Po skúsenostiach s expedíciami organizovanými cestovkou, podotýkam pozitívnych - človek sa o nič nemusí starať, či menších individuálnych projektoch v zahraničí, som začal uvažovať, že si niečo zorganizujem sám. Roky pomaly pribúdajú, výkonnosť neporastie, nie je dôvod na odklad. Zvažoval som výstup na nejakú šesťtisícovku alebo trek v Himalájach, v Bhutáne, ale tam je to s voľným pohybom po krajine trochu zložitejšie.

Chcel som ísť sám, preto som si hľadal niečo technicky nenáročné, na úrovni vysokohorskej turistiky, s minimálnym objektívnym nebezpečenstvom, pokiaľ možno bez ľadovca, s trochou firnu, aby boli svieže fotky, s dobrou bezpečnostnou situáciou v krajine, blízko rovníka, kde je vo výškach viac kyslíka a nie ďaleko od civilizácie resp. infraštruktúry, aby neboli problémy s organizáciou logistickej podpory.

Pri toľkých podmienkach by si človek pomyslel, že taký kopec ani neexistuje, ale nie je to tak. Po krátkej geografickej rešerši webov venovaných horám padla voľba na Andy - Cordillera Volcánica (Sopečná Kordillera). V Peru oblasti Arequipy je viacero možností na treky, výstupy na technicky nenáročné 5-ťky a nižšie 6-tky či návštevy dvoch z najhlbších kaňonov na svete (Cotahuasi a Colca). Bonusom je dobrá klíma s príjemnými teplotami vo vyšších nadmorských výškach a stabilným počasím v období sucha (apríl – november). A tak som v septembri 2019 vyrazil.

Ešte predtým som sa rozhodol aklimatizovať na Ararate, čo nebol dobrý nápad. Ararat mi nesadol a vytrápil som sa tam. Hoci som ho zdolal, domov som sa vrátil utrmácaný a maród. Bez času na regeneráciu som obratom cestoval do Peru, kde som sa motal po múzeách, kláštoroch a nižších päťkách, pretože som kvôli zdravotnej indispozícii nemal na bivak v piatich tisícoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po troch rokoch som sa do Peru vrátil, ale nie sám. Pridal sa 37-ročný Vladimír a 64-ročný Ján, obaja veľmi skúsení matadori, ktorí majú na svojom konte paletu zaujímavých výstupov vo veľhorách. Naše cesty sa predtým skrížili na Elbruse a spomínanom Ararate. A tak v októbri 2022 naša trojčlenná minivýprava pristála v Arequipe. Arequipa je druhým najväčším mestom v Peru. Má asi 900 tis. obyvateľov a dominuje jej ikonický, 5 825 m vysoký stratovulkán El Misty. Susedný komplex vulkánov Chachani, ktorého najvyššia kóta presahuje hranicu 6000 m, z mesta s nadmorskou výškou 2340 m tiež vyzerá impozantne.

Aklimatizácia

Do Peru sme pricestovali „predpripravení“, čiastočne aklimatizovaní pobytom v hypobarickej komore na výšku 4000 m n. m., preto sme v aklimatizácii pokračovali vyššie. V jednej z cestovných agentúr sme si kúpili výlet k soľnému jazeru (Laguna Salinas), ktoré sa nachádza za hradbami masívu Pichu Pichu, a pol dňa sme strávili vo výške 4400 m n. m. Navštívili sme neďaleké horúce pramene v Lojen. Zatiaľ čo my sme postávali vo vetrovkách, Janko sa okúpal v 40 ˚C prírodnom bazéne, čím si stanovil neotrasiteľný wellness rekord kúpania v 4470 m n. m.

V nasledujúcich dňoch sme pokračovali v aklimatizácii v oblasti Colca kaňonu, vzdialenom asi 170 km od Arequipy. Presúvali sme sa v noci autobusom. Verejná doprava je dostupná. Autobusové spoje smerom na Colca kaňon premávajú niekoľkokrát za deň. Lístok stojí 17 soles (PEN), čo sú asi 4,- €. Autobus vo vysokej nadmorskej výške horšie kúri, ale stevard rozdával cestujúcim deky. Cesta z Arequipy do mestečka Chivay (3635 m), ktoré leží v Colca kaňone, prekonáva „prah“ Patapampa vo výške 4888 m n. m. a je jednou z najvyššie položených ciest na svete. Je to prakticky okraj Colca kaňonu. Rovnako ako v 2019, z autobusu vystupujeme na Patapampe, resp. na vyhliadke sopiek Mirador De los Volcanes ešte pred úsvitom. Absolvovali sme celodennú túru v nadmorskej výške okolo 5000 m n. m.

Putovali sme na kráter Huanta Occo a krátkym stúpaním na susedné Nevado Chucura (5259 m). Pred nami sa týčia dva vrcholy Huarancante, ale bez bivaku sú pre nás ďaleko. Mali sme toho celkom dosť, hlavne cestou späť sme pociťovali pôsobenie nadmorskej výšky, navyše sa dvihol silný studený vietor. V Chivay sme si najali terénnu Toyotu a s miestnym sprievodcom Davidom sme po dvoch dňoch oddychového programu podnikli výstup na 5597 m vysoké Nevado Mismi.

Vyrazili sme o 3.00 ráno a pod horu sme sa dostali na svitaní. Rituálom (drobnou obetou) Pachamama sme poprosili horu, aby nás prijala. Zahrabali sme tri lístky koky s kokovým cukríkom do sopečného popola, zaťažili tromi kameňmi a poklonili sa hore. Počas výstupu sme žuli listy koky. Moc mi to nechutilo, ale s cukríkom to ušlo. Šťava z koky je dobrá na žalúdok. Za celý deň som okrem vody dostal do seba iba Pikao. Pikao - najchutnejší energetický gél, vzbudilo v krajine s tradíciou pestovania kakaa záujem. Našim horským vodcom sa páčil dizajn balenia a aj chuť.

Zostúpili sme inou trasou a David nás zaviedol k najvzdialenejšiemu z prameňov Amazonky, čo bol pre mňa najemotívnejší cestovateľský zážitok v živote. Stáť na kraji sveta v 5100 m nad morom, pod obrovským andezitovým blokom, z ktorého strieka voda – prameň najväčšej rieky na svete, nás dostalo. Unavený hľadím do údolia a takmer „rumázgam“. Do Chivay sme sa vrátili až večer. Z pohľadu aklimatizácie bol pre nás celodenný výstup na Nevado Mismi veľmi dôležitý, pretože sme sa podstatnú časť dňa pohybovali vysoko nad hranicou 5000 m n. m. V Colca kaňone sme strávili celkom štyri noci a po dvoch výstupoch na 5-tisícové vrcholy sme si trúfali na bivak pod Chachani (5100 m).

Výstup na Chachani

Po návrate z Chivay do Arequipy sme sa stretli s novým sprievodcom Ronym, Davidovým kamarátom, ktorý pôsobí v Arequipe. Snažili sme kontaktovať vodcov priamo, aby sme podporili ich miestnu komunitu. Chceli sme ísť sami, nechceli sme do skupiny brať iných turistov, o ktorých nevieme, ako sú pripravení a aklimatizovaní. Niektoré agentúry, ktoré ponúkajú privátnu podporu alebo organizáciu horolezeckých či vysokohorsko-turistických výprav, ponúkajú veľmi predražené služby, zatiaľ čo vodcovia, nosiči či vodiči džípov z toho obdržia len malý zlomok. Rony navrhol, že by sme mohli ísť sami cez jeho agentúru, s ktorou spolupracuje za férových podmienok, pretože mali aktuálne pod horou vybudovaný základný tábor. Keďže sme z Európy netrepali stany, variče... tak sme súhlasili.

Vyrazili sme ráno o 8.00 a po 3-hodinovej offroadovej jazde sme sa ocitli v sedle Puerta de Montaña, odkiaľ sme po 2,5-hodinovom traverze, aj cez kamennú morénu, dorazili do nášho základného tábora vo výške 5130 m n. m. Chodník je zreteľný a na skalách morény je miestami značený bielou farbou. Vlado si vyšliapol aj vyššie, ale my s Janom sme len posedávali. O pol šiestej sme zjedli ľahkú večeru, zeleninovú polievku a špagety. Blízko rovníka je po 18-tej tma, a tak sme zaliezli do stanov.

Moc som toho nenaspal a budíček o 0.30 bol pre mňa vykúpením. Po raňajkách, o 1.00 za svetla čeloviek šliapeme hore serpentínami. Rony zvolil od začiatku veľmi, veľmi pomalé tempo. Hovoril, že aj dobre aklimatizovaní, ale premotivovaní klienti často na začiatku zvolia rýchle tempo a hore ich bolí hlava a mnohí to otáčajú. Prispôsobujeme sa a s výškou nemáme absolútne žiadne problémy. Výstupová trasa je chodecký terén, s krátkym prekonaním skalného hrebeňa. Vo výške 5700 m n. m. zisťujeme, že nevieme ísť rýchlejšie, aj keby sme chceli, a prestávky sú čoraz častejšie.

Janko zahlásil, že teraz to musíme len vysedieť. Ešte teraz sa na tom smejem. Pod záverečným stúpaním nechávame ruksaky a po chvíli sme hore. Otvárajú sa nám výhľady ako z lietadla na susedné El Misty, ale aj na vzdialenejšie sopky Ubinas, Pichu Pichu, vidno najväčšiu ľadovcom pokrytú sopku v Peru - Coropunu, Ampato, dymiacu Sabancayu, Hualcu Hualcu a aj Mismi...

Zostup do tábora je rýchly, kolmo dole, ako z pieskovej duny. Využívame sopečný popol (lapillová tefra), do ktorého sa pri zostupe zabárame a ktorý pri došľape príjemne tlmí naše kroky. Rony nás brzdí, bojí sa, aby sme sa v strmých svahoch nezranili, ale aj tak sme za 2 hodiny v tábore... Po prestávke a traverze na Puerta de Montaña sadáme do džípu. Príjemne unavení a plní dojmov za tmy prichádzame do Arequipy.

Ubinas, pekná bodka za našou expedíciou

Čím viac najmladší člen nášho tímu Vladimír hľadí na El Misty, tým viac ju chce zdolať. Magický stratovulkán s dokonalým tvarom je ako magnet. Nejdem sa hrať na hrdinu, po nabitom programe som sa cítil trochu unavený a netrúfal som si na dvojdňový výstup s porciou 2400 výškových metrov a bivakom v 4600 m n. m. A „tato“ nášho miniteamu - Janko tiež nebol príliš odhodlaný. Na začiatku našej expedície, počas výletu na Lagúna Salinas, som si všimol, že najaktívnejšia sopka Peru - Ubinas (5672 m) vôbec nedymí ako v roku 2019. Navrhol som, či by sme namiesto El Misty neskúsili Ubinas ako jednodňovku s prepravou v noci.

Rony povedal, že na najvyšší vrchol to nestihneme a ani nám to neodporúča, pretože v exponovanom teréne je po nedávnych erupciách veľa voľných skál, ale že na hranu krátera sa dostaneme v pohode. Že je to aktuálne bezpečné a dokonca sa dá zostúpiť až do krátera. A tak sme využili posledný vhodný výstupový deň pred naším odchodom, kedy bola na horách priaznivá predpoveď rýchlosti vetra. Výstup nebol až taký náročný, ale v hornej časti sme sa trochu potrápili. Zabárali sme sa do sopečného popola, dva kroky vpred jeden vzad, ale stálo to za námahu. Chalani zostúpili do krátera a nazreli do „hrdla“ sopky, ja som si zatiaľ vystúpal na jeden z dostupných vrcholov.

Nakoniec sme boli spokojní a Vlado sa na El Misty príležitostne vráti. Všetko, na čo sme sa odhodlali, sa nám podarilo, aj organizačne. Počasie nám prialo. Stále bolo jasno iba pri zostupe z Mismi nám snežilo. Počas 15 dní čistého pobytu, sme mali k dispozícii päť okien – výstupových dní, kedy bola na horách priaznivá predpoveď rýchlosti vetra a všetky sme využili na aklimatizáciu resp. výstupy.

Vyhýbali sme sa davovej psychóze turistov, ale počas oddychových dní sme navštívili aspoň niektoré zaujímavé miesta: kláštor s múzeom a knižnicou La Recoleta, trh Mercado San Camilo, námestie s vyhliadkou v štvrti Yanahuara, kláštorný komplex Santa Catalina, univerzitné múzeum Santuarios Andinos s múmiou Juanitou v sklenej mrazničke, ktorú „bezcitní“ Inkovia obetovali a zaživa pochovali do ľadovca na Ampate v 6000 m (všetko v Arequipe). Relax sme si užili v termálnych bazénoch kúpaliska La Calera (3 km od Chivay) a ovlažili sme sa aj v Pacifiku, v Mollende (mesto 120 km od Arequipy).

Postrehy a odporúčania

Ako hovorí klasik (R. Messner) na päťtisícovku treba najmenej týždeň, na šestisícovku dva, atď. Preto ak sa niekto rozhodne vybrať do Peru na podobný projekt, tak minimálne na dva týždne čistého pobytu.

Posledné zbytky ľadovca na Chachani sa v dôsledku globálneho otepľovania odparili v roku 2008, ale v lete (december - marec) je obdobie dažďov a na horách veľa nasneží. Aj počas tohto obdobia sa vyskytujú výstupové dni, ale treba rátať s nízkymi teplotami. Pri výstupe budú potrebné mačky a čakan. To isté platí aj pre jeseň a zimu, kým sa hore drží sneh. Ak sa tam vyberiete v pokročilú jar (október, november) sneh bude na výstupovej trase odparený a teploty pravdepodobne neklesnú pod -10 ˚C ani v noci. Hore môžu byť malé polia s kajúcnikmi (penitents) a trochu firnu na západných svahoch orientovaných k oceánu.

Veľmi dôležitá je postupná aklimatizácia, ktorá by mala byť ukončená výstupom aspoň na strednú päťtisícovku. Len výlety na Salinas lagúnu, do Colca kaňonu či do Puna na jazero Titicaca objektívne ako aklimatizácia nestačia na bivak v 5100 m s následným výstupom nad 6000 m. Pri dobrej aklimatizácii výstup zvládnu bežní vysokohorskí turisti. Pred expedíciou odporúčam pobyt v hypobarickej komore, ktorý proces aklimatizácie v cieľovej destinácii výrazne skráti.

Aj výstup na technicky nenáročnú šesťtisícovku vyžaduje primeranú fyzickú kondíciu a dobrý zdravotný stav. Vyšliapať 1000 výškových metrov vo veľmi vysokej nadmorskej výške je makačka aj pre dobre aklimatizovaných. Je to iné, náročnejšie ako vo Fatre. Výstup trvá 5 až 10 hodín. Zostup do základného tábora 2 až 4 hodiny.

Ľahký batoh. Treba sa vedieť pobaliť, neberte si zbytočnosti, čo môžete, nechajte v tábore, radšej si zoberte viac vody. Odporúčam paličky, pomôžu aj pri rýchlom zostupe udržiavať rovnováhu.

Pozor na vietor. Ak si chcete výstup užiť, tak si ho plánujte na dni, keď je predpoveď rýchlosti vetra max. 20 km/h. Vietor nad 30 km/h vie v prašnom prostredí výstup znepríjemniť a silnejší aj znemožniť.

Samozrejme, treba dodržiavať všeobecné odporúčania pre pobyt vo vysokých nadmorských výškach. Pravidelne niečo zjesť, hlavne sacharidy a veľa piť. Na trase nie je zdroj vody. Vodu si treba vyniesť na dva dni. Odporúča sa 5 - 6 litrov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek