Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sedielko od Modrého plesa
Sedielko od Modrého plesa Zatvoriť

Túra Tatranská Javorina – Sedielko – Starý Smokovec v snehu

V noci zo soboty na nedeľu (17. septembra 2022) prenikol na Slovensko zo severu studený front, ktorý priniesol výrazné ochladenie a do Tatier sneženie a zimné podmienky. Práve v nedeľu som sever Slovenska opúšťal po dvoch túrach v Západných Tatrách. Nasledujúci týždeň priniesol Bazin reportáž zo zimných podmienok na Rysoch a zatúžil som zažiť zimné tatranské podmienky a otvorené chodníky. V plánoch na tento rok som mal prechod z Tatranskej Javoriny cez Sedielko do Starého Smokovca.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+1682 m stúpanie, -1666 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 08.10.2022
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
pramene po ceste, Téryho chata, Zamkovského chata, Bilíkova chata
Doprava
Starý Smokovec (vlak, bus) - Tatranská Javorina (bus)
Starý Smokovec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.701 Vysoké Tatry (1:25.000)

Trasa

Tatranská Javorina – Javorová dolina – Sedielko – Téryho chata – Studenopotocké vodopády – Starý Smokovec

Javorovou dolinou do Sedielka

Po asi 20-tich rokoch stojím na autobusovej zastávke v Starom Smokovci a čakám na autobus do Tatranskej Javoriny. Za roky sa nič nezmenilo, autobus má meškanie 10 minút, na spoj nás čaká asi pätnásť ľudí. Konečne sa pohneme, monotónny zvuk vozidla ma uspáva, strhnem sa, obzerám okolo seba, či som nezaspal. Našťastie sme iba v Ždiari. Polovica turistov vystupuje v Tatranskej Javorine, ďalšia mieri na Lysú Poľanu.

Je trochu chladno, tak pridám do kroku a vydám sa smerom pod Muráňom. Muráň som obdivoval aj minulý rok, vtedy som išiel po modrej do Zadných Meďodolov, dnes mierim po zelenej do divokej Javorovej doliny. Muráň ma sprevádza najprv osamotený, neskôr sa pridávajú ostatné belianske dominanty - Nový vrch, Ždiarska vidla a Havran. Po zohriatí sa tempo spomaľuje a často stojím, fotím a kochám sa výhľadmi. Ostatní spolucestujúci ma predbiehajú, takže kráčam sám.

Javorová dolina je najprv otvorená a široká, no postupne sa zužuje. Vnáram sa do lesa medzi stromy, a keďže sa medzičasom oteplilo, roztopený sneh rozvodňuje potôčiky, ktoré zaplavujú chodníky. V doline panuje jeseň, teplo, ale vrcholy Vysokých Tatier sú zasnežené. Na pravej strane v polome zazriem chatku TANAP-u, potokov stekajúcich do Javorinky pribúda. Pri plánovaní trasy som napravo od zelenej značky zazrel jazierko alebo pliesko Blaženino očko, bol som naň zvedavý, žiaľ, bolo mimo chodníka v kosodrevine, ktorou sa mi nechcelo predierať, tak postupujem ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kosodrevina onedlho redne, záver Javorovej doliny, ktorá sa opticky rozširuje, sa blíži. Pred sebou mám ako na dlani Javorové veže a štíty v plnej paráde. Prebehnem lávkou na druhý breh Javorinky a prvý sneh na chodníku ma privedie do Zadnej Javorovej doliny. Smerujem k Žabiemu Javorovému plesu vo výške 1878 m. Pleso je od roku 1940 čiastočne zasypané kamennou lavínou, ktorá sa zrútila z Javorového štítu. Názov Žabie dostalo v 18. storočí od hľadačov pokladov, ktorí v rozprávaniach spomínali veľké žaby, ktoré strážili poklady.

Chodník sa po pár desiatkach metrov začína šmýkať, nasadzujem "nešmyky", nech sa zbytočne netrápim a hlavne nech sa niekde nezošmyknem na skaly. Stúpanie je čím ďalej prudšie, výškové metre utešene pribúdajú. Nasleduje rovina nad plesom, kde si trochu odpočiniem, prichádza však ďalšie stúpanie. Tu stretávam prvých ľudí schádzajúcich zo Sedielka. Niektorí s mačkami či nešmykmi, iní iba v topánkach. Zrazu chlapi hore niečo kričia, uhýbame sa padajúcim kameňom a snehu.

Po prekonaní ďalšieho skalného prahu prechádzam rovinou pred záverečným stúpaním do Sedielka. Tu mám po čase opäť na dohľad turistov z autobusu, budú pomaly v cieli v Sedielku. Prichádzam na úsek, kde slnko roztopilo sneh, chodník ide skalami, nešmyky si dávam dole z topánok, nech ich na nich nezničím. Sedím na slniečku, okolo mňa je sneh, zurčiaci potôčik, dám si ďalšiu pauzu a sledujem okolie. Od plesa prichádza bežkyňa so psom, na sebe kraťasy a tričko, na nohách iba trailové topánky - pri behu jej zima nie je. Obdivujem jej kondičku, rozmýšľam, ako často si sem takto chodí zabehať.

Vstávam a vydávam sa v ústrety Sedielku, chodník je zasa pod snehom, ale nešmyky sa mi dávať nechce. Keď to zvládla bežkyňa, musím tiež. Keďže značky sú pod snehom, idem vychodenou cestičkou, jedna z nich ma zoberie zlým smerom, ale dievčina ma pokrikom „niže, niže“, vráti na správnu trasu. Vtedy som zistil, že je od severných susedov z Poľska. Ešte pár metrov a som v najvyššom turisticky dostupnom sedle na Slovensku - Sedielko (2376 m). Sedí a vychutnáva si tu výhľady ďalší poľský turista, ktorých je tu dnes neúrekom.

Tak som tu, pohľad do Dolinky pod Sedielkom mi vyrazí dych. Taký strmák a výhľady som nečakal. Dolu pri Modrom plese vidím troch zostupujúcich mravčekov, samotné zamrznuté Modré pleso, ktoré je najvyššie položeným tatranským plesom (2157 m), Lomnický štít s kupolou a Javorové štíty. Poliak odchádza, vychutnávam si samotu v horách. Keby nepofukoval vietor, občas v silnejších poryvoch, idem sa opaľovať. Keďže sa však rozfúkal na dlhšiu dobu, bol čas odísť.

Malou Studenou dolinou ku Studenopotockým vodopádom

Opäť si naťahujem nešmyky a začínam zostup do doliny k Modrému plesu a Rázcestiu pod Sedielkom. Počas mojej pauzy takmer až do Sedielka vystúpili štyria Poliaci, tak využívam príležitosť a nechám sa odfotiť tesne pod Sedielkom. Snehu je tu naozaj veľa, na niektorých úsekoch sa prepadávam až po pás. Zostupujem radšej opatrnejšie, aby ma na niektorom mieste neprehodilo dopredu a nenarazil som na niektorú zo skál trčiacich zo snehu. Aj opatrnejším tempom ide zostup rýchlo, pri Modrom plese, sa mi prihovoria ďalší Poliaci.

Ja, chlapec z galantského okresu chlopákom nerozumiem, ale nakoniec sme sa dohodli. Pýtali sa na podmienky na opačnej strane Sedielka, či je treba použiť mačky alebo nešmyky. Odporučil som im ich a k tomu paličky, nech sú istejší. Pri smerovníku pod Priečnym sedlom postáva skupina ďalších turistov a rozmýšľajú kadiaľ ísť, či cez Priečne sedlo alebo cez Sedielko. Prichádzajúci zostupujúci z Priečneho sedla nás informujú, že chodník priamo do sedla nie je prešliapaný a všetci chodia ferratou - výstup aj zostup. Ja nad Priečnym sedlom neuvažujem, škvŕka mi v bruchu, mám chuť na kapustnicu s pivom. Preto sa nezdržujem a pokračujem na Téryho chatu.

Pod Pfinnovou kopou ľudí výrazne pribúda, niektorí sa iba slnia – pravdepodobne sem prišili od Téryho chaty – iní pokračujú za dobrodružstvom do Sedielka alebo Priečneho sedla. Z chodníka si obzerám v snehu vyšliapané cestičky smerom na Ľadový štít a do Baranieho sedla. Počet turistov pri Téryho chate ma šokuje. Mrvia sa okolo chaty ako v mravenisku, posedávajú pri plesách a slnia či fotia sa. Definitívne dávam dole z topánok nešmyky, kúsok pod Malý hang nejako zvládnem, odtiaľ snehu niet. Na to, koľko ľudí bolo vonku, napodiv vnútri veľa ľudí nie je. Objednávam si vysnené kombo kapustnica / pivo, prisadnem si k stolu a v kľude sa najem.

Pri zostupe z chaty sa na chodníku zaradím do dlhého radu zostupujúcich ľudí, z nohy na nohu postupujeme k Zamkovského chate. Za ňou sa moja dnešná sprievodkyňa – zelená značka – končí a preradím sa na červenú. Tou prídem až k Obrovskému vodopádu, ktorý je aktuálne napájaný topiacim sa snehom a svoje meno naozaj potvrdzuje. Chvíľu pri ňom postojím a spomínam si, ako sme tu boli na výlete zo základnej školy. Spolu s učiteľkou fyziky sme vodopád pozorovali z mostíka pri ňom, keď sa pani učiteľka otočí ku mne a hovorí: "Toľko vody, každú sekundu, tu musí pretiecť veľa kubíkov, celé dni, roky – kde sa toľko vody berie, Tomáš?" Nezaprela v sebe povolanie, na odpoveď nečakala, len sa otočila a sledovala vodopád ďalej. Možno počítala...

Po návrate do prítomnosti zostúpim k Rainerovej chate – od Rázcestia pod Húpačkami opäť po zelenej, kde s partiou turistov dopijem posledný čaj. Bavíme sa, či nejdú so mnou pozrieť Studenopotocké vodopády, ale nechce sa im, tak idem sám. Je neskoršia hodina, nestretám tu nikoho, všetky ich mám len pre seba. Aj preto sa tu zdržím dlhšie, ako som chcel. Svetla ubúda a kým prídem na Hrebienok, je tma. Na Hrebienku zhasla fajka, ani tu nikoho niet, nasadím si čelovku a opäť zelenou po pohodlnej cestičke kráčam do Starého Smokovca. Po pol hodinke prichádzam k stanici pozemnej lanovky, kde túru ukončujem.

Záver

Túrou som chcel v Tatrách zažiť zimné podmienky v čase, keď sú ešte chodníky otvorené. Ktovie kedy sa podobné počasie vyskytne, preto som rád, že sa mi ho podarilo využiť. Zažil som jesenné počasie v Javorovej doline a Malej Studenej doline a zimné v Zadnej Javorovej doline, Dolinke pod Sedielkom a na Téryho chate. Turista môže po ceste obdivovať výhľady na Belianske Tatry, potoky v Javorovej doline, výhľady na Javorové veže a štíty, výhľady zo Sedielka, Studenopotocké vodopády. Mne sa najviac páčil kolmý pohľad zo Sedielka smerom k Modrému plesu. Každému, kto by chcel túru absolvovať v rovnakých podmienkach, odporúčam použiť zimný výstroj – nešmyky / mačky, paličky a teplé oblečenie. O občerstvenie sa postará Téryho chata, Zamkovského chata, Bilíkova chata či Hrebienok. Preto pri podobnom ráze počasia neváhajte a vyberte sa do Tatier.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Túra Stuhleck v tieni vrtúľ

Bratislavčanom, ale ani mnohým mimobratislavským ho netreba predstavovať. Aj tí, ktorí nemajú zlyžované jeho svahy, o ňom mnohokrát počuli. Stuhleck je totiž vďaka svojej blízkosti k …

Jitka Švarcová