Keď skončila zima, bývalo u lyžiarskeho oddielu Vrútky dobrým zvykom, že urobili tzv. „rozlúčku so snehom“. Pretože svoju oddielovú chatu mali na úpätí svahu Kľačianskej Magury, kúsok pod nami, bolo rozhodnuté, že rozlúčka sa bude konať na našej chate. Treba ešte povedať, že chlapci, či skôr chlapi z oddielu boli mojimi častými hosťami a nikdy nevynechali žiadnu príležitosť, aby ma prišli pozrieť na chatu, dať si pivko či borovičku alebo grog, alebo len tak si pokecať. Boli to dobrí kamaráti, ktorí mi často pomohli a tak keď prišli s návrhom na rozlúčku so snehom, okamžite som súhlasil.

"Boro", hovoria mi, "ale bude nás takých päťdesiat. Vieš, celú zimu sme zanedbávali naše polovičky, tak ich teraz chceme trošku prevetrať. Musíme si to za celú zimu pekne vyžehliť. Prenajmeme si celú chatu a ty len nachystaj izby a nestaraj sa, kto kde bude spať. Aj tak nikto nevie, ako to nakoniec dopadne."
"Nuž hej", hovorím, "ale musíme sa ešte dohodnúť na strave a pijatike. Veď budem musieť nachystať všetko pre celú vašu bandu."
"Ale kdeže, kamarát, ty nič chystať nebudeš, veď vieš, že Stano je mäsiar. Dolu urobíme zakáľačku a všetko vyvezieme hore. Ženy napečú koláče a slané pečivo, nakúpime nejaké oriešky a mandle a bude to. Tu už budeme len rezne smažiť, jaternice piecť a zemiaky variť. A pijatiky máš plnú pivnicu a my nič zvláštne nepotrebujeme. Neboj sa, naše baby pôjdu pomôcť variť do kuchyne a vy s chatárkou sa budete baviť s nami."

Vyzeralo to jednoducho, ale zo skúsenosti som vedel, že až také jednoduché to nebude. Ale tešili sme sa a tak sme vymýšľali, akú srandu im vyviesť. Vedeli sme, že chlapi znesú aj tvrdé žarty, poznali sme aj zopár manželiek, ktoré rozhodne neboli urážlivé, ale väčšinu žien sme nepoznali.
Už od štvrtka začali lyžiari navážať poživeň na chatu. Mäsko do mrazáku, potom jaternice a klobásy, tlačenku, škvarky a masť, no bolo toho aj pre sto ľudí veľa. Ja som navozil pivo, čerstvú kávu a ostané veci, ktoré mi už po zimnej sezóne chýbali. V pivnici som mal tri litre dolniackej slivovice a tak sme sa rozhodli, že každý dostane hneď vo dverách štamperlík na privítanie. Jedáleň sme vyzdobili, vysvietili, vyleštili, len aby si ich drahé polovičky nemysleli, že prišli do jaskyne a nie na chatu.

Prišla sobota a okolo obeda začali prichádzať prvé páry. Na zásobovacej ceste už nebolo snehu a pretože sme vybavili výnimku na akciu, prichádzali osobnými autami až k chate. Ja ako hlavný hostiteľ som stál vo dverách, vychladenú slivovicu so štamperlíkmi po boku, úsmev od ucha k uchu a už aj som ich vítal. Chlapi familiárne pristupovali ku mne, potriasli sme si rukou a oni mi ihneď predstavili svoju manželku:
"Tak, Boro, toto je moja manželka."
A ja, podrazák jeden hnusný, mu okamžite hovorím nazad:
"A čo mi ty stále predstavuješ svoju manželku, veď už si mi ju predstavil v zime, keď ste tu spali. Akurát, že ste vtedy boli blond, však, mladá pani."
No to vám poviem, že to s tými babami vždy riadne heglo a niekedy aj s chlapmi, pretože pár ich isto malo niečo na rováši. Lenže po piatich sekundách sa vždy prítomní rozrehotali a tak bolo jasné, že ide len o čierny chatársky humor. A tak to stále pokračovalo a všetci prítomní sa tešili na každý ďalší pár, ktorý príde, aby videli, ako panička zareaguje. Baba vždy stvrdla, chlap sa začervenal, chata vybuchla rehotom a za moment bolo všetko v poriadku. Až napokon to trochu nevyšlo.

Jeden z lyžiarov bol tak trochu sukničkár, a veru už bol u nás na chate s viacerými partnerkami. Jeho manželka iba striehla, kedy a kde by ho nachytala. Žiarlivá bola ako pes a keď u nás spal, tak vyvolávala aj o polnoci, ako keby mala na telefóne kameru. Lenže rituál privítania bol už zabehnutý a tak, keď sa zjavila táto dvojica, spustil som svoje. Žena najprv zbledla, potom očervenela a roztriasla sa, chytila ho pod krk a zarevala:
"Tak som ťa konečne dostala, ty kurevník kurevnícky. Toto ti nedarujem, všetci ste to počuli a dosvedčíte mi, čo povedal chatár. Ja som tu v živote nespala a nikdy som nebola blond." Zvrtla sa na päte a už aj trielila dolu schodmi k autu.
"Pozri sa naposledy na to auto, lebo už ho viac neuvidíš, ani deti a do bytu sa neopováž vkročiť. Zabijem ťa, ak sa len priblížiš k nášmu domu."

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jáj, nuž toto bolo naozaj vážne. Letel som hneď za ňou a začal som jej vysvetľovať, že to bol iba žart, a že som takto vítal všetky páry.
"Teraz to už nezachránite, chatár, prezradil sa, kurevník, ja som to vždy vedela, že si sem ťahá nejakú fľandru. Veď ja mu to spočítam."
Priatelia, verte mi, že žiarlivej a rozzúrenej žene sa nedá nič vysvetliť. Na schodoch sa rehotali lyžiari, baba besnela tak, že ani nemohla trafiť kľúčom do auta a ja som rýchlo potreboval zachrániť situáciu. Zvrieskol som na rehotajúcich sa chlapov:
"Rýchlo priveďte vaše ženy, lebo bude zle."
Chlapi to hneď pochopili a ich manželky už aj schádzali dolu k rozžeravenej fúrii.
"Eva, neblázni, veď to chatár takto hovoril všetkým. Naozaj, to on robí také somariny stále. Veď ich poznáš, všetci sú takí. Ako malí chlapci. Veď keby sme to brali vážne ako ty, tak je celý lyžiarsky oddiel rozvedený."

No poviem vám, že sme ju už aj ťahali z auta a presviedčali všetci, čo sme tam boli. Baba začala pomaly mäknúť a či už následkom vysvetľovania davu, alebo tými štamperlíkmi, čo sme do nej neustále nalievali, napokon sa rozplakala, vystúpila z auta a my sme vedeli, že už je to v suchu. Vysmrkala sa, potom sa začala so slzami v očiach smiať a až nakoniec sa otočila ku svojmu mužovi, ktorý tam stál ako zmrazený a hovorí mu:
"Aspoň si videl, čo ťa čaká, ak ťa raz nachytám s nejakou fľandrou, ty sviniar."

Rozlúčka dopadla veľmi dobre. Bavili sme sa až do nedeľného popoludnia, a tí, ktorí išli prví spať, vystriedali tých, čo išli poslední a tak stále dokola. Kto sa už necítil, tak sa vybral spať do ktorejkoľvek izby a nikomu to nevadilo. Všetci mi pripadali, ako jedna veľká rodina. Len jeden pár si zobral pre seba dvojposteľovú izbu a zvuky, ktoré odtiaľ vychádzali, boli slušne povedané, veľmi, veľmi erotické. A viem, že aj vám je úplne jasné, ktorá dvojica to bola.

Chata na Kľačianskej Magure, niekedy okolo roku 1979.

Titulná fotografia - Tomáš Trstenský

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.