S vidinou nenáročnej turistiky a zároveň dlhšej prechádzky po prírode, kde si vyvetrám hlavu, usporiadam myšlienky a nebudem sa predierať davom ľudí, vybral som si Záhorie. Kraj, ktorý mi bol vždy niečím blízky, možno zvláštnou rečou, ktorú keď počujem, častokrát neviem udržať vážnu tvár a ktorú som si zaľúbil, možno zvlnenou krajinou, možno trdelníkom či nebodaj ľuďmi. Bolo určite viacero dôvodov, prečo prekročiť pomyselnú hranicu hôr Malých Karpát a nazrieť za ne. No jedným z nich bola túžba spoznať kraj a uvidieť, čo mi môže ponúknuť, keď sa mu oddám.

Trasa

Smrdáky – Zámčisko – rozhľadňa Lipka – Miléniový kríž – Za Borom – Sobotište – vodná nádrž Kunov – Senica

K výhľadu cisára Františka a ľudí doby bronzovej

Dnešnú prechádzku začínam v obci Smrdáky. Na pláne mám toho pomerne veľa, no zároveň viem, že k poslednému možnému spoju zo Senice je ešte kopu času, tak sa nie je kam ponáhľať a tempo hneď v úvode nastavím na level slimák. Čo by to bolo, rozutekať sa k prvému cieľu trasy, keď si môžem pridať nultý. Ním sú samotné Smrdáky. Pýšia sa známymi kúpeľmi, ktorých základy položil v roku 1833 miestny šľachtic Jozef Vierotis. Okrem veľkých kúpeľných budov z minulého storočia sa tu nachádza rozľahlý park a doň zasadený klasicistický kúpeľný pavilón z 19. storočia. O blahodarných účinkoch miestneho liečivého bahna a minerálnych prameňoch sa však vedelo ešte pred Vierotisovou aktivitou. Smrdáky, dnes známe aj ako slovenské Mŕtve more, spomínal už Matej Bel. Smrad, ktorý dal obci meno som v nej neucítil, to nemôžem však tvrdiť o pár krokov za ňou.

Polia práve kvitnúcej repky olejnej ma našťastie nezaujali len svojou prenikavou arómou. Krásne do žlta sfarbené pahorky, do ďaleka sa rozprestierajúca rovina zarastená ihličnanmi a nad tým všetkým hradba tvorená hrebeňom Malých Karpát. Krásu nepokazí nijaký zápach a keďže sa nikam neponáhľam, doprajem si pri monetovskej krajine raňajky. Pokračujem ďalej po zelenej, míňam tristoročnú lipu a kochám sa výhľadom na Borskú nížinu, úvod Bielych Karpát a Myjavskej pahorkatiny, no najmä na Malé Karpaty, ktoré zo Záhoria pôsobia ako kompaktné, vysoké pohorie s jasným hrebeňom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vstupujem do lesa a na rázcestníku Okruh si vyberám južnú trasu. Príznačný názov napovedá, že turistická trasa vytvára okruh, ktorým možno prejsť celý masív Zámčiska. Cestu, ktorú som si vybral, lemujú vápnom natreté hraničné kamene, asi v minulosti označujúce chotáre obcí. Moje kroky prichádzajú k hradisku známom ako Zámčisko pri Uníne, ktoré má neuveriteľnú rozlohu - 17 ha. Archeologické výskumy zistili, že bolo obývané od staršej doby bronzovej (cca 2000 pred Kristom) až po dobu rímsku. Od hranice lesa pod hradiskom vidím prvý dnešný cieľ. Zo strání Zámčiska, ktoré sú poctivo posiate obilninou, vyčnieva rozhľadňa Lipka.

Novovysadenou alejou stromov som sa dostal ku krížu a k rozhľadni. Kvalitne fúka, no nebojácne si idem za svojím a idem hore. V rozhľadni nefúka, prekvapivo. Čo ma ale prekvapilo, bolo konštrukčné riešenie rozhľadne. Betónové tvárnice a v interiéri kovové rebríky a medzi nimi podlažia z kovového roštu. Vstup na vlastné nebezpečenstvo, ako upozorňuje tabuľa, je tu na mieste. V konečnom dôsledku by si pomerne lacno pôsobiacu rozhľadňu mohli dopriať viaceré obce u nás a zvýšiť tak turistický potenciál.

Z veže je nádherný kruhový výhľad. Teší ma pohľad na Moravu s Pavlovskými vrchmi (CHKO Pálava), na Rakúsko, na spomenutú Borskú nížinu a Malé Karpaty. Prekvapením je výhľad na Považský Inovec. Vybudovanie rozhľadne Lipka na tomto mieste (418 m) nie je náhodné. Už v 18. storočí, kedy neďaleký Holíčsky zámok obýval cisár František Štefan I. Lotrinský, manžel Márie Terézie, tu stával vyhliadkový pavilón Ferdinanda a Márie Anny. Z vyhliadky bolo možné vidieť až Viedeň, o čom sa v roku 1902 presvedčil samotný cisár František Jozef I., ktorý sa tu zúčastnil sledovania vojenských manévrov a iste si nenechal ujsť ani výstup na novopostavenú 60 metrov vysokú drevenú predchodkyňu dnešnej rozhľadne.

Popod najvyšší kríž na Slovensku do Sobotišťa

Čas ísť späť a ešte ďalej. Tak by sa v skratke dali opísať moje ďalšie kroky. Vrátil som sa až nad Smrdáky, no teraz idem akoby zhypnotizovaný pohľadom na hrad Branč, rovno za ním. Na hlavnej ceste medzi obcou Oreské a Rybky sa však stáčam k ďalšiemu cieľu, ktorým je zďaleka viditeľný kríž. Miléniový kríž, najväčší kríž na Slovensku. 27 metrov vysoký kríž bol postavený pri príležitosti dvetisícich narodenín Ježiša Krista. Je obrovský. Nevedel som o jeho existencii, dokým som si neplánoval trasu a teraz, naživo, ma jeho existencia a majestátnosť prekvapila opäť.

Ani netreba hovoriť, že je od neho veľmi dobrý výhľad. Senica je ako na dlani. To nie je až tak ďaleko, vravím si a pokračujem v chôdzi. Lenže iným smerom. Modrá značka ma po pár metroch doviedla k posedeniu a upravenému prameňu. Oddych som si však doprial pri kríži, a tak pokračujem. Na hrebeni pahorku nad Oreským opúšťam značku a znova sa ženiem rovno za Brančom. Na vrchu Za Borom (352 m) mením kurz a po chvíli kráčam popri solárnej elektrárni pri obci Rohov. Tu slniečko nesvieti a začínajú padať prvé kvapky, tak nestále je májové počasie. Rátal som s tým, obliekam si pršiplášť a pokračujem okolo božích múk, cez hlavnú cestu č. I/51 a nezlomne, ale s väčšou rýchlosťou mierim k ďalšiemu cieľu, k Sobotišťu.

Miestne božie muky sú ďalším príjemným prekvapením, bolo by pekné sledovať a spracovať drobnú sakrálnu architektúru. Dážď som si užíval prvých pár minút, teraz len rýchlo kráčam a získavam pocit, že je úplne jedno, či mám alebo nemám pršiplášť. Prestáva pršať a dostal som sa k Sobotišťu. Možno mojou zrýchlenou chôdzou mi prišlo, že som to prešiel celkom rýchlo, možno som to mal niekde prečkať a potom ísť a byť suchý. Možno, no to by som nezažil jarný dážď a nemal na čo spomínať a možno to len neberiem tak tragicky, lebo mám košeľu na prezlečenie.

Okolo piesočnej pláže a vĺn Kunova do Senice

Sobotište som navštívil viackrát, a tak sa tu nejako výrazne dlho nezdržím. Hodím na seba niečo suché v parku za Nyáryovským kaštieľom a po červenej značke naberám smer vodná nádrž Kunov. Obloha napovedá ďalší dážď a podľa jej tmavosti vôbec nie slabší. Zrýchľujem, no nemôžem si odpustiť fotky. Farby krajiny pred búrkou sú jednoducho krásne. Za pol hodinku som pri brehoch priehrady (232 m). VN vo veľkosti 65 hektárov postavili na rieke Teplica v roku 1965. Nádrž je okrem rybolovu vhodná na kúpanie, o čom informuje niekoľko informačných tabúľ a najviac skutočnosť deklaruje asi piesočná pláž v dĺžke 250 metrov, ktorá je doplnená slnečníkmi a ležadlami, čo vytvára dojem, že som sa na chvíľu ocitol niekde na Haiti. Kunovská priehrada bola už pri svojom navrhovaní zamýšľaná ako rekreačná oblasť a nemožno sa tak čudovať, že v okolí vzniklo množstvo chatiek. Úsmevne pôsobí pahorok na západ od priehrady akoby obsiaty chatkami.

Dážď si to rozmyslel a opäť vyšlo slnko. Silný vietor však zostal, a tak sa z inak pokojnej vodnej hladiny razom stala rozbúrená a len sa teším z toho, aké krásne fotogenické zábery mi príroda pripravila. Po prechode hrádzou pokračujem po červenej popri rieke Teplica cez obec Kunov do Senice. Kráčam po novej ceste pre peších a cyklistov, ktorá spája centrum mesta s jeho rekreačnou zónou. Senica (200 m) ma uvítala parkom, pomenovanom po Ladislavovi Novomeskom, politikovi a básnikovi, ktorý tu vyrastal. Míňam kaštieľ a na autobusovej stanici sa sám presviedčam o tom, že by predsa nebolo správne hneď zamieriť domov, a tak ešte idem skúsiť, čo mi Senica môže ponúknuť.

Záver

Okrem príjemného slnečného námestia a zaslúženého moku na záver prechádzky, ktoré mi ešte Senica ponúkla, hodnotím výlet pozitívne. Už by som to však úplne nenazval prechádzkou, ale skôr pochodom, keďže som prešiel peši vyše 30 km. Rozhodne však nešlo o veľmi náročnú trasu. Ideálna na vyčistenie hlavy a usporiadanie si myšlienok, čomu bezpochyby pomôže jarný dážď, ktorý schladí hlavu. Celá trasa sa niesla v znamení pokoja. Ľudí som stretol len pri Miléniovom kríži, Kunovskej priehrade a v obciach. Miestna príroda je veľmi pekná, ako stvorená pre nenáročnú turistiku a podobné prechádzky. Obohatením cesty boli farebné božie muky, krásne ďaleké výhľady a najmä miestna reč.

Fotogaléria k článku

+49 ďalších fotiek