fakty

Pohorie

Veľká Fatra

Nadmorská výška

 max: 1567 m n.m.
min: 609 m n.m.


Prevýšenia

stúpanie: 1058 m
klesanie: 980 m
spolu: 2038 m


Náročnosť

stredná


Vzdialenosť (mapová)

cca 24 km


Počet dní

1


Voda

studňa pri poľovníckej chate pod Rakytovom, pramene pod Čiernym kameňom, prameň asi 1 km pod sedlom Ploskej pri chate (podľa mapy, nie je overené)

Mapa

Veľká Fatra, VKÚ Harmanec, č. 121


Doprava

autobus z BB alebo RK


Všetky lúky okolo Hrona sú už zakvitnuté, tak som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť, ako sa darí kvetom na horách. Po chvíľkovom zamyslení je túra naplánovaná. Čo tak jarný Rakytov? V tomto období som tam ešte nebol, tak to pôjdem omrknúť.

Trasa: Liptovská Osada – horáreň Teplé – asfaltová cesta, Horáreň Teplé – Severné Rakytovské sedlo – žltá č. 8603, Severné Rakytovské sedlo – sedlo Ploskej - zelená č. 5600/b, Sedlo Ploskej – Vyšná Revúca – žltá č. 8604

Opäť to nezdravé skoré vstávanie, opäť to trápenie a vzdychanie, čo som komu urobil. Ale v autobuse už rozmýšľam inak. Aké to bude? Také, ako inokedy alebo úplne iné? Uvidíme. V Liptovskej Osade vystupujem a už si to švihám na Revúce. Blbé, že nejde žiadny spoj. Po chvíli zisťujem, že nie som sám, za mnou šlape sympatický párik.

Pri potoku sa už pasú ovce, lúky sa už zelenajú, no idylka. Potok je plný vody, snehy sa topia odušu. Aj Teplý potok hučí, akoby chcel naplniť celú dolinu. V hornej časti doliny sa objavujú prvé (posledné) fliačiky snehu. Šedého, firnového, škaredého. Ako to bude vyššie? Mladý párik sa mi objavuje za chrbtom v každej zákrute, tiež majú dobré tempo.

Na konci doliny je už snehu viac, teraz prevládajú fľaky trávy, ktorá je ešte hnedá, vysušená. Až na výnimky, okolo potoka je zakvitnutý deväťsil, prvá hláška jari. A záružlie, ale to len tak v plienočkách.

Bez zastávky idem ďalej, zvážnicou doľava, tá sa točí, až príde k rúbanisku. Novinka, to tu ešte nedávno nebolo. Tak hurá do haluziny. Strašné. Potom po okraji hore až na ďalšiu zvážnicu, kúsok doľava a potom odbočka doprava na chodník. Ten stúpa cez jednu križovatku až skoro na lúku s poľovníckou chatou. To sa už slušne brodím v ťažkom mokrom snehu, ktorý mal byť už dávno firnový. Ale kdeže.

Na lúke pri chate sneh chýba, je to južná expozícia, tu už začínajú vyrážať prví pionieri z ríše rastlín. Čo pionieri, to je celá armáda kvetov. Vraj málo ako šafranu, a ja nemám kde stupiť. No čo už, snáď ma ochranári nepopravia. Veď sa snažím. Na chate krátky oddych a pohľad dole. Moji dvaja prenasledovatelia sú stále na dohľad. Sú fakt dobrí.

Tak poďme ďalej. Krátka strminka lesom a som pod Rakytovom. Dnes sa rozhodujem traverzovať do sedla, nahor je to dosť neschodné a klzké. A skracovať sa nesmie...
Svahy Rakytova sú nádherné, mohutné, strmé, smriečky na nich takmer zanikajú, ale zaslúžia si obdiv, predsa len, udržať sa na nich je umenie hraničiace so zázrakom. Skoro neskutočné.

Tak, som v sedle, teraz kúsok hrebeň a už ma zdraví vrcholový kríž. Dnes je to už naozaj kríž. Zápis do knižky a pohľad dookola. A nič. Dnes mi nejako počasie nepraje, je zatiahnuté a nízke oblaky. Takže vidím s ťažkosťami Smrekovicu. Nevadí.

V kosodrevine je ešte sneh, niekde aj na chodníku, tak sa spúšťam opatrne dole. V skalnej bráne pred Južným Rakytovským sedlom je všetko biele, preto využívam zadok na zrýchlenie zostupu. A už som v sedle. Párik za sebou nevidím, asi sa vrátili naspäť tou istou cestou. Škoda, budú mi chýbať. Odtiaľto je to dosť unavujúce, sneh je pod stromami mäkký, prepadávam sa aj vyše kolien. Len niekedy mám šťastie a idem po chodníku bez snehu. Zdolávam Kračkov, Minčol a už som pod Čiernym kameňom.

Traverz Čierneho kameňa je desný. Pritom nič náročné, vrstevnicou po chodníku. Ale v lete. Dnes tu ešte panuje zima, hlboký sneh, mokro, no des. Niekde sa prepadám aj meter hlboko. Pomaly sa ma zmocňuje nechuť. Potom silná nechuť. Ale na konci traverzu ma čaká odmena. Je tam prameň, jeho okolie je bez snehu a je celé žlté. Záružlie. Ale kopec. Kde sa tu vzalo? Asi je to nejaký teplejší prameň, neviem si to vysvetliť. Nevadí, dôležitejší je dojem, a ten je fantastický.

Nejako som sa vydriapal do sedla pod Ploskou, to bolo síce takmer bez snehu, ale ja som mal už toho plné zuby, aj mraky klesli nižšie, tak som si to namieril dole. Značku síce veľmi vidieť nebolo, ale držal som sa podľa mapy zvážnice a tak som zbehol na dolinu. Pri prvej príležitosti som si prezul ponožky a obul tenisky a hneď mi zasvietilo slnko. Symbolicky.

Mokrý, unavený, hladný, mal som proste nárok trochu vrčať na svet, ale nešlo to. Je super, že človek na zlé rýchlo zabúda, ostáva len to pekné. A na koho som sa mal hnevať? Na kopec? Na sneh alebo na oblaky? To všetko by tam bolo aj bezo mňa, v svojej harmónii, tak, ako to má byť. A rozhodnutie tento svet a poriadok navštíviť bolo len a len moje. Preto som nakoniec spokojný skonštatoval, že kvetom sa na horách darí dobre, veď sa o ne stará najväčší záhradník. A všetko je v správnom čase na správnom mieste.

Predchádzajúci pohľad: ZIMA Nasledujúci pohľad: LETO