Trasa

Demänovská jaskyňa slobody – Mikulášska chata – Pod Orlou skalou – Luková – Široká dolina, záver – Pod Krúpovou hoľou – Kráľov stôl – Pod Krúpovou hoľou – Demänovské sedlo – Chopok – Luková – Pod Orlou skalou – Tri vody – sedlo Poľany – Poľana – sedlo Poľany – Tri vody – Mikulášska chata – Biela púť – Demänovská jaskyňa slobody

Z rozpačitej Demänovskej do pokojnej Širokej doliny

V skoré ráno parkujem blízko Demänovskej jaskyne slobody. O pár minút šliapem dolinou Zadnej vody k turistickému centru jednej z najznámejších slovenských dolín. Populárne okolité vyholené svahy vo mne vzbudzujú kontroverzné dojmy. Verím, že naši potomkovia zažijú dolinu v krajšom vydaní. Po ľavej strane si všímam mohutné bralá, ponad ktoré sa budem zajtra vracať.

Čoskoro som v turistickom centre, kde v skoré ráno pulzuje život. Vykonávajú sa posledné úpravy pred začiatkom lyžiarskej sezóny, ktorá môže už-už prísť, v závislosti od počasia.

Po modrej trase stúpam vyššie. V lese nie sú spomínané ohyzdné svahy vidieť a keď míňam sympatickú bystrinku, predstavujem si aké krásne to tu niekedy muselo byť. Dostávam sa k miestu s priam indiánskym názvom Pod Orlou skalou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne les redne a stále viac sa otvárajú výhľady, najmä na hnedo-oranžové svahy Bôru, Zákľuk a Poľany. Bližšie je vidieť strmé bralnaté zrázy Derešov. Okolité smriečky a kosodrevina dodávajú malebným pohľadom ideálne popredie. Veľmi sa mi tu páči a preto velím na výhľadový oddych.

Po dostatočnom estetickom naplnení sa blížim k Lukovej. Fúka tu celkom nepríjemný vietor, a preto sa veľmi nezdržiavam. Pokračujem chodníkom k Širokej doline. Musím však pretraverzovať natiahnuté svahy Konského grúňa. V oblasti potoka Luková narážam na polom, ktorý ma slabú polhodinku zdrží. Sú v ňom vytvorené chodníčky, ale niektoré sú slepé a párkrát sa musím vrátiť a nájsť správny. Okolo poludnia míňam pamätný balvan s pamiatkou na vysokoškolákov Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (EF SVŠT), ktorí kamenný chodník stavali.

Široká dolina sa postupne stáva dolinou vernou svojmu menu a ocitám sa v peknom horskom kotli. Miznú aj posledné stromy a v stále strmšom stúpaní míňam len zakrpatenú kosodrevinu. Vysoko pod svahmi Krúpovej hole vidím zostupujúcich turistov.

Spod Krúpovej hole ufučaným hrebeňom k Chopku

Kochajúc sa alpínskym prostredím a stále zlepšujúcimi sa výhľadmi sa dostávam na križovatku značiek. Neodolám vydať sa aj na blízky Kráľov stôl, kde sa však pre burácajúci vietor veľmi nezdržím. Fotím si akurát Chopok skrytý v prúdiacej oblačnosti. Vyzerá, že sa tam „čerti ženia.“

Vraciam sa a pokračujem podľa vymyslenej trasy popod severozápadné svahy Krúpovej hole. Čoskoro som v Demänovskom (Širokom) sedle, kde oddychujú turisti. Čaká ma asi najfrekventovanejší nízkotatranský úsek smerom k Chopku. Po kamennom chodníku sa blížim k vynovenej Kamennej chate. Na ktorej som po rekonštrukcii ešte poriadne nebol. Preto si to dnes vychutnám a dobre si oddýchnem. Podvečerná pohoda pri pivku a polievke s výhľadmi cez veľké okná nemá chybu. Samozrejme, trochu chýba útulná atmosféra starej „Kamienky“.

Do sedla Poľany v znamení inverzií

Ráno ešte za tmy vyrážam z Chopka dolu k Lukovej. Cesta kamenistým chodníčkom za svetla čelovky ubieha fajn. Za polhodinku som pri stanici Luková. Na juhovýchode sa pomaly objavuje nesmelé prvé svetlo. Pokračujem kosodrevinovým a lesným úsekom k Trom vodám. Za ďalšiu polhodinku som tam. Postupne ako míňam posledné stromy a prostredie sa mení na kosodrevinovo-lúčne, v lese pribúda stále viac svetla. Keďže chcem stihnúť východ slnka v sedle Poľany, stúpam rýchlym tempom. Veľmi sa mi páči okolité prostredie v hornej časti doliny. Posledné serpentíny sú za mnou a ufučaný prichádzam pred siedmou hodinou rannou do sedla.

V momente mi vyráža dych mohutná inverzná oblačnosť na južných svahoch Nízkych Tatier, pokrývajúca tiež viditeľnú časť Horehronia. Cez Krížske sedlo sa prelieva na Liptov, kde je však inverzia výraznejšie redšia o asi dvesto metrov posadená nižšie. V oblasti nad Demänovskou dolinou je len slabá ranná hmla a vidieť aj nižšie vrcholy. Dominantnými sú však Vysoké a Západné Tatry.

Podmienky sú skutočne famózne a neviem kde sa skôr pozerať. Presúvam sa k vrcholu Poľany. Po pár minútach si všímam, že 50 metrov podo mnou si inverziu užíva fotograf. Teším sa, že som v domácom pohorí vystihol krásne chvíle v tejto o čosi pokojnejšej časti pohoria. Vietor je však dosť silný a fotiť bez rukavíc je trochu bolestivé. Občas odbieham dvadsať metrov za hrebeň na sever, kde fúka o polovicu menej. Chvíľu sa zohrievam a po minúte-dvoch opäť sledujem prírodné divadlo. S vychádzajúcim slnkom a prvými rannými lúčmi dosahujú čarovné pohľady ďalšie limity. Skutočná fantázia, o akej sa mi ani nesnívalo.

Moje oči však stále najviac priťahuje neopísateľne lákavá prúdiaca inverzia, ktorej prúd veľmi pomaličky mohutnie a horehronská inverzia sa dvíha. To moje neskoršie pohľady späť z útrob Demänovskej doliny potvrdili.

Po asi hodine výhľadových hodov sa poberám na zostup dolinou Zadnej vody. Mám v pláne si lepšie pozrieť dolinku a tiež záverečný prechod cez nenápadný hrebienok s vrcholom Ostredok oddeľujúci Demänovskú dolinu a dolinu Zadnej vody.

Dole dolinou Zadnej vody k Vrbickému plesu

Síce sa mi priam nebeské podmienky nechce opustiť, zima a najmä mrazivý vietor sa nedajú vydržať. Podmienky sa výrazne zmierňujú po pár desiatkach zostúpaných metrov. Tentokrát pomaly, pomaličky zostupujem dolu. Všímam si krásnu lúčnu terasu obrastenú kosodrevinou na jednej z bočných rázsoch Poľany.

Postupne mi spoločnosť robí bystrinka Zadnej vody, ku ktorej sa postupne pridávajú prítoky z jednej strany. To stojím v lokalite Tri vody, ktorá je skutočne miesto hodné svojho názvu. Veľmi sa mi pri ráztoke ukrytej v tajomnom lese páči. Rozhodnem sa, že tu chvíľu posedím a naraňajkujem sa. Po pár minútach mi v chladnej dolinke krehnú prsty a jem čoraz rýchlejšie.

Postupne klesám dolu. Napodiv, stretávam dve alebo tri skupinky turistov. Dnes je však sviatok, skvelé počasie a preto sa niet čo čudovať. Párkrát sa šmyknem na zľadovatenom povrchu a len tak tak nepadám. To sa blížim k hotelom a najmä Vrbickému plesu, ktoré si chcem dnes dôkladnejšie pozrieť.

Paradoxne, veľmi známe miesto mi dlho unikalo a dostávam sa k nemu poriadne vlastne až dnes. Okolo plesa sa pomaly prejdem vychutnávajúc si pokojnú atmosféru a kde-tu urobím záber. Tu si náhle všímam sedlo Poľany, z ktorého som pred vyše hodinou zostúpil. Preháňa sa cezeň prúdiaca masa oblačnosti podobná tej v Krížskom sedle, ktorú som sledoval na hrebeni. Teším sa, aké šťastie som dnes zažil, pretože turisti smerujúci hore už takéto podmienky v sedle Poľany mať nebudú. Môžu si však zájsť o sto metrov vyššie k Derešom, kde je ešte stále jasno.

Výhľadový Ostredok a smola na záver

Od Vrbického plesa sa presúvam pomedzi hotely a reštaurácie k lokalite Biela púť. Odtiaľ stúpam pomedzi krásne žlté smrekovce k vrcholu Ostredok. Dostávam sa k turistickej rozhľadni, ktorá ponúka pekné pohľady na bohužiaľ nie najkrajšiu krajinu na okolí. Snažím sa však všímať si to krajšie, čo z hôr zostalo. Sledujem najmä spomínané sedlo Poľany. Masy oblačnosti už pohltili aj samotný vrchol Poľany aj časť hrebeňa po Zadné Dereše. Pekné sú aj pohľady na bralnaté Machnatô a Krakovu hoľu, ktorú z tejto perspektívy takmer nespoznávam. Všímam si aj strmé svahy Sinej na opačnej strane. Na stole pod rozhľadňou si dávam obed.

Po ňom sa pomaly blížim k symbolickému cintorínu zosnulých členov horskej služby a horolezcov. Na zaujímavom mieste sa zdržím čítaním pomníkov. Následne vystúpim na vrchol Stodôlky. Čaká ma len strmý zostup do doliny. V polovici sa terén stáva zaujímavejším pre mohutné bralá po ľavej strane. V jednom mieste ma zaujme pohľad na poludňajším slnkom vysvietenú Sinú a skalný hrebeň Rad, tiahnuci sa ku kóte Na jame.

V doline sa blížim k autu zaparkovanému pri chatách. Štartujem a po prvých desiatkach metrov sa mi niečo nezdá. Auto je nejako naklonené. Preto po 500 metroch zastavujem a všímam si, že mám defekt. Parkoval som na suchých smrekových konároch, prípadne za tým mohol byť úmysel miestnych chatárov. To však nezistím a po takmer hodinovej výmene kolesa vyrážam domov.

Záver

Demänovskej doline som sa síce dlho vyhýbal a trasy okolo nej patria k posledným, ktoré som v pohorí absolvoval. Nakoniec sa však potvrdila viac rokov testovaná pravda, že na každej trase sa dá vidieť niečo pekné. Platilo to aj v zohyzdenej doline, ktorá pred pár desaťročiami patrila k perlám slovenskej prírody. V tomto duchu sa mi páčili pekné zákutia pod Orlou skalou, na svahoch Krúpovej hole, v lese ukrytý sútok Troch vôd a malebné Vrbické pleso. Vrcholným zážitkom bola inverzia, ktorú som sledoval zo sedla a vrcholu Poľany. Uplynulé ráno sa stalo jedným z najkrajších, aké som na svojich túrach zažil. Vyraziť do domovských Nízkych Tatier, síce pre Horehronca netradične z Demänovskej doliny, bol nakoniec vydarený nápad.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek