Úplne iným prípadom sú Kysuce, ktoré ma z fotiek kalendárov tiež lákali od detstva, ale navštívil som ich prvýkrát až minulý rok. Odvtedy oblasť navštevujem pravidelne a poznám ich aspoň tak dobre ako spomínanú Oravu.

Pred rokom a pol som tieto končiny spojil do vydarenej túry „Pomedzím Kysúc a Oravy v období sucha“. Rozhodol som sa vhodné spojenie zopakovať v druhej novembrovej dekáde, ale po odlišnej trase.

Trasa

Oravská Lesná, Ustrig – Kohútik – Podúšust – Talapkov Beskyd – sedlo Príslop – Vychylovka, Šudovci – Vychylovka, Koleno – Gazdovský dvor 'Na konci sveta' – Vychylovka, Pavelkovia – Vychylovka, Rycierky – Vychylovka, Chmúrovci – sedlo Demänová - Č x Ž – Kohútik – Ustrig, horáreň

Zo slnečnej osady Bučina do studenej doliny

Presne napoludnie parkujem v časti Oravskej Lesnej blízko horárne Ustrig (pozn. red.: žeby názov pochádzal od "u stríg"?). Krásny, slnečný deň, priam ideálny na turistiku, vyrážam hore svahom ponad prvé domy známej oravskej dediny. Po krátkom lesnom úseku sa vynáram na mierne zvlnených lúkach a pasienkoch umožňujúcich výhľady na všetky strany. Vystúpam na vrchol s názvom Kohútik, na ktorého druhej strane sa otvára pekný pohľad na osadu Bučina s roztrúsenými chalúpkami. Niektoré sú modernejšie a niektoré menej. Mňa zaujímajú práve druhé a pár malebných zákutí si zvečním. Pekné prostredie, aké mám rád, ma ťahá stále ďalej. Napadá mi, že podľa plánu trasy som mal schádzať už z vrchu Kohútik a ja som už pri smerovníku v Bučine. Rozhodnem sa teda zostúpiť k chate s rovnakým názvom ako spomínaný vrch po lúkach a pasienkoch popri vleku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tu ma vyruší baviaca sa partia mladých ľudí na značkách našej metropoly, ktorým z áut doslova reve hudba. Mládež sa baví a ja krútim hlavou, že kvôli tomuto mohli zostať v hlavnom meste a nie rušiť pokoj tichej oravskej doliny.

Následné metre a kilometre si prichádzam na svoje a chladnou zalesnenou Magurskou dolinou nestretávam vôbec nikoho. Dominujúce smreky veľmi zriedka oživí buk. V bahne na chodníku si všímam stopy mohutného vlka. Po polhodinke cesty sa dostávam do sedla Podúšust, kde pomedzi riedky les prenikajú poľské hory Žiwieckeho prírodného parku (Żywiecki Park Krajobrazowy).

Blízko smerovníka vidím dve oddychujúce mladé turistky. Presne také, o akých sníva nejeden osamelý turista. Ja mám však celkom naponáhlo, tak sa po pozdrave poberám ďalej. Mám v pláne stihnúť západ slnka na vyholených svahoch Svitkovej a je to ďaleko, takmer dve hodiny cesty.

Krásnymi lesmi Oravských Beskýd

Po krátkom stúpaní sa dostávam na rovinatý hrebeň Rovného Beskydu. Nenáročná časť mi ubieha veľmi príjemne. Na občasných polomoch a rúbaniskách sa zastavím, popozerám a spravím nejaký záber. Horšie sa mi stúpa na vrcholky Krkoškuľa (Pański Kamień), Bednárová (Beskid Bednarów) a Talapkov Beskyd (Bukowina), ktoré postupne míňam. Najmä Bednárová mi dáva zabrať. Putujem výlučne lesom, občas sa objaví malá polianka alebo staršie rúbanisku. Slnko nekompromisne klesá. Tu stretávam osamelého turistu a tiež poľskú partičku. Všetkých predbieham a priam trailovým tempom pokračujem ďalej.

Prichádzam na Talapkov Beskyd, ktorý si dobre pamätám spred roka a pol. Bol som tu za skorého rána okolo piatej hodiny a zelené lesy boli osvetleného vychádzajúcim slnkom. Na čarovné chvíle človek len tak ľahko nezabudne.

Tentokrát je situácia podobná, až na to, že les sa pomaly pripravuje na zimu, listy sú opadané a zapadajúce slnko sieti z opačnej strany. Podmienky sú takisto krásne. Čaká ma posledný výstup na Svitkovú (Świtkowa), o ktorej som si myslel, že je nižšia ako Talapkov Beskyd, ale opak je pravdou. Fučiac sa zastavujem pri mladine, cez ktorú vidieť hrebeň Malej Fatry s Veľkým Rozsutcom a ďalšími známymi vrchmi. Obloha sa mení v dúhovú a mne sa miesto nechce opustiť. Ak chcem však vidieť zapadajúce slnko, musím prekonať sto metrov a dostať sa nad sedlo Príslop. Čochvíľa som tam a môžem sa kochať klesajúcou žeravou guľou a farbami, ktorými mení okolité lesy do čarovna.

Na peknom mieste posedím asi dvadsať minúť, až kým slnko úplne nezapadne. Čaká ma ešte poriadne strmý zostup do sedla, ktorý si dobre pamätám z minulej návštevy týchto končín. Vtedy vládlo sucho a chodník bol prašný. Tentokrát je tu blato a každý krok „smrdí pádom“. Postupujem extrémne pomaly.

Rozporuplný večer a tichá noc v sedle Príslop

Po ďalších dvadsiatich minútach som v sedle, kde si obzerám nový altánok. Dozvedel som sa o ňom z fotiek Jany v galérii pred pár mesiacmi. Počas minulej návštevy tohto miesta som bol zarmútený z rozpadnutého starého prístrešku a ani som sa nenazdal a na svete je nový. Je pekný, priestranný a na zimu zabezpečený igelitom, ktorým sú obalené okná. Nevyzerá to síce vábne, ale pohodlie najmä nocujúcich turistov je dôležitejšie.

Nakoniec sa rozkladám na južnej strane stavby, kde je priestranná lavica a robustný stôl. Prezliekam sa do suchého a jem. Pomaly prichádza noc a s ňou viaceré partie poľských turistov. Všetky však pokračujú na Rycierovu horu (Wielka Rycerzowa), pravdepodobne na miestnu poľskú chatu. Niektoré sú tichšie, ale niektoré poriadne hlučné. To je však nič oproti tomu, čo zažijem asi o hodinu.

Zostávam teda sám. Pomaly sa ukladám do spacáka a oddychujem. Okolo ôsmej hodiny počujem vzdialený rev motorov, ktorý po chvíli ustáva. Po pár minútach sa situácia opakuje s tým, že vidím blížiace sa svetlá. Pripadá mi to ako v Poloninách pri hraničnej kontrole. Tentokrát však ide o tri štvorkolky s neznámym osadenstvom. Rozmýšľam, či sú to poľovníci, alebo len nadšenci nočnej romantiky na burácajúcich strojoch. Každopádne je tichá atmosféra krásneho miesta na čas pochovaná. Celkom nahlas nadávam, ale asi mi to nepomôže. Špekulujem sa ísť opýtať, čo je to tu za tajné motoristické podujatie. Nakoniec však nejdem a zostávam pri tradičnom slovenskom nadávaní takzvane „popod fúz“.

Po pár minútach sa vydávajú ďalej, na moje prekvapenie, smerom na Svitkovú. Pozerám do mapy, či je tam nejaká cesta. Na nič také si však nespomínam a mapa moje predpoklady potvrdzuje. „Toto zaváňa tragikomédiou,“ pomyslím si. „Spomínaný, poriadne strmý svah nemajú šancu prekonať,“ špekulujem ďalej.

Po pár minútach vrčiace motory hasnú a počúvam len nadávanie a plány, čo ďalej. Situáciu riešia pomerne dlho, aj keď iné riešenia ako ísť naspäť alebo pešo neexistujú. Vykrikujem „domov - debili“ a určite ma musia počuť, pretože akustika je tu skvelá. Po asi polhodinke sa skutočne vracajú. Chvíľu tŕpnem, či mi neprídu dať po papuli, ale smutní z nevydareného dobrodružstva sa nezastavujú. Špekulujem, že to nemohli byť miestni, alebo aspoň tu nikdy pešo neboli. Inak by museli vedieť, že „terén (našťastie) nepustí“ a dobrodružstvo si treba zaslúžiť ako odmenu za výšľap pešo alebo popri bicykli.

Keď konečne zavládne ticho, začínam si užívať tichú noc v milión-hviezdičkovom hoteli. Nakoniec sa rozkladám na tráve, lebo nemám chuť spať na tvrdých doskách a na tráve je sucho a mäkko.

Vychylovkou a jej samotami

V noci sa mierne dvíha vietor, atmosféra však zostáva pokojná. Párkrát počujem divné, pravdepodobne vtáčie zvuky z lesa. Dlhé hodiny v spacáku mi nadránom začínajú liezť na nervy, ale musím ešte hodinku vydržať. Po šiestej hodine pomaly vyliezam, jem a balím sa.

Pred siedmou hodinou opúšťam miesto a začínam klesať do Vychylovky. Po oboch stranách úzkej lúky ma obklopujú mohutné smreky. Vyššie partie Rycierovej hory už osvetľuje slnko. Pohrávam sa s myšlienkou vyjsť si ešte raz na Svitkovú, ale dnes ma čaká dosť dlhá trasa, preto to vzdávam.

Pozorujúc Vychylovskú dolinu podo mnou si všímam, že čím som nižšie, tým bol v noci mráz silnejší. Hodnotím to však iba podľa množstva námrazy na okolitej vegetácii. Hore som mal spacák len jemne vlhký, ale tu je tráva takmer biela. Obľúbené novembrové podmienky s mrázikmi, pavučinami a v prvých lúčoch slnka stúpajúcimi parami, si doslova vychutnávam.

Čoskoro som pri prvých domov Vychylovky, časti Šudovci. Všímam a fotím si peknú, pôvodnú dreveničku. Už po asfaltovej ceste klesám dolu predlhou dedinou. Po pravej strane vidím novú rozhľadňu pod Svitkovou na Talapkovej holi. Môže byť stadiaľ skvelý výhľad, ale všetko sa stihnúť za necelé dva dni nedá.

Dostávam sa nižšie k časti zvanej Koleno. Tu začína krátka, žltá trasa cez gazdovský dvor „Na konci sveta“ a malé sedielko. Stúpanie ma zahreje a pomaly skladám rukavice, ktoré som si v chladné ráno natiahol. Postupne ide dolu aj čiapka. To som však pri spomínanej chate. Takisto sú tu pekné zákutia, ktoré stoja za záber. V nedeľné ráno tu vládne totálny pokoj. V okne si všímam pani, ktorá ho umýva. Hneď mi napadnú trochu hriešne myšlienky, či by som poprosil o jedno pivo. Po minúte váhania, však túto možnosť zavrhujem. Bude mi musieť stačiť zvyšok čaju a voda, ktorú by som si mal niekde doplniť. Mapa ukazuje prameň, ktorý čochvíľa zbadám. Zastavujem sa pri upravenej studničke pod Mazúrovcami, dokonca s nádržou na otužovanie vedľa.

Poriadne sa napijem a vyrážam ďalej k peknému sedielku Barbačov. Po pár minútach som tam a s otvorenými ústami kukám na Kysuce, do ktorých som dnes prenikol. Okolie Vychylovky a jej osád je skutočne malebné. Na severe je vidieť mohutnú Rycierovu horu a Svitkovú.

Po oddychu na peknej lavičke začínam klesať dolu k osade Šadibolovci. Postupne sa v diaľke ukazuje charakteristický hrboľatý Veľký Rozsutec a ďalšie vrchy hrebeňa Malej Fatry. Pekné scenérie s tromi mohutnými listnáčmi, mokraďou, nižšie položenou smrekovou horou a stúpajúcimi parami zo zamrznutej trávy ma utvrdzujú v názore, že sa novembrová túra skutočne vyplatila. Presne takto som si to predstavoval.

Po prejdení úzkej Kašubovej dolinky medzi Kašubovou Kýčerou a Talapkovym Soliskom sa opäť ocitám vo Vychylovke, ale o niečo nižšie. Dedinou stúpam znovu hore. Mojím cieľom je múzeum v prírode - skanzen Kysuckej dediny.

Múzeum Kysuckej dediny a osadami Oravskej Lesnej

Po hodinke šliapania dedinou sa ocitám pri štarte lesnej úvraťovej železničky v časti Kubatkovci. Postupujem vyššie a neviem sa dočkať krásnych kysuckých dreveníc. V nedeľné predpoludnie je tu pusto. Iba občas prejde nejaké auto.

Čoskoro som pri bráne múzea, míňam chatu a o pár minút vidím vodný mlyn a bielu kaplnku, pôvodne pochádzajúcu zo Zborova nad Bystricou. Krásna scenéria ma nenecháva chladným a musím sa tu kúsok zdržať. Atmosféru rozprávkového miesta ruší zvuk motorovej píly. Ale pri pohľade na krásne ľudské výtvory citlivo zasadené do krajiny ju takmer nevnímam. Postupujem vyššie popri drevenej krčme Korňa, kde by som si veru vedel posedieť. Dnes tu však nie je ani nohy, čo však vôbec nie je chyba. Práve naopak. Môžem si tak múzeum v plnej krásne vychutnať v kľude a spraviť si pár „čistých“ záberov.

Záver areálu tvoria ďalšie malebné drevenice. Jedna krajšia ako druhá. Po pokochaní sa a pár fotkách sa cez les napájam na červenú trasu do sedla Demänová. Čaká ma hodinka stúpania, ale v príjemnom jesennom počasí sa ide výborne.

Vykrútený po početných zákrutách sa ocitám blízko sedla, ktoré mi je známe z minulej túry. Vtedy som tu beznádejne hľadal vodu. Všímam si blízky prameň, ktorý vtedy pravdepodobne netiekol. „Alebo žeby som ho prehliadol,“ hovorím si. Vôbec si naň nespomínam, ale nezdá sa mi pravdepodobné, že by som ho v núdzi nezbadal.

Pri stanici lesnej, úvraťovej železničky si dávam oddych na slniečku. Pasú sa tu jalovice a k jesennej pohode nič nechýba. Je to naozaj krásne miesto, ktoré som si minule obľúbil. Všímam si, že trať železničky sa stále prerába. Po oddychu sa vydávam do časti Oravskej Lesnej s názvom Demänová. Aj tu ma poteší pár pekných dreveníc. Nasleduje lesno-lúčny úsek do ďalšej osady Kubínska. Postupne začínam cítiť únavu, preto zachádzku k ďalším, bočným osadám rozľahlej dediny si nechávam na inokedy. Rozhodnem sa, že prejdem len časťou Lehotská a zo včera známou osadou Bučina.

Míňam časť Lehotská s pekným krížom pod listnáčmi. Je popoludnie a na prechádzkach stretávam viaceré skupinky ľudí. Je to naozaj krásny kraj pre takéto aktivity. Prichádzam k peknej kaplnke na Kostolom vrchu.

Blížim sa k miestam, kde som včera z hrebienka odbáčal. Žltú spojnicu do dediny tiež nechávam na inokedy a pokračujem k vrchu Kohútik. Pod ním sa kúsok zastavím na malebnom zákutí, ktoré ma očarilo už včera. Dávam si tu oddych. Sledujem blízko sa pasúce kravy a s úžasom pozerám na dokonalé hory na severných svahoch Paráča a Okruhlice, ktoré z tohto pohľadu vyzerajú ako by sa ich ľudská ruka ani prírodná skaza nikdy nedotkli.

Posledný menší stupák a čaká má len „dojazd“ k horárni Ustrig, kde mám auto. Posledné obzretie sa z hrebienka na okolité hory a za polhodinku som dolu.

Záver

Spojenie Oravy a Kysúc do jednej túry sa opäť ukázalo ako dobrý nápad. Malebný hrebienok nad Oravskou Lesnou, mohutné hory Oravských Beskýd, hviezdna noc v sedle Príslop, krása vychylovských osád a múzea Kysuckej dediny boli hlavnými perlami túry. Vo vysnenom jesennom počasí s jasnou oblohou, ale aj rannými mrazmi a stúpajúcimi parami z lúk a hôr sa splnil môj zámer zažiť končiny na pomedzí v pokročilú jeseň priam dokonale.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek