Zamieril som do oblasti, kde sa Rottenmannerské Taury stretajú s Wölzerskými. Netuším, kde to presne je, pretože horský celok má názov “Rottenmannerské a Wölzerské Taury”. Neviem teda zistiť, kde jedna oblasť končí a druhá začína. Je to však kdesi v miestach, ktorými som sa motal.

Presun bol trochu náročnejší, pretože som z domu vyrážal neskoro. Okrem toho som za Leobenom minul odbočku na Salzburg a neskôr, vďaka cestárom, aj odbočku na Trieben. Keďže sa zotmelo, zapol som smartfón a podchvíľou som čumel do mapy. Našťastie, vyhliadnuté parkovisko bolo v pohode. Stálo na ňom jedno auto, ktoré po chvíli odišlo.

Prvý deň

Ráno som vstal o 5.30 h a o 6-tej som vyrážal na prechádzku. Išiel som hore dolinou potoka Pölsbach. Je tu zopár samôt či gazdovstiev. Niektoré vypadajú ako pevnosti, zrejme sú poriadne staré.

Vyšiel som nad pásmo lesa. Značka pokračovala rovno, ja som zahol doľava. Spočiatku po cestičke, neskôr lúčkami. Trávami som vyšiel na bočný hrebeň, ktorý ma priviedol na Zinkenkogel (2233 m). Odteraz som išiel hlavným hrebeňom Nízkych Taurov. Ak sa zadarí, o pár rokov ho prejdem celý.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Voľajako sa mi nechce šliapať. To sa občas stáva. Tak sa viac kochám a fotím. Občas panorámu, občas rastlinky. Z nich som bezpečne spoznal iba kropenáče trváce, horce panónske a prvosienky bezbyľové. Ostatné som určil až doma. Kríky sú posiate zrelými čučoriedkami, a tak podchvíľou stojím a napchávam sa. Okrem bežných čučoriedok sú tu čučoriedky / brusnice drobnolisté, ale tie ešte nie sú zrelé.

Zbehol som do sedla a začal som stúpať na Kleines Bösenstein (2395 m). To sa dá preložiť ako Malá Namosúrená skala. Čudný názov pre kopec, no vedie naň parádny hrebienok. Škoda, že ho značka zväčša podchádza.

Na chodníku sa začali zjavovať ľudia, pretože pod kopcom je chata s veľkým parkoviskom. Zbehol som na Großer Hengst (2159 m) a hľadal som chodníček, ktorým by sa dalo zísť na svahy. Neúspešne. Asi existuje iba na mape.

Návrat svahmi

Zbehol som k chate, ale dnu som nešiel. Minul som parkovisko a schádzal som z hôr. Po čase som zahol na neznačenú lesnú cestu a ľudia sa stratili. Keďže mi došla voda, nabral som si čerstvú z potoka. Voda z prvého mi nejako nechutila, zato v druhom bola výborná.

Potreboval som sa vrátiť späť k autu, no cesta zahla doľava. Vybral som sa lesom. Bolo v ňom vysoké čučoriedie s veľkými plodmi. Už som bol prežratý, no čučoriedky mám rád. Asi mi z nich zajtra bude plávať žalúdok.

Zľava do lesa presvitalo svetlo, mala by tam byť lúčka. Zahol som k nej, že si ju pozriem. Na kraji lesa som prešiel cez kosodrevinu a prišiel som k obrovskému rašelinisku. Také veľké som ešte nevidel. Opatrne som sa ním vybral. Vankúše rašelinníka sa mi pod nohami stláčali, no dalo sa po nich ísť tak, aby sa mi voda nenabrala do topánok. Bol to zážitok. A nikde žiadny zákaz či zmienka o rezervácii…

O 18.30 som sa vrátil k autu. Zjedol som večeru a nato som sa vybral na neďaleký nízky posed. Kým bolo vidno, tak som pracoval. Mám šťastie, že mi na prácu zväčša stačí pero a papier. O 21.30 h som prestával vidieť čo píšem, tak som išiel spať.

Druhý deň

Vstal som čosi po piatej a presunul som sa do vedľajšej doliny. Vzdušnou čiarou je to iba 10 kilometrov, no po cestách mi to autom trvalo čosi viac ako pol hodiny. Zaparkoval som kúsok pred rampou na malom parkovisku pre tri autá. Dnes prejdem ďalšie necelé 3 kilometre hlavného hrebeňa Nízkych Taurov a budem na to potrebovať celý deň.

Vyrazil som hore dolinou potoka Authalbach. Je tu územie európskeho významu a nie sú tu žiadne turistické značky, no nik ma nezastavil. Chát a gazdovstiev je tu dosť.

Vyšiel som nad pásmo lesa a cestička sa stratila. Preštrikovával som sa pomedzi kosodrevinu a prekračoval som elektrické ohradníky. Prišiel som do kotla Ilmkar, nad ktorým som vlani fotil dvojitú dúhu. Je tu veľa pramenísk a zopár kráv. Tie keď ma zbadali, zamierili ku mne. Zrejme dúfali, že im čosi nesiem. Nechcel som im vysvetľovať, že sa mýlia, tak som radšej pridal.

Na bočný hrebeň som sa štveral strmým trávnato-kamenistým svahom. Bolo to trochu náročnejšie ako včera, občas som musel použiť ruky. Nasledoval strmý výšvih na Hochschwung (2196 m). A som na hrebeni.

Hrebeňovka

Z Hochschwungu pekne vidno moju vlaňajšiu trasu až po Hohenwart a na opačnej strane Bösensteiny. Cvakol som zopár obrázkov a pustil som sa po chodníku. Ide ostrým, mierne exponovaným hrebienkom. Nasleduje trochu adrenalínovejšie schádzanie po strmých trávach. Za mokra to tu môže byť nebezpečné.

Zrazu sa na tráve zjavilo oceľové lano. Fíha, feratu som tu nečakal. Bol to však skôr zaistený chodník náročnosti A až A/B. Z doliny severne od hrebeňa počuť autá. Tri akože terénne vozítka sa snažia vyliezť po štrkovej ceste k chate. Cesta je poriadne strmá, preto motory revú. Dva autá to zvládli, tretie to zapichlo v zákrute nie príliš ďaleko od chaty.

Minul som úzke plieska a stúpal som na Zinkenkogel. Zmáhal ma hic. Ráno bolo podľa teplomera 11 stupňov, teraz mohlo byť 25. Slnko však pieklo, ledva som sa vliekol. Okolo boli čučoriedky, ale už som na ne nemal chuť.

Zostup

Vyšiel som na Zinkenkogel (2233 m), na ktorom som bol včera, a na kopci som sa otočil. Pôvodne som chcel schádzať bočným hrebienkom, ale keď je tu územie európskeho významu, pôjdem po cestičke. Z hrebeňa sa dalo zbadať, kde som ju ráno stratil.

Vrátil som sa do sedla a vykročil som na cestičku. Zhora vyzerala dobre, bola však zarastená vysokou trávou. Z nevýrazného hrebienka som si obzrel plesá okupované kravami a zbehol som do doliny. Tú som už poznal.

O 16.45 som sa vrátil k autu a išiel som domov. Cestou som sa zastavil v obchode a kúpil som si kefír. Sníval som o tom celý deň. Aj preto som čučoriedky ozobával pomenej.

Záver

Ak máte radi oblasti s menším počtom turistov, Nízke Taury sú pre vás ideálnym pohorím. V opisovaných miestach sa ponášajú na Nízke Tatry, hoci sú o kúsoček vyššie. Nie sú tu žiadne medvede a ani pastierske psy… Jednoducho, ideálne miesto na turistiku.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek