Voisthallerhütte

Za krásneho slnečného počasia vyrážame z Bratislavy krátko pred obedom a po necelých troch hodinách úspešne parkujem na poslednom voľnom mieste pri štrkovej ceste na začiatku údolia Seetal pod Seeweisenom. Je len pol tretej, slniečko svieti a na oblohe takmer niet obláčika. Ideálne počasie na výlety do hôr.

Prezúvame sa do turistických topánok, z kufra vyťahujeme batohy s oblečením, jedlom a spacákmi a vydávame sa na pochod ku chate, v ktorej strávime noc z nedele na pondelok. Kráčajúc ďalej po ceste, ktorou sme prišli k parkovaciemu miestu, zabúdame s Peťou zatvárať ústa. Aflenzer Starlitzen po pravej strane je nádherne osvetlený popoludňajším jesenným slniečkom. Gschirrmauer vľavo je síce v tieni, ale je dokonalou ukážkou toho, prečo sa horským hrebeňom hovorí práve hrebene. Pri pohľade na skalné veže, výčnelky a zuby by ma lepšie prirovnanie nenapadlo.

Široká štrková cesta pokračuje asi štyridsať minút chôdze a končí pri spodnej stanici nákladnej lanovky vedúcej k Voisthallerhütte. My sa z nej odpájame tesne pred stanicou a ani nevieme, že máme v nohách prvých sto výškových metrov.

Zo širokého údolia sa dostávame do lesa a stúpame k úzkej dolinke Untere Dulwitz. Les sa podchvíľou strieda so skalnými políčkami, ktoré nám ponúkajú krásne výhľady na neďaleké Veitschalpe s najvyšším vrcholom Hohe Veitsch (1981 m). Z toho som východné úbočia Hochschwabu pozorovala v jeden príjemný májový deň plánujúc letné a jesenné výlety. Dostávame sa k starej a pravdepodobne nepoužívanej chatke Florlhütte (1284 m). Okenice síce vyzerajú nové, strecha tiež, ale drevené stoly a lavice pred drevenicou zub času už stihol ohlodať. Sme asi v polovici stúpania, nezdržiavame sa tu preto príliš dlho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpame lesom ďalej a po hrane brala prechádzame ponad maličkú tiesňavu, v ktorej počujeme zurčať vodu. Onedlho spomedzi stromov vychádzame na krásnu lesnú čistinku a ak sme si mysleli, že nás pohorie svojou nádherou nemôže prekvapiť, vápencové bralá a veže Bӧse Mauer nás presviedčajú o opaku. Nad nami vidíme skalnaté stúpanie do sedla ku krížu Franzosenkreuz (1449 m) a stretávame ďalších zostupujúcich turistov. Sú zhruba štyri hodiny popoludní a jeden starší pán s nami žartuje, či máme so sebou aj baterky, keď sme sa hore vybrali až poobede. S úsmevom na tvári mu odpovedám, že ideme len po chatu Voisthallerhütte, ale baterky pre istotu aj tak máme. Vymeníme si ešte pár viet, poprajeme si veľa šťastia a všetci pokračujeme svojím smerom.

Kým v sedle pozerám do mapy s vedomím, že nás čaká ďalších dvesto výškových metrov, ku mne dolieha Petino „to nemyslíš vážne, že ideme tam hore“. Konečne vidieť chatu, čo je fajn správa. Mojim súputníkom sa nepozdáva „iba“ skutočnosť, že je vysoko. A že zo sedla je potrebné naklesať asi päťdesiat metrov, aby sme ich potom v strmom kopci znova nabrali do nôh. Voisthalergasse nám ponúka ďalšie prírodné divadlo a v malom lesíku nás všetkých troch rozosmeje dopravná značka „pozor práca na ceste“ pripevnená na jednom zo stromov.

Pred nami je najstrmší úsek celej trojhodinovej štreky. Všetci traja začíname byť unavení, ale poctivo kladieme nohu pred nohu. Chatu usadenú na brale pod Edelspitzen (cca 1900 m) strácame z dohľadu, pretože sme priamo pod skalami, na ktorých ju postavili. Skalný prah údolia Oberer Dullwitz máme na dohľad. Za ním nás čakajú doslova posledné výškové metre aj vzdialenosť. Od smerovníka, na ktorom stojí, že k Voisthallerhütte je to desať minút, volíme chodníček vľavo. Síce je čo do stúpania nepríjemnejší, ale je kratší.

Je päť hodín popoludní, keď si v sušiarni v suteréne chaty vyzúvame naše topánky, nastrkujeme ich na kovové vešiaky a obúvame papuče. Batohy odkladáme v rozprávkovej izbe a vraciame sa dolu, aby sme sa navečerali. Na to, že je nedeľa, je chata prekvapivo plná. Okrem nás je tu ešte jedna menšia partia mladých ľudí a inak nám spoločnosť robia turisti vo veku 60+ rokov.

Jegermayersteig

O ôsmej ráno stojíme pred chatou a vychutnávame si ticho a pokoj pondelka, kedy je väčšina ľudí v práci a hory sú prázdnejšie. Pohodlným krokom mierime k žltému rázcestníku, pri ktorom sa z cesty dolinou Oberer Dullwitz oddeľuje krásny horský chodníček, vedúci na časť planiny s názvom Aflenzer Starlitzen. Pri troche šťastia sa k autu vrátime práve tadiaľ.

Podľa mapy viem, že stúpanie nebude také prudké ako v prípade vedľajšieho Graf Meran – Steigu. Pomedzi trsy trávy pohodlne kráčame k vrcholku prvej „vlny“, ktorými je chodník popretkávaný od začiatku až po jeho koniec. Pokračujeme kosodrevinou do prepadu, aby sme na jeho konci vyšli na hranu ďalšieho, ešte väčšieho. Zo skalných hrán začíname mať úchvatný výhľad smerom k Seeweisenu. V doline je hmla a hore svieti slniečko. Spoza Kühreichkaru začína vykúkať Voisthallerhütte a my si až pri pohľade na ňu uvedomujeme, ako sme sa od nej vzdialili.

Dolinka za dolinkou pokračujeme raz hore, raz dole ďalej, aby sme sa hore napojili na cestu číslo 853 vedúcu celým Aflenzer Starlitzer. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúda tiež silný vietor.

Po 1,5 hodine sme pri smerovníku. Vľavo od nás vidíme zostupovať ľudí, ktorí pravdepodobne strávili noc na chate Schiestlhaus (2153 m) pod vrcholom Hochschwab (2277 m). Vietor je tu oveľa silnejší, pretože sme vyliezli zo závetria. Kým doteraz môj malý kamzík kráčal v spodkoch, ktoré si dole na chate ani za svet nechcel prezliecť, pod Hutkogelom (2035 m) si na ne oblieka turistické nohavice. Stúpanie nepoľavuje, po skalách a kamienkoch mierime neúnavne hore krajinou, ktorá ma uchvátila už v júni pri zostupe z Hochschwabu.

Medzi Hutkogelom a Ringkampom (2153 m) je vietor znesiteľný, ale akonáhle spomedzi nich vyjdeme, naberá na sile. Pokračujeme pomedzi menšie a väčšie závrty a prepadliská ďalej na východ. V jednej chvíli sme na absolútne nechránenom úseku cesty a Janino má problém udržať rovnováhu. Podáva mi ruku, aby som ho držala a sranduje, že by som si z neho mohla urobiť šarkana. Keď nad jednou strmou a veľkou priepasťou strácam rovnováhu tiež, gestikulujem na Peťu, aby na nás počkala. Zastavujeme a rozhodujeme sa čo ďalej. Čakajú nás viac ako tri hodiny hrebeňom. Nevieme, či sa vietor zmierni, alebo sa aspoň dostaneme do závetria, a Janík nám oznamuje, že sa bojí. Napriek pôvodným plánom sa otáčam nazad.

Jegermayer steigom sa vraciame k Voisthallerhütte, aby sme si tu dali obed a po krátkej pauze začíname zostup z chaty k autu. V nedeľu sme niekoľkokrát žartovali, že strmáky by sme nechceli absolvovať smerom dole, no neostáva nám nič iné. Dvojhodinové klesanie k širokej lesnej ceste sa nám zdá nekonečné, ale kolená držia. Po 2,5 hodine sme konečne pri aute, zhadzujeme ťažké batohy, Peťa sa prezúva, Janík sa vyzúva a dáva si papuče, ktoré som mu brala kvôli chate. Ja do auta sadám bosá. Chodidlá mám zo zostupu unavené viac ako keď sme v júni s krpcom absolvovali G´Hackte a Hochschwabgipfel s následným klesaním k Voisthallerhütte cez Graf Meran-Steig. Aflenzer Starlitzen zostáva nezdolaný a presúva sa do plánov na ďalší kalendárny rok.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek