Vlkolak pri Rozglabskom potoku

Pôvodne sme mali začať nocľahom na Pištovej búde, ale bolo už dosť neskoro a nejako sme nevedeli trafiť ideálny východiskový bod na lúky západne od Jastrabníka. Chceli sme prejsť cez sedlo k búde, ale blížila sa tma a mne sa nechcelo v nastupujúcej noci blúdiť cez okraj vojenského priestoru, tak nás dcéra odviezla cez Pernek k rampe v doline Rozglabského potoka. Tam sa akurát porúčala nejaká partička, na lúke s lavičkami asi opekali. To bolo ideálne, lebo práve na tento večer som si vložil do batohu špekáčiky. Z ohniska sa ešte dymilo, stačilo totiž priložiť pár vetvičiek a naše táborisko rozveselili tancujúce plamene. Výstup k Pištovej búde sme rýchlo zavrhli. Ešte v poslednom svetle som začal rozkladať tarp. Je zaujímavé, že Monika vždy frfle, že to nie je ono, vraj jej tam fúka na tvár, psy si môžu zmyslieť, že pôjdu bez dozoru skúmať okolie, atď. Ale za seba musím dodať, že oproti stanu to je omnoho veľkorysejšie spanie, keďže v stane sme ako sardinky (nehovoriac o tom, že v konzerve majú sardinky výhodu, lebo sú bez hláv).

Irónia osudu je, že sme táborili len kúsok od tabuľky “Zákaz stanovať”, ale vravel som si, že za prvé – nepostavili sme stan, ale len celtu a za druhé – neprišli sme tu popíjať, vrieskať a táboriť celý víkend, ale len potichu prespať, zbaliť sa a ráno vypadnúť. Natiahnuť rýchlo tarp bol dobrý nápad, lebo ledva sme sa stihli najesť, spustil sa dážď a nezostávalo nič iné, len zaľahnúť.

Klopkanie dažďa na tarp uspávalo, mokrý vzduch nádherne voňal a v spacáku som rýchlo zaspal. Takto som si odfukoval, kým ma nezobudili záhadný a intenzívny škrekot, ktorý veľmi pripomínal hlas vlkolaka, keď sa pokúša na smrť vydesiť vampírov. Chvíľu potom sa ozvali kroky a na lúku prišiel niekto so silnou baterkou, ako keby niečo hľadal a svietil do korún stromov, odkiaľ sa ozýval ten zvuk. Druhá postava s baterkou bola poniže, nevšimol som si či mali zbrane nabité striebornými projektilmi. Len Hugo potichu zaštekal, ale nás si nikto nevšímal, tak sme potom mohli spať ďalej. Až neskôr som zistil, že ten hororový zvuk vydávala asi obyčajná sojka.

Ráno mal premiéru môj najnovší kúštik výbavy – 800 ml ešus z titánu, nahradil som ním hliníkový čajník, ušetril som nejaké gramy, objem a hlavný rozdiel vidím v tom, že v tomto riade môžem aj vcelku normálne variť. Naši predchodcovia asi robili poriadnu vatru, lebo pahreba vydržala až do rána, stačilo prihodiť pár halúzok a onedlho v ešuse vrela voda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najedli sme sa, pobalili a mohli sme vyraziť. Naše putovanie si môže čitateľ pozrieť na tejto rozsiahlejšej fotogogalérii.

Popod Bačkorovú do Kuchyne

Ráno mi ešte nebolo jasné, kam sa chceme dostať, ale plán bol motať sa západnými úbočiami Malých Karpát ponad Záhorskú nížinu. Najprv sme potrebovali prejsť cez Pernek, čo by bola ospalá podhorská dedinka, nebyť veľkej premávky cez Pezinskú Babu. My sme však pomerne rýchlo opustili hlavnú cestu a prešli popri kostole, z niektorých dvorov sa ozývalo kikiríkanie, ale bolo počuť aj “cinkulár” či motorovú pílu, však bola nedeľa, nie? Po vlne sucha a horúčav sme konečne zažili dážď a pohľad na západný obzor veštil ďalšie zrážky, našťastie do nás nebilo slnko a bol som rád, že sme sa vyhli pochodu v horúčave. Keď sme prišli k severnému okraju obce, postavila sa nám do cesty zákazová tabuľa s textom “súkromný pozemok, zákaz vstupu”, tú sme teda rešpektovali a čakal nás krátky úsek po ceste II. triedy smerom na Kuchyňu, no už po nejakých 300 metroch sa dalo uniknúť pod okraj lesa.

Klasická zvážnica na rozhraní pohoria a nížiny nás oblažovala peknými pohľadmi, na jednom mieste sme odbočili na cestu, ktorá až prekvapivo stúpala, pohľad do mapy potom prezradil, že to ešte nie je dolina Furtského potoka, ale prístup ku kameňolomu. Aj silný štekot nad nami naznačoval, že sme išli zle, tak teda naspäť, nevadí, nikam sme sa predsa neponáhľali. Keďže sme v posledných týždňoch zažili neobyčajne silné psychické vypätie, tento pochod prírodou bol ako balzam na dušu. Jediné, čomu sme sa potrebovali venovať, bolo elementárne prežitie a nasávanie vnemov z prírody plnými dúškami.

Pohľad na chmáry na oblohe ma vyprovokoval naštartovať poveternostnú appku (vyskúšajte, volá sa Windy) a naozaj, od vojenského letiska som videl na mape prichádzať dve výrazné dažďové prehánky, ktoré smerovali priamo na nás. Konečne sme prešli Furtský potok a za ním už začínalo seriózne liať, tak sme zašli do lesa, kde som našponoval medzi stromy šnúru a vyrobil prístrešok, na čo sme použili dva razy klasické pončo do dažďa. Posadili sme sa na batohy, vytiahol som plynový varič a urobil kávičku. Aj keď sa snažím počas táborenia variť na ohni alebo drievkáči, plynový varič sa hodí práve na takéto prípady, kedy sa mi počas pochodu nechce zakladať oheň. Pokrútiť ventilom je predsa omnoho ľahšie, ako zbierať drevo, nalámať a naštiepať ho, potom zas hasiť…

Dážď rýchlo prešiel, tak sme zas vyrazili a opäť sme išli zle, lebo cesta nás viedla k poliam, preto sme sa vrátili a začali stúpať. Viaceré zakreslené cesty v mapách neexistujú, iné zas existujú, ale nie sú zakreslené, nakoniec sa osvedčila intuícia a zadýchaní sme vystúpali na zvážnicu, čo približne kopíruje 400 m vrstevnicu. Toto sme už poznali, boli sme tu viackrát, peši aj na bajku. Cesta pomaličky klesá, okrem výhľadov do rovín tu je aj viacero impozantných stromov. Naše vreckové psíky sa nám tmolili pod nohami, Hugo je tak trochu ako prieskumník vždy vybieha kúsok vpred a potom zas späť, Čili sa zvykne držať stále pri nás, často za chrbtom. Keď ju chvíľu nevidíme, začneme si klásť otázku – kde je Čili? Keď sa začnem otáčať, zanovito sa drží za mnou a stále ju neviem nájsť, až po chvíli sa konečne objaví v zornom poli, vždy nás to rozosmeje.

Ani tentokrát nepoprela svoju vytrvalosť, v matuzalemskom veku 14 rokov sa nevzdala radosti z pohybu a skúmania sveta, stále niečo oňuchávala, ocikávala a len pekne išla a išla. Pre istotu sme už mali so sebou špeciálny postroj, aby som ju vedel v prípade potreby nosiť zavesenú na sebe, ale ona len pekne cupitala s nami. Keď sme obchádzali skalnatý masív Bačkorovej, začal ma prenasledovať vlčí hlad, tak sme si po siedmych kilometroch uvarili Vifonky. Naše blšky dostali maškrty, ale Čili nás začala duriť, aby sme išli ďalej. Na tomto mieste bolo potrebné urobiť rozhodnutie, v mape som obzeral naše možnosti. Ak by sme chceli vystúpať do doliny Javorinky, a potom prespať kdesi na vrcholových lúkach Mešťankovej, na to bol deň ešte príliš mladý.

Nakoniec zvíťazila chuť poobzerať si vodnú nádrž Kuchyňa, ku ktorej to bolo dolu briežkom už len na skok. Neoľutovali sme, lebo súvislá oblačnosť sa zmenila na kopovitú a výhľady od vodnej plochy v žiari slnka naozaj stáli za to. Škoda, že drevené mólo cez priehradu pohltila skaza, zostali už len koly zabité do dna a tým pádom sa nedalo prejsť k prítoku, ale museli sme sa vrátiť a prejsť uličkou medzi domy.

Zhruba po desiatich kilometroch sme prišli na horný koniec obce, kde je výdatný prameň s výbornou vodou, tam sme sa ovlažili a doplnili nejaké zásoby vo fľašiach.

Cez kopec na Čermáčku

Tu som opäť vybral mapu, jedna z úvah bola, že vyšliapeme na Čermák, čo je známe miesto pre výletníkov a rodiny s deťmi, ktoré tu s obľubou stanujú. Tých ľudí tam býva pomerne dosť, ale dalo by sa očakávať, že v nedeľu večer sa to asi vyprázdni. Potom mi však padol zrak na útulňu Čermáčka (bývalá T.O. Vysoká) a aj v tom prípade som usúdil, že víkendoví nocľažníci by sa už hádam vybrali domov a chajda bude len pre nás.

Pri stúpaní dolinou sme si obzreli prekvapivú atrakciu – bobriu hrádzu, potom velikánsky senník v doline, ale onedlho som už striehol na odbočku popod Ostrý vrch. Ja som poznal doteraz len serpentínu, ktorá ide do sedla až vyššie v doline, ale naozaj, zrazu sme uvideli cykloznačku, ktorá odbočovala na chodník do svahu. Bolo to dosť strmé, tak by som povedal, že toto sa bežne jazdí asi len nadol, aj sme sa tam celkom pekne zadýchali. Nakoniec to nebolo až také strašné, veď z doliny to je len nejakých 80 výškových metrov. V sedle ma zaujala výrazne čierna pôda, čo by mohlo byť znakom, že tu v dávnejších dobách zakladali uhliari míle. Spomínal som to už v článku, v ktorom opisujem pamätnú túru cez Ostrý vrch.

Zo sedla sme sa zahľadeli do doliny Vývrat, ktorej dno je len zo 30 výškových metrov pod nami, zreteľne sme videli aj stavby, ktorých sa zmocnili oligarchovia, zvyknem toto miesto označovať aj “pavilón Goríl”.

Zišli sme do doliny pod výbežkom Vysokej, ktorý sa nazýva Snežný vrch, ide o impozantnú strminu s prevýšením 150 metrov. Potom sme stúpali necelé dva kilometre hore dolinou, aby sme vo výraznej zákrute opustili asfaltku doľava. Táto časť Karpát je veľkolepá, doliny sú výrazné a prevýšenia na miestne pomery veľké. Stále sme mali čo obdivovať, a hoci sme už trochu cítili únavu, prevažovala radosť z toho, čo zažívame. Dolinka je pomerne strmá, tak sme sa tam ešte na záver pochodu zadýchali, ale po chvíli sa stromy rozostúpili a my sme sa kochali prastarou huncokárskou lúkou, ktorú niektorí nazývajú Čermákova záhrada. Malo by ísť o tú istú rodinu Čermákovcov, ktorí obývali lúku nad Pieskami nad Modrou, ale táto lúka je najmenej o 150 metrov nižšie a na rozdiel od hlavného hrebeňa Karpát, toto miesto je viac chránené pred vetrom a živlami a lepšie sa tu pestovala zelenina či ovocné stromy.

Usadlosť som našiel aj v Druhom vojenskom prieskume (1819-69) Habsburgského impéria na tejto mape. My sme sa sem pomaly došuchtali, najprv sme sa ešte pristavili pri výdatnej vyvieračke, aby sme nabrali plnú 5 l bandasku plus všetky fľaše, už sa mi totiž nechcelo pobehovať hore-dolu kvôli vode.

Pri chajde sme rýchlo zistili, že niekto tu cez víkend gazdoval a v ohnisku bola pahreba. Veľkým sklamaním bol samotný interiér útulne, kde sa vznášal príšerný puch a všade bol nevídaný bordel. Monika, ktorá ešte stále trochu trpí “tarpofóbiou”, vytiahla z batoha biely šiator (často nosí na spoločné túry nejaký stan, aj keď nesiem tarp), aby si nachystala nocľah, ja som si zložil veci na spanie na pričňu vo vonkajšej časti útulne. Noc však bola ešte ďaleko, tak sme nanosili zásobu dreva, čo nebol veľký problém vzhľadom na množstvo haluziny, ktorá tu zostala po ťažbe dreva.

Varenie v hlbokom ohnisku sa ukázalo ako problematické, tak som si nahotovil malé naštiepané polienka do môjho titánového drievkáča. Musím povedať, že odkedy som pochopil, ako s ním zaobchádzať, stal sa pre mňa veľmi obľúbenou časťou výbavy. Ak to je len akokoľvek možné, varím na ňom večere a raňajky v mieste nocľahu, plynový varič potom používam len ako rezervu či rýchle varenie počas pochodu.

Večera však dopadla neslávne, po zaliatí veľkej dvojporcie lyofilizovaného jedla sa ukázalo, že skyslo. Vyzeralo úplne normálne, obal bol neporušený a dátum spotreby bol až rok a pol neskôr, ale jednoducho sa to nedalo jesť. Chytro som dal zovrieť vodu na ďalšie jedlo, to už bolo našťastie v poriadku. Tak mi pribudla do príručky starých svišťov nová zásada – maj radšej v batohu rezervu, keby bolo niečo zo zásob pokazené.

Noc bola pokojná, Čili spala so mnou v spacáku a zjavne bola veľmi unavená, lebo odfukovala celú noc ako zabitá, čo je v jej prípade nezvyčajné, väčšinou má niekoľko fáz mrvenia, kedy si nevie nájsť polohu.

Ráno som navaril výborné raňajky a pri pohľade na stav útulne som si vravel, že sa sem budem musieť čo najskôr vrátiť a urobiť aspoň základné upratovanie, pobalili sme sa a vyrazili. Neprešli sme ani 150 metrov, keď začalo mierne pršať a po ďalších 50 metroch už ako keby liali z vedra. Poklusom sme sa vrátili do útulne s tým, že prečkáme prehánku a opäť vyrazíme. Počasie však bolo nanič, prehánka striedala prehánku, tak napokon sme sa rozhodli, že nepôjdeme nikam a venujeme deň vylepšeniu Čermáčky. Vskutku som sa vrátil, len to bolo rýchlejšie, ako som čakal.

Najviac času zabralo čistenie/zametanie a vyriešenie toho záhadného smradu – ukázalo sa, že nejaký blázon položil sviečku do kovového žliabku nad dvierkami piecky. Po zakúrení sa vosk roztopil, začal sa prepaľovať a dymiť a to pekelne smrdelo. Upratovaním sme strávili väčšinu dňa, napísal som k tomu aj príslušný článok na blogu nášho občianskeho združenia, určite ho odporúčam prečítať.

Vonku bolo medzičasom aprílové počasie, vytrvalejšie pršalo najmenej 5x a napokon sme asi urobili dobre, že sme zostali ešte na ďalšiu noc na Čermáčke. Aj Čili vyzerala byť po prvom dni unavená a prespala zakutraná v brlohu väčšinu dňa.

Monika potom spala už vo vypucovanej vnútornej miestnosti, ja som spal opäť na prični pri vchode.

Pravou hrebeňovkou Karpát

Ráno som urobil fajn raňajky a potom sme sa predsa len od Čermáčky odlepili. Kúsok stúpania na sedlo, kde sme narazili na modrú značku, aby sme ju po pár metroch opustili a vybrali sa do fantastického amfiteátra, ktorý zľava ohraničuje severovýchodný hrebeň Vysokej, sprava skalný útes Horného vrchu a vzadu sa týči Veľký Petrklín. K výhľadu treba ešte prirátať Plavecký hrad a skaly Malého Roštúna. Cez akúsi veľkú skalnú bránu sme zišli do údolia, ale potom sa dalo chodníčkom strihnúť vpravo pod Taricové skaly, z ktorých pomaličky schádzal ťažko naložený pár trampov z Moravy. Z batoha jedného z nich spadla fľaša od minerálky, sprevádzaná úpenlivým výkrikom, vraj sa domnieval, že mu padá fľaša slivovice! Z temnoty údolia sme sa vyštverali na koniec skalného pásu a žmúrili do slnka a modravej oblohy na Hornom vrchu. Poznáte ten pocit, keď je leto, sú prázdniny a svet je krásny?

V dobrej nálade sme dorazili na sedlo Skalka, a keďže sa blížilo poludnie, sadli sme si pod strom a uvarili si niečo pod zub a kávičku. Po čase sa do sedla došuchtali aj trampi a tiež sa posilňovali, zatiaľ čo sa s nimi socializovali naši yorkovia. Dozvedeli sme sa, že idú po červenej z Bratislavy na Myjavu, plnia si tým pradávny sen a trochu nás vystrašili správami, že od protiidúcich turistov zachytili Jóbove zvesti, že skoro všetky studničky na trase sú po dlhom suchu a horúčavách prakticky bez vody. Ich čakal zostup do Sološnickej doliny a potom Roštún, my sme pokračovali po hrebeni Bielej skaly popri plote zvernice.

Ľudia si to zväčša neuvedomujú, ale Štefánikova magistrála sa v snahe nevynechať krásy Vápennej nedrží hlavného hrebeňa Karpát. Toho sme sa teraz držali my, smerom na Holint. To bol aj ďalší míľnik našej cesty.

Na huncokárske lokality mám slabosť, predstava odľahlej osady na hlavnom hrebeni pohoria ma vždy fascinovala. Najneskôr ešte do päťdesiatych rokov tu stáli domy, ale neskôr už všetko podľahlo skaze, Karpatských Nemcov vďaka Benešovým dekrétom zväčša vyhnali a svedectvo by mohli podať už len neviditeľní a mĺkvi duchovia.

Keď sa za plotom vpravo objavila zlatá farba lúky, prešmykli sme sa cez obvyklú dieru v pletive, lebo Holint sa nemôže len tak vynechať. Aspoň na chvíľu sa prejsť vysokou trávou, dotknúť sa kôry hrčovitých stromov. Ak pri tom vidíš fantázie rôznych obrazov a udalostí vo vlastnej mysli, možno si ani neuvedomuješ, že to pozeráš na zážitok ducha stromu, ktorý to ešte “videl”, či ducha človeka, ktorý tu žil a už sa nikdy nevybral z milovaného miesta, aby začal život niekde inde. Všeličo vieme a nevieme, už sme zabudli a vzdali sa schopností, ktoré naši pradávni predkovia ešte považovali za normálne, kým nám niekto nepovedal, že duchov sa máme báť a brrr, radšej s nimi nič nemať…

Keď sme pri tom zaniknutom živote v lokalite, vždy mi vŕtalo hlavou, že niekde tu predsa museli mať studne – nejaký zdroj vody. Dnes už vieme iba o prameni poniže Holintu, ale neverím, že v minulosti chodili po vodu tak ďaleko. Rád by som vedel, ako to mali vyriešené. Od potomkov miestnych huncokárov som sa dozvedel, že v osade mali vykopané studne, ale bez údržby sa do dnešných čias nezachovali a už ani presne nevieme, kde presne boli, ak by sme ich chceli obnoviť.

Pohľad na oblohu plnú chmár vyvolal otázky, či opäť nezmokneme, tak som opäť nazrel do máp. Mali sme za sebou práve 8 kilometrov pochodu, s našou starenkou Čili sa snažíme neprekročiť dennú dávku okolo 15 km (aspoň na to sa teda zvykneme vyhovárať), tak bol čas rozhliadnuť sa po možnom cieli dennej etapy. Mal som pokušenie prejsť k bývalej horárni Karlúbek, ale to bolo predsa len príliš blízko, obzeral som aj lúky vo zvernici, ale potom mi padol zrak na Amonovu lúku. Však poďme najprv na Sklený vrch a tam sa rozhodneme. A tak aj bolo. Išli sme ešte kúsok po modrej, ktorou by sme prišli na Sklenú hutu, čo je tiež dobré táborisko, ale my sme odbočili doľava na nenápadnú lesnú cestu, ktorú som už dávnejšie objavil pri svojich cyklopotulkách ako trasu s najmenšou stratou výškových metrov, keď sa ide zo záveru Sološnickej doliny. Je to zároveň najväčšie priblíženie k rozvodiu hrebeňa Malých Karpát.

Zápas o vodu

Sedlo Sklený vrch bolo neďaleko, keď sme tam prišli, neboli ani tri hodiny. Tu sme chvíľu vysedávali pod dohľadom Panenky Márie a opäť som sa ňúral v mapách. Mal som pokušenie zísť na Kolovrátok, kde by mala byť naisto voda. Zároveň by sme si s Monikou pripomenuli pamätný nocľah v roku 1987, kedy sme tam spali na túre krížom cez Karpaty. Pamätám si to tak dobre preto, že krátko potom som vtedy skončil v nemocnici a bola to na dlhý čas posledná (priam neodbytná) spomienka na pobyt v horách.

Stav našich zásob vody začínal byť povážlivý, preto bolo pokušenie ísť na Kolovrátok veľké, ale napokon sme sa rozhodli, že ideme radšej na hrebeň Vápennej a skúsime najprv šťastie na Mesačnej lúke. Príjemná prechádzka nad sedlom sa postupne zmenila na strmé stúpanie, ktoré nás doviedlo do úzkeho žľabu na pramenisku Parnej. Pohľad na žblnkajúcu vodu mi pripomenul, že toto je možno posledný zdroj, preto som zhodil batoh a hľadal najvhodnejšie miesto, kde by som dal do prevádzky malý turistický filter. Spomenul som si, ako som počas jarnej túry ramenami Dunaja prefiltroval litre a litre riečnej vody (tam jednoducho nie je iný zdroj). Teraz sa pumpovanie ukázalo ako nepredstaviteľná drina a po dlhom úsilí som to vzdal, keď som nabral len zo pol litra vody. Až doma som neskôr pochopil, čo sa stalo, v jarku bolo totiž toľko bahna, že to takmer upchalo keramickú patrónu a prietok cez filter bol minimálny (viď fotku v galérii článku po rozobratí filtra).

Nespokojní výsledkom sme pokračovali najstrmším stúpaním z celej trasy, zadýchaní sme vyšli z hlbokého tieňa hory, aby nám víťazoslávne udrelo do očí slnko. Ešte kúsok a prišli sme na miesto, kde sa zľava pripája Štefánikova magistrála, hurá, konečne sme na romantickej Mesačnej lúke. Studnička naozaj netiekla, otvoril som teda dvierka a až s použitím svetla sa ukázalo, že na dne je hádam 2 cm vody. Okrem toho, že tam bolo treba visieť dolu hlavou ako netopier, voda sa bez zakalenia sedimentu nedala nabrať. Hm, takto by to asi nešlo.

Nedali sme sa však udolať zlými myšlienkami, s klesajúcim slnkom sa objavilo nádherné svetlo. Onedlho sme zišli do sedla Uhliská, kde sme okrem charakteristickej čiernej zeme po činnosti uhliarov objavili aj žiarivo bielu kopu makadamu, lesníci zrejme naplánovali posyp zvážnic v okolí.

Čili si už sem-tam zaplietla nohy a dosadla na zadok a aj my sme už nejako pociťovali únavu, ale dnešný cieľ nebol veľmi ďaleko. Bolo treba už len prekonať stúpanie na Klokoč a zísť na Amonovu lúku, ale ak by sa ukázalo, že aj tamojšia studnička nemá vodu, nutne by sme museli zísť až k Dračej studničke, keďže podľa správ je aj Monrepos bez vody.

V kráľovstve divozelov

Niektorí ľudia, keď si pri stúpaní na Klokoč všimnú sopečné skaly, podľahnú dojmu, že ide o nejakú sopku. Ale nie je to tak, ten bazalt sa vylial dávno predtým, ako sa Karpaty zdvihli počas vrásnenia a s ním sa dostali do výšky aj tieto staršie vulkanické príkrovy (podobne je to aj na Veľkom Petrklíne).

Nech už to bolo akokoľvek, my sme si mohli vychutnať v stúpaní čarovnú krajinu, v ktorej sú v tomto období typické divozely, aj keď treba pripustiť, že tento rok ich bolo nejako menej a skoro by som odprisahal, že ich ubúda každým rokom. Pekne to vidieť, ak niekto porovná aktuálne zábery z tejto túry so staršou fotkou, ktorú som urobil v roku 2016.

Všetko bolo vysušené, trávnatý porast pripomínal skôr jeseň, dokonca aj lístie na niektorých stromoch vyzeralo zvädnuté. Výhľady boli veľkolepé, Klokoč patrí v tomto smere k najlepším miestam v Karpatoch. Keď sme sa obzreli späť, videli sme väčšinu dnešnej trasy, od Vysokej, cez hrebeň Bielej skaly, až po spojnicu na Mesačnú lúku. Sedeli sme na vrchole vedľa kríža, ktorý je celý naježený klincami a skrutkami (podľa miestnej legendy je možné zabitím klinca preniesť do kríža svoje starosti a trápenia), treba povedať, že už len prítomnosť na takomto vznešenom vyvýšenom mieste ako keby rozpúšťala všetky zlé pocity.

Tábor na Amonovej lúke

Na zostupe z Klokoča sme už cítili únavu, tento rok sme toho až tak veľa nenachodili, a tak celodenné šliapanie, s batohom nabaleným na niekoľko dní, urobilo svoje. Aj Čili už kráčala tak nejako neisto, tak som ju na poslednú etapu vzal na ruky. Dopil som posledné hlty vody vo fľaši a s napätím sme čakali rozsudok ohľadom studničky. Po pár kilometroch sme vo veľkolepom svetle klesajúceho slnka odbočili k prístrešku, nebolo tam ani nohy a s úľavou sme zhodili ruksaky z pliec. Aj keď sme už po rokoch skúseností celkom slušne zredukovali ich váhu, predsa len som cítil rozdiel, keď som vzal harmonikovú bandasku, fľaše a odišiel k studničke.

Už z diaľky som videl, že okolie je napriek dlhému obdobiu bez dažďa podmočené, z rúrky kvapkalo, ale za dvierkami ma čakala studená vodička, nabral som vodu do fľaše a s veľkým pôžitkom som sa napil. Pripomenulo mi to Exupéryho myšlienku, že voda môže urobiť dobre aj srdcu.

Ak sa tu udrží voda aj po takom pekelnom suchu, to objasňuje, prečo tu kedysi postavili horáreň, lebo podobné usadlosti bývali výlučne na miestach, kde pramene nikdy nevysychali. Vedľa prístrešku sme mohli pozorovať výmurovku bývalej pivnice, ktorá podľa dávnych správ patrila Ámonovi Gážimu, ktorý robil polesného Pálfyovcom.

Doniesol som drahocennú vodu k prístrešku, a keďže sme už boli veľmi hladní, naštartoval som plynový varič a rýchlo zalial vriacou vodou sáčok s lyofilizovanou stravou (neskôr som zistil, že sme za celý čas minuli 12 g plynu). Spokojne sme sedeli za stolom, usmievali sa na celý svet a s veľkým prekvapením pozorovali našich psov. Čakal som, že keď Čili urobíme improvizovaný brloh, tak len zalezie a bude spať ako zabitá, ale nie – spolu s Hugom doslova obiehali blízke okolie táboriska, fascinovane všetko skúmali a nedali si pokoj ešte skoro celú hodinu. K vzrušeniu prispeli aj trampi, s ktorými sme sa stretli v sedle Skalka. Oni však išli cez Roštún, čo musel byť s tými ich 25 kg batohmi nezabudnuteľný zážitok. Postupne vyťahovali najrôznejšiu výbavu, ktorá bola úplnou antitézou ultralight hikingu, takto nejako by som definoval skôr ultra heavy hiking. Strašne sa mi páčili.

Boli to veľmi dobrosrdeční chlapíci, s ktorými sme sa aj nasmiali, popisovali nám zúfalstvo, ktoré ich donútilo nabrať vodu na Mesačnej lúke, aj keď to znamenalo, že voda im tak trochu škrípala pod zubami. Ponúkali sme im, že sa s nami zmestia do prístrešku, ale napokon si postavili stan a jeden prespal v hamaku. V družnej debate pri ohni sme strávili zvyšok dňa, potom už len zakutrať sa do spacáka a spokojne sme odfukovali až do rána.

Ráno som minul zásobu naštiepaných drievok, ktoré mi zostali ešte z Čermáčky, stačili na navarenie raňajok aj s čajom. Musím povedať, že používanie drievkáča nie je najpohodlnejšie ani najrýchlejšie varenie, ale mne to prináša omnoho autentickejšie zážitky. Vôňa dymu a tancujúce plamene výrazne zvyšujú hodnotu spomienok z turistiky.

Záverečný zostup do Plaveckého Podhradia

Ráno sme sa nikam neponáhľali, v pláne sme mali pokochať sa výhľadmi z Báborskej a prejsť lúkami pod Pohanskou, ktoré tiež patria ku klenotom Karpát. Rozlúčili sme sa s trampmi, ktorí pokračovali na Záruby a v pláne mali dôjsť niekde k altánkom nad Rakovou. My sme vykročili po modrej značke na západ. Po krátkej prechádzke sme dorazili na vrchol Báborskej, kde si treba pokojne sadnúť a pozerať na Roštún, Petrklín, Pohanskú a Záhorskú nížinu. Žiadna kinosála na svete neponúka takéto divadlo. Keď sme sa dostatočne nabažili, vytiahol som paličku z batoha a začal schádzať strmým kopcom do lesa. Keďže na Plaveckom hrade sme boli nedávno, zo sedla Báborskej sme odbočili doľava a po krátkom zostupe sme prišli na lúky zlatej farby, ktoré by mohli súťažiť s obilím o najvernejšiu reprezentáciu farby vlasov Malého Princa, len líšku sme nikde nevideli.

Boli prázdniny, bola krása a pod našimi podrážkami sa štyri dni zapisovala sloboda. Dolu po nás prišla naša dcérenka a výlet sa skončil.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek