpečený reťazou. Po zhruba štvrťhodinke máme pred sebou záverečný pármetrový výšvih, po zdolaní ktorého sa ocitáme v cieli túry. Výhľad z Veľkej skaly je veľmi pekný, pokrýva severovýchodný obzor, čo znamená, že pred sebou máme pohoria Bachureň a Levočské vrchy, dozdobené na obzore Tatrami. Na ostrej skale sa snažíme nájsť si ako-tak pohodlné miesto na sedenie a vychutnávame si výhľady a pokoj jesenného poobedia. Po občerstvení a oddychu sa rovnakou cestou vraciame späť do Lačnova, kde sa dostávame tesne pred západom slnka. Okolité lesy sa v teplom svetle záveru dňa doslova rozžiarili.

Zhodnotenie

Veľká skala z Lačnova je náročnejšia prechádzka alebo ľahšia poldenná túra. Vedie lúkami aj lesmi, nechýbajú viaceré výhľady, nuda sa rozhodne konať nebude. Samotná Veľká skala je veľmi pekný výhľadový bod. Má však neďaleko silnú konkurenciu, o trochu vyššie položenú Zelenú skalu, ktorá poskytuje veľmi podobné výhľady. Navyše sa nachádza priamo pod Smrekovicou, najvyšším vrchom pohoria. Veľká skala preto v atraktivite ťahá trochu za kratší koniec. Veľkým pozitívom celej dnešnej túry je neporušená príroda, keďže súvislé lesy bez rúbanísk sú stále zriedkavejšie. My sme mali navyše šťastie, že sme sa trafili presne do času ohnivých smrekovcov, ktorých je hlavne na strane Bachurne naozaj neúrekom. Dodali nášmu výletu punc výnimočnosti.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek