Výstup na Polster

Polster môjho synátora zaujal vysielačom na vrchole v piatok podvečer, keď sme parkovali v malom hotelíku Präbichlerhof pod Reichensteinom (2165 m). Vraj v sobotu tam určite musíme ísť. Pri raňajkách spokojne pozorujeme plniace sa parkovisko a menej spokojne vlajku trepotajúcu sa vo vetre. Z mája tohto roka mám v živej pamäti, aký ostrý a silný vetrisko sa do nás opieral, keď sme sa s kolegyňou dostali do sedla Rottӧrl. Takmer som neudržala v ruke môj asi dvojkilový foťák, keď som sa snažila zvečniť pohoria okolo. Aj keď sa Janinovi myšlienka časovo najkratšej túry páči, upozorňujem ho, že nás hore možno „odfúkne“.

Údajne nie je nič horšie, ako keď má človek možnosť voľby. Stará múdrosť sa mi potvrdzuje aj teraz. Postávame pri našom aute, hľadíme raz na Reichenstein, raz na Polster a dieťa sa nevie rozhodnúť.
„Mamina, kam by si chcela ísť ty?“ Prvý ma napadne Kaiserschild, ale na tom sme sa dohodli – kamzíkovi sa nechce trepať po reťaziach a ja si vrchol nechávam na rok 2023. „Polster,“ poviem po chvíli, zapnem trasovanie a vyrážame.

Najskôr zostupujeme po rozbitej prístupovej ceste od hotela, aby sme sa dostali na hlavnú. Z nej pár minút po asfaltke k spodnej stanici jednosedačkovej lanovky Polsterlift, ktorá niekoľko rokov nepremáva. Pri drevenej lavičke vchádzame do ihličnatého lesa a zatiaľ, nevediac aký terén nás čaká, hore frflem na rozbitý lesný chodník. Po pár minútach sa dostávame na križovatku s lesnou cestou. Červená značka pokračuje ďalej lesom, ja však napriek tomu pozerám do mapy. Rovnako ako zachádza chodník medzi ihličnanmi, zachádza (len opačným smerom) široká cesta. Pokračujeme lesom. Stúpanie je ešte nejakú dobu príkrejšie, ale nad hranicou stromov, keď sa dostávame do lúčneho porastu, sa zmierňuje.

Kocháme sa pohľadom do doliny, v ktorej sa v obrovských bielych chumáčoch prevaľuje hmla. Trochu viac doprava a ako na dlani máme hrebeň medzi Vordernberger Mauer, Vordernberger Zinken a Grϋblzinken spolu s Reichensteinom. Dovidíme dokonca aj na Wildfeld (2043 m), ktorý sme spoločne zdolali v polovici júla, a tiež na jeho skalnatejších bratov Stedelstein (2070 m) a Schwarzenstein (1953 m). Výhľad mierne „špatí“ kameňolom Erzberg, za ktorým sa ukazuje Hochkogel (2105 m) s Kaiserschildom (2084 m). Z tohto uhla pohľadu vyzerajú úplne inak ako na fotkách, ktoré som si pozerala na internete v rámci prípravy na výstup, preto mi chvíľu trvá, kým ich identifikujem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Otváram mapu a opäť sa Janíka pýtam, či chce vyliezť na Polster. Upozorňujem ho, že TAC Spitze je až za ním a že si z neho zbytočne naklesáme to, čo budeme musieť potom nastúpať. Jednoduchšie by bolo ísť po Knappensteigu na chatu Leobner Hütte (1582 m). Nie, on chce ísť k vysielaču. Neodradia ho ani hustnúce vrstevnice.

Spočiatku sa usmieva, že je to pohoda. Chrúme škvarkový pagáč a rozhliada sa okolo seba. Hlási mi každé snežné delo, ktoré vidí. Široká cesta, ktorá pokračovala aj od križovatky s Knappensteigom, náhle končí. A s ňou aj „pohodové“ stúpanie. Úzky chodníček je posiaty kamienkami a skalkami. Je sucho a na červenej hline sa nám pod nohami neustále šmýkajú. Ak som mala v lese pocit, že ideme strmo, tu mením názor – až teraz ideme strmo. A ak v lese môj milovaný syn išiel tempom hodným dospelého muža, tu ide z nohy na nohu a mne sa za ním kráča ťažko.

Pri zatvorenej chate Polster Schutzhütte naoko definitívne zavrhujem nápad prejsť sa až na Hochturm – podľa smerovníka je to 3,5 hodiny a aktuálne je niečo pred jedenástou. Kríž aj s vysielačom vidíme priamo nad sebou, doslovne na dosah ruky. Delí nás od nich niekoľko protilavínových drevených stavieb. Chodník sa tu stáča bokom doľava a celý vrchol musíme obísť.

Akonáhle sa dostávame do sedla medzi Polsterom a jeho menším bračekom Niederpolsterom (1796 m), naberá na intenzite pre zmenu vietor. Janinovi obliekam pod mikinu s kapucňou ešte jednu bundu a na mikinu tenkú bundičku, ktorá mu štandardne slúži ako pršiplášť, ale aj ako ochrana proti prefúknutiu. Na ruky rukavice a potom obliekam seba. Nemám toľko kapucní, preto vyťahujem tenšiu zimnú čiapku. Teplé bundy ešte nechávame oddychovať v ruksakoch, nevieme, ako to bude s teplotou ďalej a bolo by zbytočné sa hneď preobliekať.

Pýtam sa drobca, či chce skutočne vyliezť až k vysielaču, pretože naša cesta pokračuje do sedla Hirscheggsattel (1699 m) a vrchol Polstru môžeme obísť. Predpokladám, že vysielač je silné lákadlo, preto ma prekvapuje, keď sa Janík vydáva spodným chodníkom. Vietor neustáva, ale nie je taký nepríjemný ako v onú májovú sobotu pod Reichensteinom.

Prvých sto výškových metrov klesáme veľmi mierne. Človek by ani nepovedal, že ide z kopca. V momente, ako sa nám sedlo dostáva na dohľad, víta nás podobný terén ako ten, ktorým sme stúpali. Kamienky, štrk, suchá červená hlina. Našťastie nie je terén taký strmý ako z opačnej strany, no aj tak sme opatrní. O niekoľko minút sme na veľkej zelenej lúke, ktorá sa tiahne úbočiami všade naokolo. Kedysi sa tu zvykli pásť kravy – na ľavej strane míňame zvyšky dreveného oplotenia.

Výšľap na TAC Spitze

Ukazujem Janinovi Hochturm. Dve a pol hodiny zo sedla na vrchol. Tiahle a príjemné stúpanie. Ale do hotela sa zrejme vrátime až tesne na večeru, pretože si musíme pripočítať návrat. Krúti hlavou. Na TAC Spitze je to z Hirscheggsattlu len hodina. Veľkú časť výstupu naň videl pri klesaní do sedla a príliš sa mu do toho nechcelo. Ak si však má vybrať, volí vrchol, ktorý je bližšie.

Štrkom a suťou sa vydávame hore, sprevádzaní bizarnými skalnými útvarmi. Kým z hotela až do sedla Hirscheggsattel sme boli takmer sami, tu je v oboch smeroch turistov nespočetné množstvo. Spočiatku sa škriabeme úbočím hory, neskôr vchádzame pomedzi skalné veže do veľkého kotla, kde stúpanie pokračuje. Ľavou stranou kotla ide značkovaný červený chodník na TAC Spitze. Pravou stranou ide ďalší chodník – bez červenej značky a štrkovou suťou, vyššie pomedzi menšie skaly. Končí na Vordernberger Griesmauer (2015 m).

Kríž bližšieho vrcholu máme na dohľad. Otváram českú mapu a potvrdzujem si, že to, čo vidíme voľným okom, skutočne končí na vrchole a nie je tam vyznačený steig. Vyberáme sa preto pravou stranou kotla s cieľom dostať sa na Vordernberger Griesmauer. Janino ide predo mnou, aby som ho v prípade potreby vedela zachytiť či potlačiť. Chodník je síce nepríjemnejší, ale nie je to nič, s čím by sme sa nestretli alebo čo by sme nezvládli. Sme takmer pri kríži, chýba nám doslovne posledných pár metrov pomedzi skaly.

Zhora na mňa začne kričať rakúska turistka, ktorú som si všimla pod kotlom. Šinula si to hore pomedzi ostatných rýchlym a bezohľadným tempom. Nie raz svojím spôsobom kráčania spustila menšie kamenné lavíny, ktorým sa ľudia pod ňou museli uhýbať. Asi nevie anglicky, pretože napriek môjmu upozorneniu, že jej nerozumiem, na mňa ďalej chrlí nemecky. Z mála výrazov, ktoré som za posledné roky pochytila, mi je jasné, že sa nás snaží vyhnať na opačnú stranu kotla. Slušne jej odpovedám, že viem, čo moje dieťa zvládne, ale jej je to jedno. Turistkin prejav naberá na agresivite a vrcholom celého vystúpenia je moment, kedy okolo nás začne hádzať veľké kamene.

Stojíme a čakáme, kým odíde, aby sme sa bezpečne, bez rizika padajúcich kameňov zosobnených práve ňou, dostali k vrcholovému krížu. Naše čakanie vyhodnotí po svojom. Dva-tri výškové metre preskáče k nám a vlastným telom nás začne vytláčať z chodníka. Janino vystrašene hľadí na ženu oproti sebe a ustupuje, hoci poriadne nemá kam. Zachytím ho rukou a žene rázne poviem, aby sa starala o seba. Konečne sa otáča a necháva nás na pokoji. Aj napriek tomu, že chápem, o čo jej išlo, nerozumiem jej agresivite a ani tomu, že sa odhodlala hádzať kamene v teréne, kde nimi mohla niekomu ublížiť.

Nepríjemný zážitok zanecháva v mojom citlivom dieťati na daný deň nezmazateľnú stopu. Nejde ani k vrcholovému krížu, od ktorého sme chceli tatíkovi domov poslať fotku. Sedí na skalke na chodníku a hľadí pred seba. Chvíľu sa s ním ešte o celej udalosti rozprávam, on si zanadáva medzi nami dievčatami a dávame sa na zostup pod TAC Spitze.

Keď vidí zaistenú cestu, odmieta pokračovať. Mne je to síce ľúto, ale viem, že nemá význam ho nútiť. Bez ohľadu na posledných pár výškových metrov, ktoré nás delia od cieľa, dnes podal skvelý výkon a pokiaľ nedokáže udržať dostatočnú obozretnosť a pozornosť, ísť s ním na zaistenú časť cesty by bol zbytočný hazard. Navyše si treba šetriť sily na prudký zostup po štrku a kameňoch späť do sedla Hirscheggsattel.

Návrat do hotela

V momente, ako stojíme na „pevnej zemi“ (rozumej suť, skaly a štrk sme vymenili za hlinu a trávu), je z Janina úplne iný človek. Naberá druhý dych a k chate viac beží ako kráča. Leobner Hütte je relatívne malá stavba učupená na úbočí svahu. S výhľadom na Leobner Mauer (1870 m) si dávame teplé jedlo a teplý čaj. Pri vedľajšom stole sedí viacčlenná slovenská rodinka. Ani nepamätám, kedy som naposledy takto v Alpách stretla počas jednej túry toľko Slovákov.

Sedíme vnútri v chate, no dvere na nej sú otvorené a cítiť, ako sa schladilo. Podľa predpovedí by malo po piatej začať pršať a tomu zodpovedá pribúdajúca oblačnosť. Nerada by som si z víkendového pobytu doniesla neželaný darček v podobe prechladnutia alebo niečoho vážnejšieho, preto z batohov vyberám teplejšie bundy. Približne o tretej začíname návratovú trasu k hotelu.

Najkratšia vedie cez Knappensteig, úzky chodníček idúci zhruba v polovici masívu Polstra. Jedna ostrejšia zákruta je zaistená hrubými telefónnymi káblami, čo pripadá Janinovi nesmierne smiešne. Asi došla oceľ. Až na toto miesto je inak celý chodník pohodlný a čiastočne vedie listnatým a potom ihličnatým lesom. Ani sa nenazdáme a sme na križovatke, kde sme prvýkrát dopoludnia relatívne zblízka hľadeli na vysielač nad nami. Na kolená si dávam ortézy a tento raz volíme namiesto úzkeho lesného chodníka širokú štrkovú cestu. Odpájame sa z nej až dole, keď máme na dohľad budovu nefungujúcej lanovky. Opäť ideme lesom a mne sa tamojší chodník nezdá taký rozbitý ako ráno.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek