Moja kancelárska mapa Levočských vrchov sa mi už viackrát stala zdrojom inšpirácie na zaujímavú túlačku. Ani tentoraz to nebolo inak. Po lete plnom cestovania, telefonátov, presunov a naháňačiek za termínmi som cítil nutkavú potrebu stratiť sa niekde v lese, hoci iba na pár hodín. Odľahlejšie časti Levočských vrchov ponúkajú to pravé – divokosť, neokukanosť a prakticky nulovú návštevnosť.

Trasa

Blažovská dolina – Chmeľov – traverz Čiernohuzca – Jankovec – Veľký Václavák, sedlo pod Škapovou (Mervova chýžka) – Škapová, pamätník – chata Kameň – Mačací zámok – Na Bielkach – Blažovská dolina

Je niečo pred jedenástou, keď vyrážam z Blažovskej doliny smerom hore na Chmeľov. Tunajšiu výstupovú cestu som si chcel vyskúšať už dávno. Ako som viackrát písal – v mapách Levočských vrchov sú cesty a chodníky zaznamenané veľmi nepresne. Množstvo zakreslených ciest neexistuje, a naopak – v teréne je veľa novších ciest, ktoré pre zmenu nie sú v mape. Preto je tu pohyb mimo značených ciest viac-menej lotéria, a to na Levočákoch zbožňujem.

Je zamračené, ale zatiaľ neprší. Výstup je strmý a vedie hustým lesom. Po troch serpentínach sa sklon zmierňuje. Rastú tu krásne a asi aj poriadne staré stromy. Pomedzi ne začína presvitať svetlo, takže sa asi blížim k horským lúkam na Chmeľove. Zabudnutú šnúrku na strome si pamätám ešte z prechádzajúceho výletu spred štyroch rokov, takže odbočujem vľavo a po pár minútach prichádzam k prekrásnej chatke Chmeľov v nadmorskej výške 1 030 m. Je síce dosť chladno, ale doprajem si krátku prestávku. Prameň pri chate je takmer vyschnutý, ale nie je sa čo čudovať po suchom lete. Našťastie vody mám dosť, takže môžem ísť ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole Chmeľov sa veľmi nezdržiavam. Fúka vietor, vrcholky okolitých kopcov zakrývajú mraky. Ráno som zvažoval, či to dnes neabsolvujem v nízkych topánkach, ale našťastie ma včas osvietilo a zobral som si vysoké turistické topánky. Vysoká tráva je plná vody z hmly, zem je zase mokrá od včerajšieho dažďa. Dnes to teda nie je veľmi o výhľadoch, preto sa vzdávam plánu vybehnúť na bájny Čiernohuzec. Míňam ho traverzom plným zrelých čučoriedok, ktoré síce zmierňujú hlad, ale spomaľujú môj postup. Ďalších 15 minút je orientačne zložitejších, raz sa dokonca musím vrátiť späť na rázcestie, ale s božou pomocou a mobilom v ruke nakoniec prichádzam na lúku v širokom sedle medzi Čiernohuzcom a Piesočným vrchom. V budúcnosti má tade viesť modrá turistická značka, ale nebol som si istý, či sa začalo s maľovaním značenia. Prvú modrú nakoniec nachádzam pár metrov za lúkou v smere na Jankovec.

Pohľad na hodinky neveští nič dobré. Je dosť neskoro a ešte nie som ani na Veľkom Václaváku. Vo vzdialenosti asi 30 m zbadám mladého jeleňa, ako sa pasie priamo na ceste. Nechcem ho vyrušiť, ale po 10 minútach čakania a pozorovania strácam trpezlivosť a rázne mu vykročím oproti. Vzdialenosť medzi nami sa skrátila možno na polovicu, keď si konečne uvedomil moju prítomnosť a v okamihu je preč. Nerád plaším zver, keď som tu vlastne na návšteve, ale teraz to inak nešlo. Je skoro 14.30 h, keď prichádzam na vrchol Jankovec a na pár minút skladám batoh v peknom prístrešku. Počasie sa nejak nelepší, je stále zamračené, ale aspoň že neprší. Tak si len cvaknem ruiny bývalej horárne a idem ďalej. Na trojjediný Václavák (Veľký Václavák, sedlo pod Škapovou a Mervova chýžka) je to len pár minút s peknými výhľadmi do Blažovskej doliny.

Ďalší bod je chata Kameň. Už si len zodpovedať otázku, ktorou cestou sa k nej dostať. Volím nenápadný chodník lesom, ktorým som nikdy predtým nešiel. Obloha sa začína čistiť a mne sa otvárajú široké výhľady na takmer celú dnešnú trasu. Úzky chodník opäť vedie zradným čučoriedím, ale čas ma neúprosne tlačí vpred. Chatu Kameň nateraz míňam, lebo najprv potrebujem obnoviť geokešku, ktorú mi nejaký dobrák ukradol. Odkedy som tu pod Škapovou spoločne s kolegami objavil symbolickú mohylku na mieste leteckého nešťastia z roku 1956, odvtedy má pre mňa miesto akúsi zvláštnu príťažlivosť. Pohýnam sa ďalej a pri chate Kameň sa ešte chvíľu kochám parádnymi výhľadmi na východ. V diaľke, krížom ponad mohutnú Blažovskú dolinu vidím chatu Chmeľov a kdesi dole sa potrebujem dostať (podľa možnosti ešte za svetla). Je pred 16.30 a nie je čas ďalej tu len tak rozjímať. Vydávam sa ďalej po hrebeni smerom do Torysiek a hľadám odbočku na doteraz nepoznaný Mačací zámok.

Hrebeňovka je veľmi príjemná, plná výhľadov. Na jednom rázcestí odhadujem, že nastal čas opustiť hlavný hrebeň a vydať sa bočným, ktorý za vrchom Na Bielkach nekompromisne padá o 400 výškových metrov do hĺbky Blažovskej doliny. Túto časť Levočských vrchov vôbec nepoznám a blížiaci sa západ Slnka vyvoláva mierne šteklenie v bruchu. Triafam na širokú cestu, ktorá tesne míňa vrchol Mačací zámok. Smutne konštatujem, že ani po 5 minútach hľadania som tu žiadny zámok, a ani mačky, nenašiel. Pôvod názvu nevýrazného kopca tak nateraz ostáva záhadou. Ako sa blížim ku kóte Na Bielkach, cesta sa pomaly stáča neželaným smerom (na západ). Ja ale potrebujem pokračovať na severovýchod, takže nastupuje náročné putovanie bývalým rúbaniskom, ktoré medzičasom zarástlo mladými stromami a vysokou trávou. Postupujem veľmi pomaly, často musím obchádzať popadané stromy. Situácia zatiaľ nie je až taká vážna, stále mi ostáva ešte trochu denného svetla.

Na tento úsek som sa veľmi tešil. Mapa je tu absolútne slepá, bez ciest, chodníkov alebo akýchkoľvek orientačných bodov. Je to pecka, idem si kade chcem. Chvíľu ma to sťahuje na západ, potom zase na východ. Hlavný smer je ale dobrý – idem na sever. Onedlho predsa len triafam nejakú zvláštnu cestu, tak sa jej chvíľu držím. Tá sa ale zase po niekoľkých metroch stočí na západ, takže ďalej putujem lesom. A opäť je to asi veľmi starý les, v ktorom sa dávno neťažilo. Z popadaných listnáčov rastú huby a na zemi je hrubá vrstva lístia. Fotím si stromy, ktoré možno pamätajú neďalekú vysídlenú obec Blažov a rozmýšľam, či aj tu pred mnohými rokmi nechodili Blažovčania na drevo bez toho, aby tušili, že ich čas na tomto mieste sa nemilosrdne kráti...

Celé okolie sa ponára do šera, Slnko skôr zapadlo za horizont. Najvyšší čas kopnúť do vrtule. Šťastie mi praje – prichádzam na zvážnicu, ktorá ma miernou okľukou pár minút pred siedmou privedie na miesto, z ktorého som dnes dopoludnia vyrazil.

Zhodnotenie

Išiel som síce „za medveďmi“, ale vôbec mi neprekáža, že som dnes žiadneho nestretol. Aj keď trasa a počasie tomu dnes vyslovene priali. V nohách mám výživných 25 kilometrov, v hlave dokonale upratané a žalúdok načisto prázdny. Je ťažké nemať rád Levočáky...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek