Ako sa to začalo...

Mesto Revúca ako mesto kultúry 2022 organizuje rôzne úžasné akcie. Na nočnej prehliadke gotických kostolov rimavského okruhu sa dozvedám o ďalšej akcii – prehliadke Martinovej doliny na Muránskej planine so zoológom Jergušom Tesákom. Nuž, ani sekundové zaváhanie.

Prihlásim sa na „Prepni na Revúcu“, na správe NP Muránska planina zisťujem, kde môžem autom parkovať, aby som v súvislosti s novou zonáciou neporušila pravidlá. Dostávam odpoveď s absolútne podrobným výkladom možností, ktorá ma poteší.

Oficiálne túra začína zrazom v Revúcej, autobus príde na Paseky za Muráňom a odtiaľ sa ide po vlastných. Som zvedavá, ako to bude prebiehať, koľko ľudí príde a aká partia budeme.

Paseky

Na Paseky sa môžete dostať aj pešo z Tisovca alebo z Dielika nad Tisovcom po modrej značke. Cesta je príjemná, nie dlhá a dá sa spestriť návštevou tisovskej Šťavice s doplnením minerálnej vody, celý areál je krásne obnovený, cesta pokračuje s možnosťou návštevy vonkajšieho múzea Bojisko na Dieliku a technickej pamiatky – tunel pod Dielikom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pán Jerguš Tesák nás čakal, z autobusu vystúpilo 27 záujemcov, z toho asi desať detí rôzneho veku. Po pár úvodných organizačných slovách sa púšťame po žltej, smer Martinova dolina. Prejdeme okolo bývalej koniarne a dobrodružstvo sa začína. V tiesňave bez potoka som bola a očarila ma.

Martinova dolina:

Stupeň ochrany 5., najvyšší, dáva tušiť prečo. Tu už niekoľko desaťročí činnosť manažuje príroda. Nedá si človeku do toho kafrať. Strom spadne na turistický chodník, nuž milý turista, zapri sa a buď ho obídeš, alebo prelezieš, podlezieš, podľa svojej a jeho veľkosti. Nemáš na výber. Kus si aj pofrfleš, kus ti to bude uberať zo sily, ale rešpektuj to a čochvíľa si zvykneš, príroda si ťa podmaní.

Vzduch je vlhký, zemitý. V tiesňave vládne prítmie. Dolina je pomerne úzka, po bokoch sa tiahnu temer kolmé vysoké bralá Strelnice a Šarkanice. V skalách vidno rôzne veľké jaskynky, fantázia pracuje na plné obrátky. Mám po ruke malý ďalekohľad, sliedim, či niečo neuvidím. Úprimne, keby na priedomí jaskynky sedel pračlovek a niečo riešil s pästným klinom, neprekvapilo by ma to. Je to tu tajomné, tiché až magické. V Martinovej stretnete človeka zriedka, takže na zimomriavkovú túru v malom počte je to ako stvorené.

Tentoraz je nás veľa, deti si džavocú, ale nech aj v "Martinke" vedia, ako vyzerá človek. Bol to iste rekord, čo doteraz zažila, toľko turistov. Jerguš nám neúnavne a veľmi pútavo rozpráva príbehy prírody. Otvára nám oči, zrazu vidíme a poznáme to, čo príroda ani tak veľmi neskrývala, len sme išli nevšímavo. Ukáže nám pobytové znaky medveďa - nájdeme stopy láb, stromy poškriabané pazúrmi, chlpy na kôre, kde sa otierali, kosti ulovenej zveri. Pozorujeme hmyz, rastliny, dozvedáme sa o dravých vtákoch - orol skalný, kuvičok vrabčí, sova lesná.

Vysvetlí nám kolobeh živín v prírode, kde smrť jedného dá život ďalšiemu, a tak príroda netrúchli, ale využíva, premieňa, spracúva a tvorí nové. Prežijú len najsilnejší, najlepšie pripravení. Ale paradoxne aj vďaka slabším, a teda všetci máme v príbehu svoje pevné miesto.

Vidíme nádherné salamandry a dozvieme sa, že každá má jedinečné sfarbenie. Deti sú nadšené a na moje prekvapenie aj veľmi nabité vedomosťami, a kým sa môj starší mozog rozkýva, ony už tak sformulujú správnu odpoveď, že mi padne sánka. Jerguš priniesol aj techniku a na notebooku ukazuje videá z jednotlivých častí, ktoré prechádzame, aby sme mali možnosť vidieť jej obyvateľov v akcii.

Dno tiesňavy je relatívne rovné, a tak sa kráča aj zastavuje pohodlne. Potom ale začne stúpať a cítime prevýšenie 58O m na pár km, taká malá "Kráľovka". Tesne pod vrcholom tiesňavy je prameň, ale vodička ledva kvapká. Tiesňava ale s vodou hospodáriť vie a všade to dýcha vlhkosťou ako v pralese. Terajšia jeseň je záhadná, rastliny vysmädnuté dlhotrvajúcim suchom zrazu dostali druhý dych, zazelenali sa a niektoré neplánovane zakvitli a chcú ešte zažiariť, kým ich mráz nespáli. A tak, keď zrazu podvedome cítime, že tiesňavu vystrieda lúka a ukážu sa výhľady, sme ohúrení nádherou Voniacej.

Voniaca

Vylezieme z vlhčiny tiesňavového lesa, ktorý je zmesou javorov štíhlych aj mliečnych, bukov lesných, smrekovcov opadavých a zrazu sme v inom svete. Svetlo, vôňa živice borovíc so sálavým omamným teplom, výhľady, ktoré vyrazia dych, veľká lúka, proste iný svet. Tu by mala byť fotopasca a bolo by to zaujímavé, udivené ľudské ksichtíky. Voniaca je vo výške 1113 m a jej výhľadové bralo s lavičkami a štátnou vlajkou priam pozýva na kochačky.

Je teplo, vetrík je svieži, rozložíme sa a kocháme sa, papáme. Vtom Jerguš ako starý folklorista zanôti takou silou, že zimomriavky. Skalné bralá zakontrujú a je to nečakaný zážitok. Povaľujeme sa hore ešte hodinu, na lúke kvitnú jesienky obyčajné. Lúka je nádherná hlavne na jar a práve pestrosť flóry jej dala meno Voniaca. Deti pobehujú hore-dole, nikto ich neokrikuje, majú nastavené vlastné bezpečnostné limity a aj ich dodržujú.

Vládne harmónia, priam ako vo vlčej svorke. Žiadne zbytočné povely, každý vie, čo môže a čo nie. Balíme sa a zostupujeme príkro dolu smerom na Ľavkovo. Pod Voniacou je ešte jeden prameň vody, voľakedy tam bol nápis - posledná voda po Sivákovú, ale nevšimla som si, či je tam stále.

Lebo ak by sa niekomu zdala prechádzka len brnkačka, môže z Voniacej pokračovať na Ostricu, Sivákovú, Nižnú Kľakovú a tak kade-tade, kde mu nohy a srdce ráčia. My sme sa zgúľali dole do Ľavkova a cestou sme stretli mačiatko, asi 7-mesačné, ktoré bolo z neďalekej farmy a pasovalo sa Jergušovi konkurenciu robiť. Hneď bolo na čele nášho pelotónu, chvost hore a hrdo udávalo smer. Toto na miestnych zveroch zbožňujem, ako sa vžijú do našich bludárstiev a hneď nás sprevádzajú. Ako pračloveka. Gény nezaprieme veru.

Pasienky na Ľavkove a pohľady na Hradovú, brezy, machy, zase nezvyklý kontrast zelene trávy a jesenných farieb stromov nás dostali. Jediný "nepriateľ" - protisvetlo, ale oči si pamätajú, nemusí byť všetko na fotkách. Dogúľali sme sa na „veľkú“ železničnú stanicu v Tisovci, kde čakal šofér a rozviezol nás podľa potreby.

Turistika s lektorom ma dostala

Uvidíš to, čo inak prehliadneš ako nič. Pochopíš logiku prírody a nemusíš si pritom veľmi lámať hlavu. A neostane ti nič iné, len si povedať, že takú krásu by sme mali vždy chrániť a zachrániť, aby sa aj deti detí mohli bezstarostne naháňať po planine, ako vĺčatá.

A o tom je život.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek