Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Poráčska dolina medzi planinou Slovinskej skaly a Galmusom
Poráčska dolina medzi planinou Slovinskej skaly a Galmusom Zatvoriť

Túra Krompachy – Poráč – Závadka – Hnilčík – Nálepkovo

Rudohorie patrí k mojim najobľúbenejším turistickým oblastiam, ale v jeho východnej časti tvorenej prevažne Volovskými vrchmi som doposiaľ veľa krokov nespravil. V galérií Hikingu ma zaujalo niekoľko fotiek z krasovej oblasti Galmus a taktiež lúčnatý hrebeň medzi Bukovcom a obcou Závadka. V neskorú jeseň na začiatku novembra 2017 čerpám pár dní dovolenky a predpoveď počasia vyzerá veľmi sľubne. Rozhodujem sa preto konečne vyraziť aj do neznámej a tajomnej časti hôr.

Vzdialenosť
45 km
Prevýšenie
+1859 m stúpanie, -1711 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 06.11.2017
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy - Hnilecké vrchy a planina Galmus
Trasa
Voda
Prameň nad Čardou, prameň pri chate Galmus, napájadlá pod Holým vrchom, prameň Borsučieho potoka
Nocľah
Koliba Dobrého pastiera na Kňazovke, kaplnka sv. Jána Krstiteľa pri Závadke
Doprava
Krompachy (vlak, bus)
Nálepkovo (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.233 Slovenský kras, Sloven… (1:100.000)

Trasa

Krompachy – Biela skala – chata Galmus – Nad Sejkovou – Zbojský stôl – Kňazovka – Zbojský stôl – Poráč – Pod Svinským hrbom – Pod Holým vrchom – Holý vrch – Závadka – Seliská – Hnilčík – Pod Pálenicou – Nálepkovo

1. deň

Vyhliadková skala a lúčka s chatou

V Krompachoch sa ocitám vôbec po prvýkrát, ak nerátam fakt, že som cez ne v minulosti asi dvakrát prechádzal vlakom. Po vystúpení z autobusu sedím na zastávke a tlačím do seba suché raňajky. Mesto zahaľuje inverzná oblačnosť a je nepríjemne sychravo a chladno. Keď však neskôr kráčam rušným centrom, podmienky sa postupne menia a v bočnej dolinke svieti slnko. Zelená značka ma vedie okrajom rozsiahlej záhradkárskej osady popri prameni s vodou a neskôr serpentínou stúpa čoraz vyššie. Z rúbaniska sa mi otvára výhľad zahŕňajúci Sľubicu v pohorí Branisko a početné krásne oranžové smrekovce vôkol. Zakrátko pokračujem tiahlym hrebienkom riedkymi lesíkmi až pod strmší svah. V ňom je chodník menej zreteľný, ale nakoniec okrajom lúky dosahujem vrchol Bielej skaly s krížom (926 m).

Nikto tu nie je, a tak obsadzujem lavičku a vyzliekam si bundu, keďže na slniečku je pomerne teplo. Vychutnávam si obmedzený pohľad na malebné údolie, v ktorom sa rozkladá obec Slovinky. Nad nimi sa týči zalesnený hrebeň s Ostrým vrchom, vzadu silueta Kojšovskej hole a vpravo vrcholy v masíve Kloptane. Úplne vpravo Slovinská skala. Po chvíli prichádza chlapík, ale po mojom pozdrave nejaví známky o komunikáciu, a tak len mĺkvo sedíme. Po jeho odchode sa zapisujem do vrcholovej knihy a taktiež pokračujem ďalej. Riedkym lesom so šuchotajúcim lístím klesám popri vyschnutom prameni až na nádhernú lúku s chatou Galmus. Okrem nej je tu prístrešok a nový výdatný prameň vody, z ktorého dopĺňam fľašu. Príjemné svetlo a pokojná tichá atmosféra neskorého odpoludnia láka k dlhšiemu posedeniu, lenže čas beží a do cieľa mám ešte ďaleko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kraj evokujúci Muránsku planinu

Po krátkom úseku ihličnatého lesa sa znenazdajky ocitám na dlhej lúke, kde nízke slnko vyrába typické tiene. V strede rastie fotogenický košatý smrekovec a po okolí nachádzam niekoľko hlbokých krasových jám - závrtov. Krásnu krajinku akoby vystrihnutú z Muránskej planiny som tu ozaj nečakal. A k tomu neopísateľné ticho. Ďalšia cesta svetlejšími lesmi planinou Galmus má rovinatý charakter. Občas sa mi otvorí pohľad na Spiš z osvieteným Spišským hradom či vrchmi Sľubica a Smrekovica v Branisku, ale inak nie je o čo stáť. Keď však dosahujem rázcestie Nad Sejkovou, uvedomím si, že som akosi podcenil krátky novembrový deň. Začína padať šero a je jasné, že za svetla to na útulňu nestíham.

Predpoklad sa do bodky plní, pretože slniečko na mňa naposledy žmurkne pomedzi stromy po pár minútach. Fotiť sa príliš nedá, a preto v ďalšom úseku naťahujem krok a brzdím až pri tabuľkách Zbojský stôl. Tu mením modrú značku za žltú a po chvíli dorážam na čiastočne odlesnený vŕšok Kňazovka. Stojí tu kríž so stolíkom a lavičkami, zrejme na konanie svätých omší. Maličká trojuholníková útulnička Dobrého pastiera sa nachádza opodiaľ so starším prístreškom. Náboženský charakter miesta dotvára soška Panny Márie na okraji skalného brala. Darí sa mi zahliadnuť siluety Kráľovej hole a Vysokých Tatier, ale verím, že lepšie si ich vychutnám ráno. Utiahnem sa do stiesneného priestoru útulne, kde je rozsypaná tesniaca pena, za čo môžu hladné hlodavce. Po večeri rozkladám spacák a snažím sa zaspať.

2. deň

Zakalené ráno

Celú noc okolo mňa pobehovala otravná myš, a tak som toho veľa nenaspal. Keďže som však mal všetko dobre zabezpečené, zo zúfalstva chrúmala len olej vo sviečke. Ranné podmienky však nie sú terno v aké som dúfal. Spiš je síce zatopený prízemnou hmlou, ale druhá vrstva oblačnosti sa prelieva zhruba v mojej nadmorskej výške a značne zakaľuje vzduch. Na Tatry a iné horstvá môžem teda zabudnúť. Sklamane urobím pár doku-fotiek a potom raňajkujem a balím sa. Aj tak sa nejako šuchcem a vyrážam až neskoro po deviatej. Na Zbojskom stole sa napájam na modrú a za okamih križujem peknú Zadnú lúku, opäť akoby niekde z Muránskej planiny. Neskôr šliapem zmiešaným lesom až do lúčnatého kraja nad Poráčom.

Na okraji porastu si všímam prístrešok, okolo ktorého sú porozhadzované matrace, ale viac ma zaujímajú výhľady. Obzerám si obec Poráč, patriacu k najvyššie položeným na Spiši. Pred ňou mi do oka padne pole pohnojené takým spôsobom, že to vytvára zaujímavý obrazec. Následne svoj pohľad upieram na nezameniteľnú krasovú plošinu Slovinskej skaly s ľahko identifikovateľným najvyšším bodom. V okolí sa snúbia trávnaté priestory s rôznorodými lesmi, v ktorých farebne dominujú oranžové smrekovce. Už teraz môžem povedať, že malebné prostredie ma nesklamalo a ľutujem len silný opar, predsa len trochu potláčajúci farebnosť i výhľady. Keď som dostatočne pokochaný, vchádzam medzi domy do centra obce.

Vyhliadkové sklamania aj prekvapenia

Po krátkom občerstvení pokračujem ďalej k areálu bývalej šachty. Hlavná cesta ho obchádza v serpentínach a ja kráčam naprieč po rozbitej asfaltke. Otvárajú sa odtiaľto parádne výhľady a najpríťažlivejší je bezpochyby smerom do Poráčskej doliny. Je hlboko vrezaná medzi planiny Slovinskej skaly a Galmusu. Scenériu dopĺňa vrchol Bielej skaly. Naplno svietiace slnko dodáva jesennej krajine patričný šmrnc. V sedle pod Svinským hrbom sa rozhodujem zájsť ešte na druhú stranu, kde by som mohol zahliadnuť Tatry. Kvôli brutálnemu oparu však fotím len pasúce sa stádo oviec. Následne sa ponáram do útrob lesa a cez lokalitu Svinský hŕbok s horárňou docupkám na rázc. pod Holým vrchom.

Okrem turist. tabuliek je tu kríž a pár lavičiek, na ktorých chrúmem horalku. Pri pohľade na pokročilý čas na hodinkách zároveň mením plány a zachádzku na Bukovec (mantácky Buchwald) vypúšťam. Ako náhradu si volím blízky Holý vrch (1016 m), a preto značku na chvíľu opúšťam a pomedzi kríky a stromy sa štverám na samotný trávnatý vrchol. Čím som vyššie, tým viac môžem obdivovať okolitý opustený pasienkarsky kraj. Celodenný opar síce značne obmedzuje viditeľnosť, no prekvapivo sa mi ako fatamorgánu darí identifikovať zasnežené zúbky Tatier. Pod nimi sa v údolí črtá Spišská Nová Ves. Z ďalších lokalít rozoznávam Slovinskú i Bielu skalu, Bukovec a množstvo mne neznámych kopcov Volovských vrchov. Vetrík čechrí trávičku a nechávam sa opantávať prenikavým tichom a samotou.

Rúbaňou, lúkami i lesmi

Minúty bežia a musím sa pohnúť ďalej. Schádzam na značku a po chvíli si neďaleko všímam válovy s vodou. Napĺňam fľašky a potom šliapem rozbahnenou lesnou cestou. Až do Závadky by som mal putovať príjemným plochým hrebeňom, na ktorý som sa tešil. Striedajú sa tu krásne trávnaté partie s riedkymi i hustými lesmi. Po čase dosahujem väčšiu Hornú lúku a na jej okraji registrujem akúsi chatičku. Cesta so značkou však odbočuje mimo nej a pristavujem sa až pri turist. tabuľkách označujúcich lokalitu ako Rovná lúka. Je tu rúbaň poskytujúca spätný pohľad na nenápadný Holý vrch a vyšší Bukovec. Miestečko by si zaslúžilo dlhšiu prestávku, lenže nízke slnko veští skorý príchod večera, a tak musím rýchlejšie vykročiť, lebo cieľ ešte zďaleka nie je na dosah.

Následne sa na dlhší čas ponáram do lesa, v ktorom sa len občas zjaví menšia čistinka. Keď sa konečne vygúľam z porastu pri tabuľke Smrečina z roku 1984, slnko clonia mraky na horizonte a na krajinu sadá šero. Som však pokojný, lebo kaplnku, pri ktorej to chcem dnes zabaliť, mám na dohľad. Hrebeň je v tejto časti úplne odlesnený a všade naokolo sa rozprestierajú rozsiahle lúky. O to viac ma mrzí, že som to so západom slnka zasa pobabral. Za vŕškom Sosničky (890 m) sa dokonca opäť črtá silueta Tatier. Míňam prameň vody a za zväčšujúceho sa šera dorážam ku kaplnke sv. Jána Krstiteľa na Hure.

Nachádzam sa na hrebeni oddeľujúcom údolie Hnilca od dolín ústiacich do Hornádskej kotliny. Na opačnom svahu Sosničiek vidím domky obce Závadka, cez ktorú moje kroky povedú zajtra. Teraz mi stačí prejsť bránkou asi metrový železný plôtik a opieram sa o stenu kaplnky. Varím si večeru a pozorujem tisíce hviezd na temnej oblohe. Následne rozkladám karimatku so spacákom priamo pred vstupnými dverami a premýšľam, že túto noc strávim v podstate pod ochranou svätca. Snáď teda prebehne všetko bez najmenších problémov.

3. deň

Mrazivé ránko v nebi

Po dlhom nocľahu ma čaká ráno ako za odmenu. Vládne mu biela farba, pretože po silnom nočnom mraze je všade vôkol hrubá námraza. Navyše, spišské údolia Hnilca i Hornádu sú zaliate inverznou oblačnosťou, ktorá sa rôzne prelieva, a tak sa cítim na úzkom pruhu pevniny ako v nebi. Po chvíli prvé lúče slnka na Sosničkách prinášajú život i farby do ranného ticha a samoty. Prechádzkou a fotografovaním sa snažím zohriať skrehnuté telo a vychutnávam si úchvatnú atmosféru.

Darí sa mi rozoznať siluety Slovinskej a Bielej skaly, južnejšie mnohé kopce Volovských vrchov a západne i masív Pálenice. Nesmelo sa črtajú i Tatry. Postupne sa prejavuje sila slnečných lúčov, ktoré selektívne roztápajú námrazu a v krajine sa začínajú prelínať biela a hnedá farba. Pôsobí to nesmierne fotogenicky. Vraciam sa ku kaplnke a po raňajkách som pripravený opäť pokračovať v putovaní.

Nevšedné divadlo hmly a slnka

Trávnatým severným úbočím obchádzam vrch Sosničky a neprestávam sa nadchýnať tým, čo vidím. Pomalými krokmi sa blížim k horskej dedinke Závadka (rusin. Завадка), v súčasnosti ležiacej na rozhraní dvoch svetov. Horná časť obce je totiž na brehu, zatiaľ čo cez spodnú sa stále prelieva inverzná oblačnosť, do ktorej sa budem musieť ponoriť. Na pastvinách podo mnou sa závoj hmly posúva a odhaľuje hospodársku budovu. A v diaľke na horizonte čnejú Vysoké Tatry. Úžasná scenéria meniaca sa každou sekundou. Kľučkujem uličkami ospalej rusínskej obce a vnímam zvedavé pohľady z okien.

Pri posledných domoch sa ponáram do hustého mlieka a okolo ihriska mierim na lúky, kde vidím len pár metrov okolo seba. Pod vŕškom Žaloba sa hmla rozostupuje a prechádzam medzerou pomedzi dve steny vzdialené od seba možno 150 m. Odrazu si na jednej z nich všímam zvláštnu akúsi bielu polkruhovú dúhu. Už som o tomto vzácnom atmosférickom úkaze niečo čítal, ale nečakal som, že ho niekedy uvidím na vlastné oči. Snažím sa ju vyfotiť, lenže je taká slabá, že to po pár neúspešných pokusoch vzdávam. Zážitok však vo mne pretrvá navždy. Následne po chvíli dorážam na rázcestie Seliská.

Nevídaná chyba a nečakaný záver

Tu hrebeň definitívne opúšťam a lesom po žltej mierim do údolia. Stretávam asi 70-ročnú pani, ťahajúcu za sebou dva krátke konáre. Dávame sa do reči a ihneď si uvedomujem, že rozpráva rusínskym nárečím alebo dialektom. Upozorňuje ma, že tu nedávno vilci (vlky) strhli pár oviec. Lúčime sa a zakrátko dosahujem hlavnú cestu v Hnilčíku. Tu musím uviesť, že pôvodne som plánoval pokračovať cez sedlo Grajnár až do Hnilca. Lenže sa akosi nesústredím a zažívam krátkodobé zatemnenie mysle.

Pohľadom letmo preštudujem tabuľky a ihneď mierim okrajovou ulicou popri kostolíku von z obce. Jedna drevenica má názov "Southfork" a mne docvakne, že sa takto volal ranč v nekonečnom televíznom seriáli Dallas. Šliapem úzkou chladnou zalesnenou dolinou. Lesná cesta je čoraz kamenistejšia a strmšia. V jednom momente si všímam na strome žltú značku a niečo sa mi nezdá. Pohľad do papierovej mapy je veľavravný. Namiesto zelenej do Grajnára som na žltej značke na Pálenicu. Nechápem ako sa to mohlo stať a pripisujem to strate koncentrácie v neznámych končinách. Som už príliš ďaleko na návrat, a preto budem musieť končiť v Nálepkove. Serpentínami stúpam staršou rúbaňou až na traverzovú lesnú cestu. Tichučko kráčam tajomným smrekovo-čučoriedkoým lesom, kde sa v tieni ešte drží námraza a prichádzam na rázc. Pod Pálenicou.

Spomínam ako som tu poblúdil pred pár rokmi pri svojom 4-dňovom prechode Slov. rudohorím. Dnes si však neomylne vyberám modrú značku a blatistým, nie príliš zaujímavým lesom klesám v ústrety civilizácií. Z jedného miesta sa mi naskytá pohľad na Závadku, ktorá ešte stále bojuje s inverziou od Spiša. Strmá vymytá cesta ma neskôr vypľúva na okraji lúk v údolí Hnilca. Povyše registrujem skupinku Rómov, zrejme chystajúcich drevo, okolo ktorej sa pohybuje svorka psov. Nemám z nich dobrý pocit, a tak radšej pridávam do kroku a mierim do Nálepkova. Obloha je zamračená, ale na konci túry ma to už nerozhádže. Cez park ťapkám na želez. stanicu na opačnej strane obce, kde vyčkávam na vhodný spoj.

Záver

Moja záľuba v krasových oblastiach ma po rokoch priviedla do neznámeho kúta, ako je Galmus. Hoci nevyniká príliš dramatickými scenériami, niekoľko pekných lúk zo závrtmi či skalných brál potešilo moje oči. Trávnaté priestory v okolí Poráča, Holého vrchu a hlavne Závadky, boli vhodným doplnením trasy. Mrzeli ma akurát zakalené poveternostné podmienky, ktoré mi neumožnili širšie a jasnejšie výhľady. No aspoň mám dôvod vrátiť sa a doplniť si ďalšie okolité miesta. Pozitívne ma prekvapilo množstvo smrekovcov, oživujúcich inak fádne novembrové farby prírody. A hmlové divadlo pri Závadke bolo vyšperkovaním skvelého dojmu z celej trojdňovky.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč